Mnohí z vás, ktorí ste si postavili dom, viete, aké veľmi dôležité sú základy. Ak má dobré základy, celá stavba bude úspešná. Aj keď príde nepohoda, či dajaká prírodná pohroma, dom bude bezpečne stáť.

Cirkev je jeden veľký dom. Aj na ňu po tisícročia jej existencie doliehali rozlične pohromy, katastrofy, útoky a závisti. No napriek tomu stojí, žije a prekonáva všetky nepohody, lebo má pevné základy. Svätí cirkevní otcovia hovoria, že Cirkev stojí na dvoch oporných stĺpoch. Sú nimi svätci, ktorých v dnešný deň oslavujeme – svätí Peter a Pavol. Obaja majú čosi spoločné. Museli prejsť rozličnými skúškami a utrpeniami. Ich úsilie bolo korunované úspechom – stretli sa s Kristom, pozerali naň a on sa stal zmyslom ich života.

Peter to mal trocha jednoduchšie, lebo ho mohol vidieť z tváre do tváre. Prvýkrát stretol Ježiša cez svojho brata Ondreja. On mu povedal: Našli sme Mesiáša. Šimon bol na neho zvedavý a hneď pri prvom stretnutí mu Ježiš mení meno. Aj týmto spôsobom chcel dať najavo, že Peter zmení pre neho aj celý svoj život. Toto stretnutie rozhodlo o Petrovej budúcnosti. Iné významné stretnutie nastalo na dvore Kajfáša, kde Peter trikrát zaprel svojho Majstra. Ježišov pohľad do Petrových očí robí z veľkého hriešnika úprimného kajúcnika. Posledným mimoriadnym stretnutím bol pre Petra jeho pohľad na zmŕtvychvstalého Krista na brehu Tiberiadskeho mora, kde Ježiš žiadal, aby mu trikrát vyznal lásku, a tak ho vlastne odprosil za trojnásobné zapretie. Toto stretnutie urobilo z kajúceho Petra veľkého svätca. A hoci sa tri roky denne stretal s Ježišom, tieto tri stretnutia ovplyvnili celý jeho život.

Pavol bol zasa určitým spôsobom v nevýhode, lebo osobne Krista nepoznal. Iba raz sa s ním stretol, pred bránami Damasku, keď tam šiel pochytať kresťanov. Vtedy spadol z koňa a oslepený Ježišovým svetlom v okamihu zmenil svoj život. Z krutého prenasledovateľa kresťanov sa stal najväčší misionár a neohrozený ohlasovateľ Ježišovej radostnej zvesti.

Týchto dvoch mužov si Ježiš vybral za stĺpy a opory Cirkvi. My tiež sme členmi Cirkvi. Stali sme sa nimi pri našom krste a vo sviatosti birmovania sme na seba zobrali úlohu žiť ako opravdiví kresťania, ktorí budú vydávať svedectvo o Kristovi. Pri krste na nás Ježiš pohliadol tak, ako kedysi na Petra, určil nám miesto vo svojej Cirkvi a predurčil nás k večnému životu. Svoj pohľad upiera na nás aj po každej svätej spovedi, s láskou nás objíma a znova sa nás pýta: Miluješ ma? A akú vynáhradu žiada za každý hriech? Polepšenie! Tak ako tomu bolo aj u Pavla. On uznal svoje chyby, zmenil sa a žil už len pre Krista. Taká je aj naša úloha. Ježišov pohľad má nás neustále posilňovať a robiť nás lepšími. Ak to dokážeme, staneme sa malými kamienkami v základoch Cirkvi a budeme ju spevňovať.

Istý misionár rozpráva: Poznal som študenta, ktorý sa pre svoje chyby dostal do väzenia. Otec mu zomrel, keď bol ešte malý chlapec a zostala iba matka. Tú však správa, že syn je vo väzení tak zlomila, že ťažko ochorela a hrozila jej smrť. Pred smrťou mala iba jedno prianie, aby priviedli k nej syna. A tak ho spútaného priviedli k smrteľnej posteli matky. Nepovedala mu však ani slovo, iba na neho ticho pozerala a napokon pohybom hlavy naznačila, že ho už môžu odviesť. Syn v žalári sa snažil zabudnúť na smutné matkine oči, ale nešlo to. Stále mal pred sebou jej výčitky, napomenutie, prosbu, lásku, ale aj odpustenie. Pohľad matky ho zmenil. Po odpykaní trestu, vstúpil do kláštora a napokon sa stal kňazom.

Aj na nás má Ježiš upretý pohľad, tak, ako ho upieral na Petra i Pavla. Vážme si to, buďme zaň vďační a usilujme sa, aby sme svojím životom, prácou a vierou urobili čo najviac pre blaho a dobro Cirkvi.