Ježišov krst je historickou udalosťou, ktorá v jeho čase mala mimoriadny význam. Boh-Otec pri tejto príležitosti vyjavil, že Ježiš mu patrí. On nepotreboval krst, veď bol bez hriechu, ale chcel podčiarknuť jeho význam a najmä, pripraviť ľudí na krst sviatostný, ktorý on neskôr ustanovil a nariadil.

Krst je prvou sviatosťou a bez neho nemožno žiadnu inú sviatosť prijať. Krstom sa totiž človek napojuje na Boží život a stáva sa kresťanom, Božím dieťaťom a členom Cirkvi.

Všetci poznáme milé scény z kostolov, kde rodičia a krstní rodičia stoja s malým živým „batôžkom“ pri krstiteľnici, z ktorého občas zaznieva aj plač. Tejto scéne obyčajne predchádzajú veľké prípravy doma či v rodine, ale v poslednom čase niekde aj potýčky medzi rodičmi, dať či nedať dieťa pokrstiť? Po obrade, pri ktorom sa každý milo usmieva a tvári, ide sa na hostinu, ktorou sa o niekoľko hodín všetko skončí a kňaz si splní poslednú povinnosť, keď zapíše dieťa do Matriky pokrstených. A sláva! O jedného kresťana katolíka máme viac!

Takto si to mnohí predstavujú. V krste vidia iba jednorazovú akciu, na ktorú sa treba finančne pripraviť, elegantne ju absolvovať a potom na ňu zabudnúť. Lenže takéto chápanie krstu je dezinformáciou o ňom a jeho karikatúrou. Je síce pravda, že krst je jednorazová záležitosť, ale iba v tom zmysle, že je prvým krokom do kresťanského života, ktorý má rokmi pokračovať a ďalšími sviatosťami sa dopĺňať. Krst je začiatkom cesty, ktorá vedie k Bohu a preto nevyhnutne a bezpodmienečne vyžaduje kresťanský život.

Nikto na sebe nenosí viditeľný znak krstu. Nikto podobným znakom nie je na tele označený, ako boli označení otroci v staroveku znakom svojho pána. Na nás musí byť krst inak viditeľný a citeľný. Spoločnosť, v ktorej sa pohybujeme, pracujeme, žijeme, musí spoznať, že sme kresťanmi. Nie však z formálneho prežehnávania sa, dokonca ani z toho či chodíme alebo nechodíme do kostola, či v piatok jeme alebo nejeme mäso. To všetko síce patrí do kresťanského života, ale bol by veľmi plytký a vratký, keby spočíval iba na niekoľkých vonkajších úkonoch.

Aký teda má byť kresťanský život? Odpoveď na túto otázku je aj komplikovaná, ale aj jednoduchá. Jedná sa totiž o život podľa Božej vôle, o život usmernený na Boha, o život, v ktorom človek v človeku vidí brata a o život, ktorého koncom nie je smrť.

Z toho logicky vyplýva, že kresťan sa nedištancuje od spoločnosti, ale predsa sa v nej trocha inak správa. Kresťan vie dať Bohu, čo patrí Bohu a cisárovi, čo patrí cisárovi. Vie, že Boha treba poslúchať viac ako ľudí. Vie sa aj zabaviť, ale pozná hranice zábavy, vie plakať, ale nepozná zúfalstvo, vie, žiaľ, aj padnúť, ale dokáže vstať a s Božou pomocou kráčať životom ďalej.

V roku 1936 zomrel Victor Grignard (1871-1935), francúzsky chemik a profesor na univerzite v Nancy a v Lyone, ktorý v r. 1912 dostal Nobelovu cenu. Bol nadmieru pokorným človekom. Denne pred vyučovaním sa zúčastňoval na svätej omši. Pred smrťou si sám zavolal kňaza a prijal sviatosti chorých. Smrteľne chorý si kľakol na zem a prijal Eucharistiu. Tomu vedcovi nezáležalo na bohatstve a svetskej sláve, nevyhováral sa, že mu vedecká práca zaberá všetok čas. Za najdôležitejšie považoval starať sa o svoju dušu a získať večnú blaženosť.

Už si uvedomujeme, čo v sebe skrýva ten malý a krátky obrad krstu? Victor Grignard pri svojej vedeckej práci bol blízko pri Bohu a my pri svojej každodennej práci sa častokrát od neho vzďaľujeme. Je to smutné konštatovanie, lebo našou povinnosťou vyplývajúcou z krstu je, aby sme hľadali Boha a jeho Syna Ježiša.

Krst a život sú nerozlučne spojené. Krst sa prejavuje životom a kresťanský život dáva vedieť iným o krste.

Zamyslime sa dnes nad tým ako ja žijem svoj krst?