Hádam všetci sme v tieto dni navštívili cintorín, alebo aspoň v duchu sme zaleteli ku hrobu kohosi drahého, známeho a pomysleli si na chvíle, ktoré sme spolu prežili. Položili sme kvety, zapálili sviece a hádam nezabudli na to najhlavnejšie - na modlitbu. Možno ešte pred rokom, dvomi, možno len celkom nedávno boli tu medzi nami a tešili sa i smútili podobne ako my. A teraz nás delí od nich smrť. Ale, delí nás? Dokedy? Kto vie? Navždy zaručene nie. Totiž aj my zomrieme.

Áno zomrieme! Vekom zošlý starec, starenka, ale aj životným elánom prekypujúci mladík či deva! Zomrieme! A nemusí to byť „potom“. To môže byť aj teraz. Možno nás od toho okamihu delí ešte dlhých 50 rokov a možno už len krátkych 50 minút.

Zomrieme! Všetky stvorené krásy nám zmiznú spred očí: krása tela, šiat, manžela, manželky, priateľa, milenca, umenia, hudby, tanca či filmu. Všetkému bude koniec. Všetky zaujímavosti sa nám odrazu stanú nezaujímavými. Nebudú nás viac lákať zábavy, senzácie, správy, klebety... Nebude nás viac zaujímať sused, suseda, kamarát, spolupracovník... ten či onen človek. Naše slasti zhorknú, svetlá zhasnú, nebude pre nás ani deň, ani noc. Kvety stratia pre nás farbu i vôňu a tupé údery hrúd, padajúcich na našu rakvu, budú tak príjemné ako piesne a žarty, ktoré sme spievali, rozprávali a počúvali s priateľmi pri pive či víne.

Zomrieme! Naše stuhnuté prsty neudržia nič z toho, čo sme mali. Vypadnú nám z rúk peniaze, pero, neudržíme palicu, ktorou sme sa podopierali a ani jedinú vec nebudeme môcť nazvať svojou! Vynesú nás z domu, síce slávnostne, so sprievodom, vencami, azda aj s hudbou, ale predsa nás vynesú!

Zomrieme! Bude to veľká chvíľa. Ale len pre nás. Svet pôjde spokojne ďalej aj bez nás. Najbližší budú mať trocha starostí, trochu si možno aj poplačú a mnohí po čase zabudnú. V srdciach tých, ktorí nás mali radi, nahradí nás niekto iný, spomienky na nás budú rednúť až raz sa celkom stratia. To urobí smrť, zlodej, ktorý nás o všetko oberie a pripraví.

Zomrieme! Nezabúdajme na to, kým žijeme! Keď sa dostaví príznačná slabosť, ochabne dolná čeľusť, v pľúcach sa ozve zlovestný chrapot a chrčanie, vtedy telo sa začne zvíjať a ustrašené oči vyskočia z jamiek. Srdce sa ešte raz kŕčovite zovrie, hruď sa naposledy vypne a čelo skropené studeným potom bezvládne sa skloní k zemi. To bude koniec!

Ale bude to aj začiatok! Bojíme sa tej chvíle. Bojíme sa jej preto, lebo ňou všetko pozemské končí. Ale ešte viac sa jej bojíme preto, lebo ňou začína niečo, čo nebude mať nikdy konca. Čo to bude? Utrpenie alebo blažená radosť? Vieme len toľko, že to, čo po smrti začne, bude večné a nezmeniteľné. Bude to v porovnaní s tým, čo teraz vlastníme a žijeme strata, alebo zisk? Nevieme!

Smrť! Je ako kostra - slepá i hluchá. V hlave jej chýba rozmýšľajúci mozog; v hrudi by sme márne hľadali súcitné srdce. Pred ničím sa nezastaví. Bedár ju neuprosí a z cisárskeho veličenstva urobí práve takú istú kopu kostí ako z posledného žobráka. Niektorým sa páči, že zotiera rozdiely, ktoré medzi ľudí nastaval život a zavádza dokonalú rovnosť.

Ale nám sa to nezdá. Táto rovnosť, iba rovnosť, to je vrchol nespravodlivosti! Za rozličný život, rovnosť? Môže to byť konečné riešenie? Nie! To riešenie, ktoré prináša smrť, nemôže byť konečné. Veď ak hrob dá poctivému bedárovi to isté, čo bohatému hýrivcovi; ak dá nevinnému toľko, čo vrahovi; ak odmení službou lásky zodratú matku tou istou mincou, čo tyranského otca, ktorý rodinu iba využíval - tak potom život je najväčší nezmysel.

Preto veríme, že musí prísť po smrti súd, v súde spravodlivosť a v spravodlivosti odmena alebo trest. My, veriaci, vieme, čo nás čaká po súde, po osobnom aj všeobecnom. Kristus jasne hovorí ako to bude: Pôjdu nespravodliví do večného trápenia a spravodliví do večného života.

Bojíme sa smrti. A predsa, aj ona má slúžiť k našej spáse. Aj ju Boh posiela, aby ukázala, že prvenstvo patrí duchu nad hmotou. Boh však poslal aj premožiteľa smrti - svojho Syna a v jeho smrti a zmŕtvychvstaní nám dal kresťanskú nádej. V tejto nádeji svätý Pavol hovorí: Zomrieť mi je zisk. Odkiaľ má Pavol túto istotu? Vidieť to z jeho ďalších slov: Pre mňa žiť, znamená, Kristus!

Stalo sa to v jednej rodine, kde babička patrila ku generácii, na ktorú sa podpísala totalita - stratila vieru. Má vnuka, ktorého jeho matka vedie k Bohu. Chodí na náboženstvo aj miništruje a veľa toho už vie. Keď sa jedného dňa hovorilo o smrti, babička sa mu snažila v jeho malej dušičke uhasiť svetlo evanjelia. Presviedčala ho, že smrť, to nie je tak, ako hovorí farár, ale je to ako keby sme vošli vlakom do tunela. Začne tma a potom už nič. Aký tam Boh?! Lenže chlapec sa nedal a babičke dokázal odpovedať: Áno, lenže každý tunel má aj druhú stranu. Tunelom sa len prejde. A tam na druhej strane tunela sa znovu rozžiari svetlo.

Môže byť lepšej odpovede? Žiť Krista, jeho život, napodobňovať jeho skutky, stotožňovať sa s ním túžbami, vôľou, je podmienkou toho, aby aj pre mňa bola smrť ziskom a začiatkom sladkej odmeny v Božom náručí.

Lebo smrť je hrôza alebo nádej. Pre neveriaceho hrôzu budiaca skutočnosť, pre veriaceho však nie je koniec všetkému. Niet milujúcejšieho Otca akým je Boh. Verme mu! On nám dá miesto tohto pominuteľného života nový život a krajší svet.