Iste mnohí z vás, najmä starší, pamätáte si na veľké procesie, ktoré boli spojené s oslavou Božieho Tela. Zapojila sa do nich celá obec a chvála Bohu, že dnes sa opäť tieto slávnosti konajú. Ale možno mnohých, najmä mladších, napadne myšlienka: K čomu je to dobré? Veď nás, mladých to neosloví!

Prečo teda konáme veľkolepé oslavy Božieho Tela? Význam dnešného sviatku vystihol Ježiš v evanjeliu: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky.

Čo Ježiš sledoval týmito slovami? On, ako Boh aj ako človek, je celý, živý a skutočne prítomný v podobe chleba a vína medzi nami. To, čo Kristus urobil pri Poslednej večeri, opakuje sa pri každej svätej omši. Mohol to urobiť, lebo je všemohúci Boh. Povedal, že chlieb, ktorý drží v ruke je jeho Telo a víno, ktoré je v kalichu je jeho Krv. Tomu iste veríme, že takto to bolo pri Poslednej večeri. Ale nájdu sa takí, ktorí špekulujú, či sa to deje aj pri terajšej svätej omši. Argumentujú tým, že slová premenenia nehovorí Kristus, ale obyčajný človek, ktorý je niekedy aj slabšej viery alebo hriešneho života. Čo na to odpovedať? Ak veríme Kristovi, verme všetkým jeho slovám. Pri Poslednej večeri jasne povedal: Kedykoľvek to budete robiť, robte to na moju pamiatku! Potrebujeme tu vari ešte zreteľnejšie vyjadriť Kristov úmysel? On naozaj dal veľkú moc apoštolom a vôbec ju neobmedzil – kedykoľvek. Nepovedal napríklad: Dokiaľ budete žiť, ale povedal: kedykoľvek – teda do konca sveta. Apoštoli Ježišovu výzvu naplnili a moc premieňať odovzdali svojim nástupcom - biskupom a biskupi ju odovzdávajú kňazom. Tu ďalšia špekulácia je zbytočná! Požaduje sa iba naša viera. Je to tajomstvo - tajomstvo viery. Na túto skutočnosť nás po premenení upozorňuje aj sám kňaz, keď hovorí: Hľa, tajomstvo viery! Je to zázrak! Táto skutočnosť, ako iste budete súhlasiť, je dôvodom na veľkolepé oslavy. Ide o nesmierny Boží dar a Božiu lásku. Ježiš Kristus, ako Boh aj ako človek, je prítomný medzi nami!

Čo z tejto skutočnosti plynie pre nás? Ježiš pri Poslednej večeri nám prikázal: Jedzte a pite! A v dnešnom evanjeliu hovorí: Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. Teda podmienkou našej spásy je prijímať Krista do svojej duše v Eucharistii, ak nie denne, tak aspoň týždenne.

Kto si uvedomí hodnotu Eucharistie, ten je naozaj šťastným človekom. Život veľkej svetovej herečky Evy Lavierovej mal veľmi ďaleko od zbožnosti. Keď bola dieťa, nedostalo sa jej lásky od rodičov. Otec veľmi pil. Raz došlo k hádke s mamou, otec ju zastrelil, a potom zastrelil aj seba. Neskôr objavili jej krásu i talent. Stala sa herečkou. Mala zlato, diamanty i peniaze. Napriek všetkým búrlivým potleskom, často prichádzala do šatne smutná a plakala. Kňaz, ktorý ju poznal, nechcel jej bez povolenia biskupa udeliť sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Eva zareagovala takto: Viem, že som veľká hriešnica, ale chcem sa vrátiť k Spasiteľovi. Veľmi ju to trápilo, často plakávala a raz v zámockom parku, kde bola na rekreácii, hodila sa na kolená a volala: Bože, vezmi si ma z tohto sveta, ja už nevládzem! Keď jej napokon kňaz oznámil, že prišlo biskupove povolenie, od radosti vykríkla. Na svätú spoveď sa pripravovala spolu s priateľkou a po podaní svätého prijímania sa jej zdôverila: Tá chvíľa, tuším, ani nebola z tohto sveta. Aj polia sú dnes krajšie, aj kvety silnejšie voňajú. Táto žena pocítila silu Eucharistie.

Keď sa raz pýtali príbuzní novokňaza, čo v živote chce dosiahnuť, povedal: Veľmi rád by som slávil aspoň niekoľko tisíc svätých omší a rozdal aspoň stotisíc svätých prijímaní. Je to čosi nádherné, cítiť Ježiša v rukách a vidieť, ako preniká duše tých, ktorí ho s úctou prijímajú.

Aj my sa usilujme patriť k veriacim, ktorí Krista v Eucharistii často s vierou prijímajú a žijú s Ním a v Ňom. Napokon vyznajme so svätým Tomášom Akvinským: Zrak môj i chuť chceli, by ma oklamať, ale sluch ma učí, pevnú vieru mať. Verím, čo Syn Boží, ustanovil nám, ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.