Vinšujem vám, vinšujem, tento Nový rok, aby vám dal Pán Boh zdravie, šťastie, sväté požehnanie a po smrti Kráľovstvo nebeské!

Toľko vinš, ale čo je tým šťastím, ktoré si dnes vinšujeme? Na túto tému sa už usporiadalo mnoho ankiet. Väčšina z nich sa zhodovala v tom, že šťastie je, keď ja, ako jednotlivec, niečo získam, dosiahnem či vlastním. Keď to zhrnieme, tak musíme konštatovať, že väčšina ľudí vidí šťastie vo vlastnom prospechu, bohatstve a blahobyte. Lenže všetci tí, ktorí majú takúto predstavu o šťastí, ju jednoducho musia zmeniť, ak naozaj chcú byť šťastní.

Pozrime sa na príklad známy z dejín. Ide o Sultána Saladina (1138-1193), ktorý za svojho života si nahromadil obrovské bohatstvo. Spomeňme aspoň 700 debien zlata, 4 tisíc koní, 600 tiav... Bohatstvo si starostlivo opatroval, až pokiaľ neprišla hodina jeho smrti. Vtedy zistil, že tieto poklady sú mu nanič. Vtedy si zavolal sluhu, dal mu biely turban, ktorý mal pripravený do hrobu a rozkázal mu, aby ho priviazal na vysokú tyč, niesol ho po meste a pritom mal kričať: Pozrite, toto je celé bohatstvo, ktoré si sultán berie do hrobu! Tým chcel poučiť svoj národ, že šťastie nemôže spočívať vo vlastnom bohatstve, ale v niečom inom, v tom, čo si človek môže vziať na druhý svet.

Dnes vo svete sa preferuje nová náuka o šťastí, ktorá spočíva v tom, že šťastie nedosiahne človek vtedy, keď myslí na seba, ale vtedy, keď myslí aj na druhých ľudí, keď im praje šťastie, pomáha im a spolu s nimi buduje blahobyt. Teda, naše vlastné šťastie spočíva v šťastí ostatných ľudí. Vtedy to, čím sme iných urobili šťastnými, berieme si na druhý svet.

Túto náuku nám priniesol sám Boží Syn, ktorý učil: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne, lebo čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Tieto slová potvrdil v posledný večer pred svojou smrťou, keď si opásal zásteru a začal apoštolom umývať nohy. Keď boli z toho prekvapení, povedal im: Keď som ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému umývať nohy. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.

Týmto Ježišovým príkladom a jeho vyhlásením sa dostáva láska k blížnemu na popredné miesto.

Francois Fénelon (1651-1715), francúzsky teológ, biskup a básnik, vyhlásil: Človek nie je človekom a tobôž nie šťastným človekom, ak miluje len seba.

Istý mandarín, vysoký štátny čínsky úradník, mal videnie misy naplnenej ryžou. Ľudia okolo nej sedeli vyhladovaní na kosť a nedostali sa k jedeniu, keďže im vložili do rúk dva metre dlhé paličky. Mal však aj ďalšie videnie, keď videl nebo, kde bola taká istá misa ryže a ľudia sediaci okolo nej žiarili zdravím a šťastím, lebo našli riešenie. Tiež mali v rukách dva metre dlhé paličky, ale každý dával svojou paličkou ryžu do úst blížnemu, ktorý sedel oproti nemu, takže sa všetci dosýta najedli.

Aké poučenie plynie z toho pre nás? Peklo spočíva v tom, že človek myslí iba na seba a nemyslí na ostatných, teda ani na Boha. Nebo zasa spočíva v tom, že človek nemyslí len na seba, ale aj na Boha a blížnych. Z toho vidno, že šťastie je niekde úplne inde, kde sme ho doteraz hľadali. Nemôžeme mať srdce naplnené iba starosťou o seba, ale treba v ňom urobiť ešte dve ďalšie miesta – pre Boha aj blížneho. Bohu robím miesto pri modlitbe, pri nedeľnej svätej omši, pri svätej spovedi, pri svätom prijímaní a blížnemu v dobrých medziľudských vzťahoch. Obe tieto priateľstvá si ponesieme so sebou na druhý svet a to bude naše nebo.

Keď teda dnes vstupujeme do Nového roka dajme si predsavzatie, že budeme v sebe budovať tieto dve priateľstvá, aby sme boli naozaj šťastní. A aby Pán naše predsavzatie požehnal, urobme pri svätej omši jeden úkon. Odpovedzme na výzvu: Dajte si znak pokoja, čo najúprimnejšie: Pokoj a bratská láska, nech je medzi nami! a podajme si úprimne ruky.

Toto podanie rúk prežívajme ako novoročné želanie, a zároveň aj ako prosbu, aby Pán toto novoročné želanie požehnal.