Kontakt
22. nedeľa v období „cez rok“ – v roku A
Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“
Mt 16, 21–27
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Tu na svete má všetko svoj cieľ a nič tu nie je zbytočné. Preto je slnko na nebeskej oblohe, aby svietilo a nás zohrievalo, preto je dážď, aby ovlažoval našu zem, a preto sú aj lesy, aby čistili vzduch. Každá vec na svete má svoj cieľ a musí ho mať teda aj človek.
Aj Peter v dnešnom evanjeliu nechápal, čo chce Ježiš urobiť, nechápal poslanie a cieľ, ktorý mu určil nebeský Otec, preto ho Ježiš tvrdo napomenul: Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!
Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881) je tej mienky, že Boh stvoril človeka pre šťastie. A má pravdu! V pozadí nášho každého skutku stojí šťastie. Želáme si ho už na začiatku Nového roka, prajeme ho novomanželom, vinšujeme ho pri narodeninách či meninách, prajeme ho pri skončení základnej, strednej či vysokej školy, alebo pri získaní akademického titulu... Prečo? Lebo ľudské srdce je stvorené pre šťastie. Všetci ľudia sú hľadačmi šťastia a líšia sa iba v tom, že ho hľadajú po rozličných cestách.
Pozrime sa najskôr na cesty, ktoré sú klamné a nevedú k šťastiu. Jedna z nich je cesta hmotného bohatstva, po ktorej kráčal aj dvoran aragónskeho kráľa. Keď u svojho pána uvidel hŕbu peňazí, vzdychol si: Ó, Bože, keby som ja mal toľko peňazí, bol by som najšťastnejším človekom na svete. A Boží hlas mu povedal: Naozaj? Nuž tu ich máš! Dvoran celý natešený si ich zobral a začal s nimi gazdovať. Kúpil si najhonosnejší dom, potom kočiar, kone, záhradu, polia... Potom prišli hostiny, tance, známosti a napokon aj koniec peňazí. A keď neboli peniaze, nebol ani majetok, a ani priatelia. Peniaze ho neurobili šťastným, lebo v nich videl cieľ života a nie iba prostriedok.
Tomuto dvoranovi sa podobá veľa ľudí dneška, ktorí túžia iba po peniazoch, za ktoré si môžu kupovať všetko to, čo ich urobí šťastnými. Lenže skúsenosť nás učí, že peniaze ešte neurobili nikoho dokonale šťastným. Sú síce potrebné k dobrému životu, čo neodmieta ani naše náboženstvo, ale neslobodno si z nich urobiť zlaté teľa a klaňať sa mu. Zlaté teľa ešte nikdy nikoho nepriviedlo k šťastiu.
Druhá nepravá cesta za šťastím je cesta za slávou, hodnosťami a titulmi. V živote svätého Filipa Neriho (1515-1595) čítame ako raz prišiel za ním mladý muž a s radosťou mu oznamoval, že bude študovať právo. Filip si ho pozorne vypočul a sa ho spýtal: Šťastný človeče! Ty teda budeš študovať a staneš sa doktorom práv. Budeš advokátom a dosiahneš slávu. Ale čo potom? Urobí ťa sláva šťastným?
Koľko dnes, najmä mladých ľudí, majúcich rôzne tituly, získané aj rozličnými spôsobmi, sa uberá po tejto ceste. Aby mohli stúpať na spoločenskom a pracovnom, rebríčku, zabúdajú na Boha, opúšťajú ho a zriekajú sa ho. Pritom zabúdajú, že svetská sláva je poľná tráva, je to akýsi meteorit, ktorý síce jasne žiari, ale nie natrvalo a raz napokon zhasne.
Ďalšia nepravá cesta za šťastím je cesta moci. Na nej hľadala svoje šťastie anglická kráľovná Alžbeta (1926-2022). Keď nastúpila na trón túžila iba po jednom, aby bola kráľovnou aspoň 40 rokov. Pán Boh jej dal to, po čom túžila a predsa nebola šťastná, hoci mala všetko, často ju bolo vidieť osamelú, zamyslene sediacu, pozerajúcu sa do prázdna a tí, ktorí jej posluhovali ju neraz počuli vzdychnúť si: Aká som nešťastná!
Nepravá cesta za šťastím je aj cesta hriechu. Po nej sa svojho času pustil aj britský spisovateľ Graham Greene (1904-1991). Doprial si všetko. Noc zamenil za deň a deň za noc. Londýnske podsvetie mu umožnilo všetko, po čom túžili jeho vášne. Napokon skončil na ulici a ktovie, akoby dopadol, keby sa ho neujal jeden obuvník, ktorý ho prijal k sebe do domu. Tu pri svetle sviečky, v pivničnej miestnosti, obklopený chudobou, našiel Boha a v ňom seba i svoje šťastie.
Teraz si už iste kladieme otázku: Ktorá cesta vedie k šťastiu? Svätý Augustín (354-430) na ňu odpovedá: Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe. A v knihe Nasledovanie Krista, ktorú napísal nemecký augustiniánsky mních Tomáš Kempenský (1379-1471) čítame: Keď je už niekto šťastný, tak je to človek čistého srdca. Keď je už niekto nešťastný, tak je to človek s obťaženým svedomím. Preto aj apoštol Pavol napísal Solúnčanom: Napokon vás teda, bratia, prosíme a napomíname v Pánu Ježišovi, aby ste čoraz viac rástli v tom, čo ste od nás prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu, ako aj žijete.
Šťastie teda nespočíva mimo nás, ale je v nás. Vonkajšie materiálne okolnosti môžu ho ovplyvniť, ale rozhodujúcim faktorom v tom, či sme šťastní alebo nešťastní, je naše vnútro.
Preto mudrc na otázku: Kto je šťastný? Odpovedá: Boh! A kto po Bohu? Človek, ktorý je Bohu najbližší a to je človek cnostný!
Na tejto ceste teda spočíva naše šťastie. Bohu budeme najbližšie, keď budeme plniť jeho vôľu, zachovávať jeho prikázania a milovať blížneho.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
