Mnohé rodiny trpia rozhádanými a až nenávidiacimi sa súrodencami. Rodičia, pokiaľ žijú, sú z toho často zhrození a hoci sa snažia súrodencov zmieriť, nedarí sa im to. Často celú svätú spoveď preplačú a pýtajú sa kňaza na to, čo majú robiť. On im však vie poradiť iba úprimnú modlitbu. Sám Ježiš totiž reagoval na to, keď jeho apoštoli nemohli vyhnať z človeka zlého ducha slovami: Tento druh sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom.

Aj v popredí dnešného evanjelia sú dvaja bratia, ich reakcia na otcov príkaz a ich záverečné a definitívne rozhodnutie.

Pri prvom synovi sa dlho nezdržíme. Za riadnych okolností nie sú nám sympatické mnohé a krásne reči, za ktorými nič nestojí. S týmto javom sa často stretávame, ale ho aj odsudzujeme či už u druhých, ale aj u seba. Prečo? Lebo za slovom má stáť skutok. Je to ideál, o ktorý sa chceme snažiť, aj keď nám to vždy nevyjde. On odpovedal na otcovu žiadosť: Idem, pane! Ale nešiel.

V druhom synovi sa musel odohrať dajaký proces, po ktorom sa úplne zmenil vo svojich názoroch aj konaní. A chvála Bohu, že v dobrom! Tento proces nás zaujíma o to viac, že sa odohráva v súčasnom svete, ale aj v nás. Je to známa cesta od negácie akejkoľvek hodnoty, až ku dôslednému plneniu Božej vôle. Tak tomu bolo aj pred prednesením podobenstva z Ježišových úst, aj po jeho odznení a poznáme to aj vo vlastnom živote. Druhý syn povedal otcovi: Nechce sa mi. Ale potom to oľutoval a šiel. Každé obdobie ľudských dejín, ale aj života jednotlivca je poznačené určitým charakteristickým znakom. Zdalo by sa, že nad súčasným svetom visí akási nálepka s nápisom: veda, technika, pokrok... Je to však iba zdanie, lebo pravda je iná. Nemusíme ani príliš uvažovať, aby sme našli to charakteristické slovo, dokonca predponu, ktorá znie „NE“ (nepôjdem, neurobím, nechce sa mi...) Súčasný svet totiž žije v znamení negovania azda všetkých hodnôt, ktoré ľudia vlastnili alebo ku ktorým sa dostali. Počnúc ľudským životom, ktorý tu na zemi je najvyššou hodnotou a končiac otázkou autority alebo mravnosti. To všetko sa dnes často rúca ako domček z karát. Predsa však sú to hodnoty na ktorých stojí celá stavba ľudskej spoločnosti. Je pravdou, že sa rodí nový svet a nový život, ale či toto všetko vyžaduje, aby sa zlikvidovalo všetko, čo dosiaľ bolo posvätné a nedotknuteľné?

Pravdou je aj to, že keď sa robí prístavba nového mesta, tak najskôr prídu buldozéry a zbúrajú, čo prekáža výstavbe. Padajú staré domy, šopy, búdy..., ale niekedy sa stane, že buldozér zbúra aj dajaký pamiatkový objekt alebo presekne vodovodné potrubie či elektrické drôty... Staré porekadlo hovorí, že: So špinavou vodou sa z vaničky vylialo aj dieťa. Tu však musíme byť veľmi opatrní! V tomto negujúcom svete, ktorý tak dôsledne čistí terén pre nový svet, musíme niektorým hodnotám povedať „ÁNO“. Inak totiž by nás veda a technika priviedli k úžasnej skaze a my by sme ich zneužili vo svoj neprospech. Imre Madách (1823-1864), maďarský spisovateľ, dramatik, právnik a politik, najznámejší svojou dramatickou poéziou Tragédia človeka, kladie do úst diabla slová: Kde negácia nohou zaprie sa, vyvráti tvoj svet až do základov. Myslím, že je to veľmi výstižná charakteristika, ktorej aplikáciu môžeme často vidieť.

Vo Svätom písme čítame, že Božia vôľa bola prvýkrát napísaná na kamenných doskách, ale že Mojžiš tieto dosky v hneve rozbil. Táto udalosť sa v dejinách opakuje. Človek sa znova a znova pokúša rozbiť dosky Desatora, ale Pán ich znova a znova vrýva do ľudských sŕdc v podobe svedomia.

Viacerí sklamaní ľudia z dnešného spôsobu života hovoria, aj keď neradi, že dnešný svet začína byť zrelý pre kresťanstvo. Niektorými fázami procesu onoho neposlušného syna svet už prešiel, niektorými prechádza a niektoré ho ešte čakajú. My však nečakajme a vytvorme zo seba synov a dcéry, ktorí na otcovu výzvu idú za ním, rešpektujú dosky Desatora a snažia sa plniť jeho vôľu. Osvojme si postoj mnohých starozákonných osobností, ktoré na Božiu výzvu odpovedali: Tu som, Pane! Táto odpoveď neznamenala iba to, že sú prítomní pred Bohom, ale že sú pohotoví urobiť to, čo od nich žiada.

Nech nás k plneniu Božej vôle povzbudia aj slová básnika Michela Quoista (1921-1997): Pane, dnes večer ťa už neprosím o čas, aby som mohol urobiť to alebo ono. Prosím len o milosť, aby som v čase, ktorý mi dávaš, svedomite urobil to, čo odo mňa žiadaš.