Milí bratia a sestry,

v nasledujúcom týždni v utorok 11. novembra oslávime sviatok patróna Bratislavskej arcidiecézy svätého Martina z Tours. Je to príležitosť, aby sme sa v duchovnom spoločenstve nechali osloviť dnešným posolstvom Svätého písma a príkladom nášho svätého patróna.

V úryvku z evanjelia sme počuli slová Pána Ježiša: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19). Poslucháči neporozumeli slovám Pána Ježiša, mysleli na kamenné múry Jeruzalemského chrámu. Aj samotní učeníci pochopili až po jeho vzkriesení, že hovoril o chráme svojho tela, ktoré bolo „zborené“ utrpením a smrťou na kríži a znova „postavené“ Božou mocou vzkriesenia. Posolstvo o vzkriesení Pána Ježiša je pre nás nenahraditeľné. Dáva nám nádej, keď sa stretávame so zomieraním a smrťou našich blízkych a keď aj my sami rozmýšľame nad budúcim koncom nášho pozemského života.

Ale viera vo vzkriesenie nášho Pána má veľký význam aj v súvise s prameňom duchovnej smrti, ktorým sú ľudské previnenia. Sme súčasťou sveta, v ktorom jestvuje vina – vina človeka voči človeku a vina voči Bohu. Každé previnenie medzi ľuďmi zahŕňa svojím spôsobom narušenie pravdy a lásky, lebo sa stavia proti Bohu, ktorý je Pravda a Láska. Prekonanie viny je ústredným problémom každej ľudskej existencie. Vina volá po odplate a tak sa tvorí reťaz previnení, v ktorej zlo viny ustavične vzrastá a z reťaze previnení je stále ťažšie uniknúť. Pán Ježiš nám zanechal modlitbu, v ktorej prosíme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12) Pán nám touto prosbou hovorí: Vinu možno premôcť len odpustením, nie odplatou. Boh je Bohom, ktorý odpúšťa, pretože miluje svoje stvorenia. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom človeku, ktorý sám odpúšťa.

Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť nášho života, spôsobuje skazu, a preto je nevyhnutné, aby jestvoval spôsob, ako ju prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si previnenia, niečím viac, než túžbou zabudnúť na previnenia. Vina musí byť spracovaná, musí byť vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí – na prvom mieste toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili. Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, na hranice našej sily premôcť zlo. Narážame na prevahu zla, ktoré čisto vlastnými silami nedokážeme premôcť. Odpustenie, uzdravenie viny, sila premôcť zlo je Božia sila, prítomná vo vzkriesení Pána.

Svätý kardinál John Henry Newman, ktorý bol 1. novembra 2025 pápežom Levom XIV. prehlásený za Učiteľa Cirkvi, raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celého nášho jestvovania. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s naším Pánom, ktorý dovolil, aby chrám jeho pozemského života bol „zborený“ a Božou mocou bol znova postavený. (porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175–176).

Každý deň vo svojom živote spoznávame znova a znova, ako málo na odpustenie stačia naše sily, ako často sa aj my sami znovu a znovu previňujeme, ale je pre nás útechou to, že naša prosba, aby sme mali silu odpúšťať, nachádza porozumenie v Božej láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia nás samých, nášho vzťahu s Pánom, uzdravenia našich vzájomných vzťahov.

V živote svätého Martina nachádzame príklad, ako v Božom mene pokladal za nevyhnutné pomáhať v odpúšťaní a zmierení. Životopisec Sulpicius Severus opísal v liste svojmu priateľovi Gallusovi posledné dni života nášho patróna takto: „Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi. Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera.“ (Sulpicius Severus, Epist. 3, 6. 9-10. 11) Rozpory klerikov vo farnosti v Candes bolo potrebné prekonať vzájomným odpustením a zmierením. Svätý Martin aj v posledných dňoch svojho života napomáhal odpustenie a zmierenie, aby mohol byť obnovený pokoj vo vzťahu k Bohu a vo vzájomných vzťahoch.

Kiež by sme mohli prežívať pokoj vo vzťahu k Bohu a vo vzájomných vzťahoch. Naša túžba a naša prosba o pokoj vo svete je spojená so spomienkou na mimoriadne ťažkú situáciu našich kresťanských bratov a sestier vo Svätej zemi. Aj oni sú obeťou pretrvávajúcich konfliktov. Hrozíme sa nad množstvom previnení a nevinných obetí, ale zároveň vieme, že jediným riešením aj pre Svätú zem je, ako nás učí náš Pán, že reťaz zla sa dá prekonať iba odpustením. Aj kvôli svedectvu o zmysle a možnosti odpustenia je mimoriadne dôležité, aby úprimní kresťania, svedkovia odpustenia v Božej sile boli prítomní vo Svätej zemi a mohli tam aj naďalej zotrvať.

Preto chceme podporiť našou tradičnou Svätomartinskou zbierkou prítomnosť a zotrvanie kresťanov vo Svätej zemi. Prostredníctvom programu „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s pánom kardinálom Pierbattista-om Pizzaballa-om, chcú oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín, aby sa konkrétne finančne podporila lekárska pomoc pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, aby sa podporila možnosť pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny, aby sa podporila možnosť vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín. Podporme podľa našich možností svedkov posolstva Pána Ježiša o odpustení a zmierení.

My vyznávame, že veríme, že náš Pán Ježiš vstal z mŕtvych, veríme vo vzkriesenie tela, veríme v odpustenie hriechov. Veríme, že odpustenie a zmierenie vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k našim ľudským bratom a sestrám je s Božou pomocou možné. To je naše životné poslanie, aby sme boli svedkami odpustenia. Prítomnosť každého úprimného veriaceho kresťana, ktorý svedčí svojím životom, že v Božej sile vzkriesenia je odpustenie a zmierenie možné, prítomnosť každého takéhoto svedka je veľkým požehnaním. Potrebujeme to. Je to nevyhnutné všade.

Buďme aj my úprimnými a vierohodnými svedkami Pánovho posolstva, otvorme sa Pánovmu posolstvu, aby sme sa úprimne mohli modliť: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, nech Pán na príhovor svätého Martina vzkriesi pokoj v našich srdciach, pokoj v našich rodinách, v našich spoločenstvách, pokoj v celej našej spoločnosti, pravý pokoj vo Svätej zemi a na celom svete.

Nech vás a vašich blízkych žehná a posilňuje všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý.