Kristovo posolstvo ľudia nechápali rovnako ani v minulosti, ani dnes. Vždy sa v ňom niečo iné zdôrazňovalo, pričom sa zasa o niektorých veciach vôbec nehovorilo. To sa aplikovalo aj na život kresťanov. Preto s odstupom času vidíme, že život Cirkvi sa v jednotlivých obdobiach značne odlišoval nielen po stránke vonkajšej, ale aj v  mentalite veriaceho ľudu.

Podnet k tejto úvahe dáva aj dnešné evanjelium. Nevinný a nezainteresovaný človek dostáva za povinnosť zamiešať sa do života druhého, pokarhať ho a prípadne priviesť jeho záležitosť k najvyššej cirkevnej inštancii, aby sa dosiahla náprava. Ježiš hovorí: Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.

Nás môže na prvý pohľad upútať výzva: Spas svoju dušu a Ježišove slová: Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Spas seba, zachráň seba, staraj sa o svoj duchovný rast, čo ma po druhých. Ja sa o nich nestarám, lebo mám dosť svojich problémov, a nech sa ani iní nestarajú do mňa, do môjho života! Tragédiou na tom bolo aj je, že trpeli a trpia obe strany – jednotlivec aj jeho okolie. Pomaly, ale isto sa vytvárajú neľudské vzťahy, a to aj medzi kresťanmi.

Môže nás však upútať aj druhá strana udalosti – apoštolát. Ustavičný, vyčerpávajúci, rušný apoštolát až do tej miery, že človek celkom zabudne alebo aspoň poriadne zanedbá svoj duchovný život a povinnosti voči vlastnej duši. Ešte chce toho či onoho dostať do kostola alebo priviesť k sviatostiam či obrátiť k Bohu. S iným chce debatovať, presviedčať ho, argumentovať a niekedy sa aj poriadne pohádať. Aj v prospech tohto spôsobu apoštolátu možno argumentovať citátom, ktorý napísal Pavol Rimanom: Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela.

Možno teraz cítime, že tu chýba akýsi spoločný menovateľ celého kresťanského života, všetkých jeho foriem aj prúdov. Je ním slovo spoločenstvo a s ním spojené slovo spoluzodpovednosť. Kresťanstvo totiž nie je izolácia, ani akási križiacka výprava. Ono je spoločným budovaním, prežívaním pozemského života a spoločnou prípravou na večný život. Teda život, jeden s druhým a s Bohom. Spoločne a solidárne trpíme alebo sa radujeme, prežívame pocit spoluzodpovednosti za všetko, čo sa v ňom odohráva – dobré aj zlé. Nič nám nemôže byť tak vzdialené ako Pilátova politika umývania si rúk pri Kristovom procese. My to neraz vyjadríme ľudovo: Ja nič, ja muzikant... Na druhej strane nič nám nemôže byť také blízke a vlastné ako slová apoštola Pavla: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Tieto slová rozšíril, keď povedal: A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?

Tu treba povedať, že najmä II. Vatikánsky koncil sa podstatne pričinil o takéto solidárne chápanie kresťanstva. Už pred ním jestvovali v Cirkvi rôzne moderné hnutia, ktoré to pripravovali. Významná bola encyklika pápeža Pia XII. O tajomnom tele Kristovom, potom hnutie Charlesa de Foucaulda (1858-1916), Chiary Lubichovej (1920-2008), práca kňazov – robotníkov, a mohli by sme pokračovať ďalej. Ich činnosť však získala celocirkevné uzákonenie a ohodnotenie až na spomínanom koncile. Jedna z vtedajších najvýznamnejších osobností v Cirkvi, belgický kardinál Leo Jozef Suenens (1904-1996) napísal o tom krásne vyčerpávajúce dielo s názvom: Spoluzodpovednosť v Cirkvi. V ňom píše, že kresťanstvo iným spôsobom uskutočňuje pápež, iným biskupi, kňazi a rehole. Inak ho uskutočňujú ľudia pracujúci pri strojoch, na poli, inteligencia pri štúdiách, výskumoch, za písacím stolom a inak matka, ktorá kolíše dieťa. Ale všetci kresťanstvo žijú, ale každý svojím spôsobom.

Z vôle Božej sme vzájomne tak posplietaní, že nemôžeme však zostať byť bez záujmu o druhého. K tomu, aby sme pretriasali chybu druhého, nepotrebujeme povzbudenia, lebo to denne ochotne robíme. Ale, aby sme s blížnym spolucítili, snažili sa vžiť do jeho situácie, pomohli mu a pritom vedeli, že niečím sme aj my mohli zapríčiniť jeho mylný krok, k tomu často potrebujeme siahodlhé argumentácie, hoci sme kresťania a poznáme slová apoštola Pavla: Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.

Svätého Filipa Neriho jedného dňa jeho priateľ Zenóbius napomenul, keď sa pri čítaní duchovnej knihy nahlas zasmial: Pánov kňaz sa nesmie tak smiať, povedal vyčítavo brat Zenóbius. Ale Pán je predsa dobrý, odpovedal Filip. Prečo by nechcel, aby sa jeho deti smiali? Práve smútok nám tlačí hlavu dole a nedovolí nám pozerať k nebu. Treba nám bojovať proti smútku a nie proti radosti.

Teraz ide o konkretizovanie problému: akým spôsobom splníme Ježišovu požiadavku: Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi? Máme sústavne iných presviedčať, mentorovať či napomínať? Uvažujme, čo by chceli a potrebovali ľudia v našom okolí? Poznáme niekoho, kto je sám alebo je chorý. Títo ľudia potrebujú viac ľudské slovo ako liek. Modlime sa za pokoj vo svete, za sociálnu spravodlivosť či za odstránenie hladu. Buďme zodpovední vo svojej práci alebo štúdiu. Venujme svojim deťom nielen financie, ale najmä náš čas a kresťanskú výchovu. Lebo aj my nesieme zodpovednosť za to, čo sa v nás aj okolo nás deje.