Farnosť Najsvätejšej Trojice

Keď sa už získalo stavebné miesto pre nový kostol, bol plán kostola predložený na posúdenie slávnemu vojvodcovi a mecénovi princovi Eugenovi Savojskému, ktorý sa v tom čase zdržoval v Bratislave. Ten pozorne vylúčil mnoho architektonických nedostatkov a tak prispel k tomu, že bratislavský trojičný kostol sa honosí dokonalosťou, ktorá ho stavia na jedno z prvých miest medzi barokovými kostolmi v regióne. Po dohodnutí vnútornej a vonkajšej podoby kostola sa rýchlo začalo s presunom telesných pozostatkov pochovaných na protestantský cintorín na Kozej ulici. Pri výkope základov nového kostola sa narazilo aj na zvyšky starého kostola sv. Michala, ktoré boli dobre zachovalé, takže mohli byť využité ako základové múry. Už 12. júna 1717 mohol nitriansky biskup gróf Ladislav Adam Erdödy položiť základný kameň stavby kostola. Na túto slávnosť dali trinitári raziť medené mince, na ktorých bol okrem panujúceho pápeža Klementa XI. Zobrazený aj Karol III. a jeho manželka Alžbeta Kristína. Jeden z členov rádu zložil pri tejto príležitosti pamätné verše:

„Tu bol kedysi chrám svätého archanjela Michala, kedysi, ale naša pamäť si to už nemôže pamätať. Potom tu boli len ruiny chrámu, neskôr cintorín evanjelikov. Ale našťastie panovník Karol VI. vrátil toto miesto pravej viere. Za pomoci mnohých tu rád vykupiteľov položil základy chrámu. Pomoc Najsvätejšej Trojice prišiel chváliť zástup veriacich. Za neprítomnosti ostrihomského arcibiskupa a uhorského prímasa bol svedkom položenia a posvätenia základného kameňa nitriansky biskup Adam Erdödy.“

Ďalší veršovaný chronogram oznamoval, že v uvedenom čase gróf Mikuláš Pálfy z Erdődu, rytier Zlatého rúna a komorník Karola III. získal hodnosť palatína a že páter Alexander a Conceptione sa stal najvyšším hodnostárom trinitárskeho rádu v Rakúsku a Uhorsku a páter Martin ab Ascensione jeho zástupcom. Tri mince boli položené do základov kostola a zakryté medenou doskou. Stavbu podporoval aj mestský magistrát, ktorý v rokoch 1718-19 dodal kameň na stavbu kostola.

Kostol ešte nebol dokončený, keď boli pátri trinitári nútení svoj kláštor, položený viac k Veternej ulici a hroziaci zrútením, rozšíriť smerom dopredu a zároveň vybudovať nový kláštor, ktorý by s kostolom tvoril jedno priečelie a poskytoval by priestor dostatočnému počtu bratov. Aby sa tento plán dal uskutočniť, bolo potrebné prikúpiť priľahlý Pachovský dom so záhradou a záhradný múr vysunúť až ku Kozej ulici. Keď sa toto vykonalo, dňa 29. júna 1721 položil palatín Mikuláš Pálfy základný kameň nového kláštora, predtým slávnostne posvätený vysoko dôstojným kanonikom - lektorom prešporskej kapituly Volfgangom Heroldom, za účasti celej kapituly, všetkých cirkevných rádov, mestskej rady a veľkého množstva veriacich zo všetkých miest. Na základný kameň bola pripevnená medená doštička s podobným nápisom ako na základnom kameni kostola.

Nový trinitársky kostol bol v r. 1725 dokončený do tej miery, že sa mohlo prikročiť k jeho otvoreniu. Tomu pripravili trinitári zodpovedajúcu slávnosť. Tá začala podľa cirkevného rítu požehnaním v sobotu 7. júla 1725, ktoré vykonal predstavený (minister) kláštora páter Štefan a Resurrectione Domini. Po vysviacke sa hralo pred vstupom do kostola niekoľko klasických hudobných diel, aby sa Prešporčanom priblížil veľký význam nasledujúceho dňa. V nedeľu už o piatej ráno oznamoval zvuk fanfár a cimbalov cirkevný sviatok. Úderom ôsmej hodiny začala vyňatím najsvätejšej sviatosti posledná omša v starom kláštornom kostole. Po nej sa za spevu dala do pohybu slávnostná procesia k stĺpu Immaculaty na Kapucínskom námestí. V čele sprievodu kráčalo arcibratstvo trinitárov s nádhernými zástavami, za nimi nasledovala kapela, potom konvent bratov trinitárov, za nimi niesli baldachýn štyria poprední prešporskí mešťania, pod ktorým kráčal staručký kanonik bratislavskej kapituly Volfgang Herold so sviatosťou. Sprievod uzatváralo panstvo, kráľovskí a mestskí úradníci a veľké množstvo ľudu. Po príchode do nového kostola bola sviatosť vystavená na hlavnom oltári a zaspievané Te Deum. Nato vystúpil na kazateľnicu slávny vtedajší kazateľ augustinián - pustovník páter Anton z Bruck an der Leitha a predniesol jednu zo svojich rečí, po ktorej slúžil slávnostnú svätú omšu spomínaný kanonik bratislavskej kapituly. Večer kázal svetský kňaz, vysoko dôstojný František z Palánky, vynikajúci rečník a vzdelaný muž. Po jeho kázní sa spievali nešpory s doprovodom hudby a udeľovalo sa požehnanie, zatiaľ čo naokolo zneli výstrely z mažiarov. Nemenej slávnostne začínali trinitári aj nasledujúcich osem dní, kedy ráno o siedmej slúžili omšu s požehnaním a večer litánie s hudbou ako poďakovanie za nekonečnú Božiu milosť, ktorej vďačia za nádherný kostol a pohodlný a priestranný kláštor. Napriek tomu však stavbu dokončovali ešte niekoľko rokov. Ako píše Matej Bel vo svojom diele, apsida nebola ešte ani v 30-tych rokoch úplne dokončená a pracovalo sa vtedy ešte aj na klenbe. Časť (strecha veží) sa podľa projektu nepodarilo dokončiť nikdy.

Aj keď kostol už bol otvorený, ubytovanie pre členov rádu ešte nebolo dokončené. V čase, keď sa dokončievala stavba kostola, kláštor sa len začínal stavať. Časť kláštora bola už r. 1728 pod strechou, ako o tom svedčí dohoda s pokrývačským .majstrom Mathiasorn Schmöltzom na pokrytie časti novopostaveného kláštora. Ďalšia časť s refektárom bola ukončená až v r. 1739, pretože v zmluve s tesárom Paulom Ederom sa objednáva vyhotovenie nového krovu nad časťou stavby „v takej istej veľkosti, šírke, výške, hrúbke a kvalite dreva, ako je už stojaci krov“. Aj táto časť bola do konca júla 1739 pokrytá škridlou. Ako píše Matej Bel, v roku 1735 bolo dokončené len severné krídlo kláštora, ktoré však poskytovalo dostatok priestoru na pohodlné ubytovanie 18 pátrov. Celý kláštor bol počítaný pre 40 pátrov, čo ho radilo k najväčším trinitárskym kláštorom v Habsburskej monarchii. Jedáleň bola elegantne vydláždená. Popredné šľachtické rody darovali obnosy, ktorými skrášľovali bývanie členov rádu. Medzi nimi vynikali gróf Mikuláš Erdödy, uhorský palatín a gróf Štefan Koháry, sudca kráľovskej kurie, ktorí preukázali pomoc v najťažšom čase. Podľa Mateja Bela bude toto dielo bude potrebovať ešte veľa času a výdavkov, kým bude úplne dokončené. Kláštor bude treba ešte rozšíriť, keďže je určený pre 40 bratov a rovnako i interiér a klenba kostola potrebujú ešte veľa práce.”

Veľkú zásluhu na vybudovaní kláštorného komplexu trinitárov v Bratislave mali aj bratia Mikuláš a Ján Pálffyovci. Mikuláš ako dedičný bratislavský župan spolu s ostrihomským prímasom Imrichom Esterházim prispeli na výstavbu kláštora i kostola. Mladší Ján Pálffy prispel na jeden z kostolných oltárov a na vybudovanie strechy nad kláštorným refektárom. Týmto mecenášskym počinom prekonali výstavbu ranno-barokového kostola sv. Mikuláša v bratislavskom Podhradí, ktorý nechala na začiatku 60. rokov 17. storočia postaviť ich prateta Františka Pálffyová, rodená Khuenová von Bélási († 1672), už ako vdova po Pavlovi Pálffym. Finančná účasť na výstavbe rozsiahleho kláštorného komplexu bola pre Pálffyovcov ešte prestížnejšou záležitosťou ako výstavba menšieho kostolíka pre slovenských poddaných.

Aj keď poznáme mená donátorov, o vlastných staviteľoch kostola a kláštora sa pramene nezmieňujú. Bohatý archív rádu, rozpusteného Jozefom II. sa stratil a zatiaľ nie je možná žiadna autorská atribúcia stavby. Kostol však predstavuje typ, ktorý má podľa Gizely Weyde predchodcu v kostole servitov vo Viedni, svoju prvú klasickú formuláciu v trinitárskom kostole v Salzburgu od Jána Baptistu Fischera z Erlachu a v trochu pozmenenej podobe v kostole sv. Petra vo Viedni (1702-7). S týmto posledným má náš kostol spoločnú kupolu bez tamburu, oválny okulus a v priečnych ramenách architrávovú časť hlavnej rímsy prerušenú oblúkmi záklenkov. Naproti tomu hlavným rozdielom je, že na kostole sv. Petra je kupola viditeľná zvonka a je vyššia ako veže, ktoré sú tak len doprovodnými prvkami kupoly, kým u nás je kupola zvonka neviditeľná, skrytá pod krížom sa pretínajúcimi sedlovými strechami a veže, vyššie ako strecha kostola, majú určujúci význam pre celkový výraz exteriéru. Najskvelejším, ale už novými významami naplneným zástupcom tohto typu je kostol sv. Karola Boromejského (Karlskirche) vo Viedni, ktorý však bol dokončený omnoho neskôr ako náš kostol (1730-37). Tento typ používala a ďalej rozvíjala aj rodina Dientzenhoferovcov, pretože tak jasne vyjadroval hlavné myšlienky vrcholného baroka. Našej fasáde sa v mnohom podobá priečelie kostola sv. Jána Nepomuckého na Skalke v Prahe, postaveného v r. 1730. Veže očividne neboli dokončené, pretože už Bel uvádza (teda pred r. 1735), že na obidvoch chýbajú helmy. Podľa monografie o Bratislavskej župe z roku 1904 sa po stranách hlavnej brány kostola týčia dve nedokončené veže. Aj na pohľade na kostol zo začiatku 19. storočia vidno veže kryté dnešnými pyramídovými strechami. Pri oprave kostola v r. 1854 dostali veže, dovtedy pokryté len šindľom, strechy zo železného plechu a náter vo farbe medi, ďalej pozlátené kríže a hromozvody. Je ale pozoruhodné, že všetky mestské veduty z 18. storočia ukazujú veže trinitárskeho kostola s barokovými helmicami, je však isté, že ide len o umeleckú invenciu.

Mimoriadne cenný je predovšetkým zachovaný vrcholno-barokový interiér kostola trinitárov. Dominuje mu iluzívna kupola, spočívajúca na mramorovaných zväzkových pilastroch s korintskými hlavicami. Jej maľovaná architektúra imituje kazetovanú kupolu na tambure, prelomenú štyrmi oválnymi svetlíkmi a jasne osvetlenou laternou. V tambure je medzi maľovanými stĺpmi osem ník, z nich každá druhá je ozdobená maľovanou figúrou cirkevného otca. V laterne je namiesto stropu znázornené otvorené nebo, v ktorom sa zjavuje žiariace Božie oko obklopené hlavičkami anjelov. Aj vo valenej klenbe sanktuária je namaľovaná podobná malá iluzívna kupola na tambure, v perspektívnom skrátení vnímanom z lode. Aj tu je laterna otvorená a anjelici cez ňu vnášajú červeno-modrý trinitársky kríž. Okrem nebeských výjavov sú obidve kupoly maľované en grisaille a oživené zlátením. Autorstvo maľby kupolových fresiek sa pripisuje Antoniovi Gallimu da Bibiena v rokoch 1736-44. Figúry cirkevných otcov na hlavnej kupole mal maľovať Unterhuber, viedenský umelec, ktorý v r. 1722 maľoval kostol kostol v Mariazelle a v r. 1750 kláštorný kostol vo Vorau. Unterhuber mal namaľovať aj obraz na oltári sv. Michala, po bokoch ktorého stoja sochy archanjelov Rafaela a Gabriela. Podobný je na pravej strane oltár sv. Anny. Vpravo od neho je socha Zachariáša, vľavo Jána Krstiteľa. Vpravo od tohto oltára, t.j. v nike v priečnej osi je na oltárnom obraze kruh anjelov, ktorí nad krajinou s horiacim mestom pridržiavajú kvetmi ozdobený obraz Piety, nad nimi je Boh - otec a holubica sv. Ducha. V štíte oltára je mimoriadne pekná maľba sediaceho Jána Krstiteľa v tmavočervenom a baránka, na pozadí zeleného krovia, s červenkasto žiariacim nebom. Nad oltárom je erb Pálffyovcov ako donátorov. Sochy po bokoch oltárneho obrazu sú sv. Jozef vľavo a sv. Liborius vpravo. Vedľajší oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Svätec sa vznáša medzi anjelmi nad mostom, z ktorého bol zvrhnutý, vo vlnách Vltavy pláva jeho mŕtve telo. Na sivomodrom pozadí vynikajú hnedočervené telá anjelov a puttov a miestami. červená, zelená a žitá farba ich rádu. Sochy po bokoch obrazu predstavujú sv. Barboru a sv. Teklu. Na protiľahlej strane je oltár Jána Evanjelistu. V hornej časti obrazu tróni Ján na oblakoch, v zelenom odeve, ktorý sa vynára z tmavého pozadia a žiarivo-červenom plášti, v ruke pero a kniha, pri nohách orol. Pod svätcom svetlá figúra anjela pridržiava kalich s ovinutým hadom. Spodnú polovicu obrazu tvarovo a farebne oživujú ďalšie postavy. O autorovi tejto umelecky významnejšej maľby zatiaľ nevieme. Po jej bokoch sú sochy kráľov sv. Štefana a sv. Ladislava. V druhej nike na priečnej osi, naproti oltáru Piety, je oltár sv. Kríža. Je to dielo jedného z členov rádu, laického brata Hermana a Sankt Josepho, ktorý namaľoval aj zastavenia Krížovej cesty. Vlastným menom sa volal Jozef Blaschky, 26. februára 1712 bol pokrstený vo Viedni, 1. decembra 1754 sa stal u trinitárov v Komárne „professus“, hovoril po nemecky a dobre po taliansky. Bol povolaním maliar, zomrel v Bratislave 15. marca 1784 a bol pochovaný v krypte trinitárskeho kostola.

Celú výšku oltárneho obrazu zaberá kríž s ukrižovaným Kristom, pri nohách ktorého kľačí sv. Magdalena. Vedľa na zemi je nádoba s masťou a lebka Magdaleny s plačom pozerá hore na Krista. Farebnosť obrazu sa sústreďuje na jej postavu s ohnivočerveným spodným rúchom. Červená je aj na slnku, mesiaci a na drapériách dvoch pultov na ľavej strane obrazu belšie farby Magdaléniných šiat sú sivomodré, plášť má peknú žltú farbu, závoj je biely. Z tmavého modro čierneho pozadia presvitá mesto s chrámom. Poňatie obrazu je nápadne realistické. Tvár a telo Krista sú popolavo sivé, telo vyniká dobrým pozorovaním skutočnosti. Tento vzťah k realite podčiarkuje aj zámerne suché prevedenie, ktoré sa výrazne líši od povrchnej rutiny ostatných obrazov. Z obrazu vanie hlboká vážnosť a veľké zduchovnenie. Aj plastiky sú obsahovo vtiahnuté do obrazu a zdá sa, že tiež kvalitou prevyšujú ostatné. Po bokoch je plačúca Mária a smútiaci Ján, v tympanone nad obrazom je vo vysokom reliéfe Boh - otec na zemeguli, obklopený hlavičkami anjelov a oblakmi. Nad stĺpmi sa vznášajú adorujúci anjeli. Ako posledný z bočných oltárov vznikol pravdepodobne tzv. Zichyho oltár. Nestojí v nike, ale pred pilierom pri výstupe na chór, naproti kazateľnici. Je to votívny oltár grófa Karola Zichyho z Vásonkő, zasvätený Matke Božej, zhotovený v r. 1736, ako uvádza nápis na malej tabuľke v chóre. Dve veľké sochy kľačiacich anjelov dvíhajú zázračný obraz Matky Božej, za obrazom rozprestierajú dvaja putti baldachýnový záves. Putti i baldachýn sú plastické. Kvalita prevedenia ako aj niektoré štýlové príbuznosti dovoľujú za autora figúr pokladať Georga Rafaela Donnera, resp. jeho okruh.

Nádherný hlavný oltár bol zhotovený na náklady arcibiskupa Imricha Esterházyho. Dňa 21. apríla 1728 uzavrel zmluvu s Gaetanom Bussim, štukatérom z Viedne. Gaetano Bussi prevzal celú prácu, aj pokiaľ išlo o ostatných umelcov a remeselníkov ich prácu i zabezpečenie materiálu. Celková suma zákazky sa vyšplhala na 3765 zlatých. Za to sa zaviazal pokryť časti obrazu „mramorovaním“, ornamenty nielen pre dojem pozlátka pokryť ozajstným zlatom, štyri sochy z kameňa vyleštiť na spôsob alabastru a takisto všetkých veľkých i malých anjelov a tiež gloriolu hore. Taktiež sa zaviazal zaobstarať aj tabernákulum. Všetko malo byť vyhotovené tým najlepším spôsobom, pre čo mu aj primas Esterházy sľúbil pridať ďalších remeselníkov. Antonio Gaetano Bussi bol sochár a štukatér, pre hlavný oltár kostola milosrdných bratov vo Viedni zhotovil sochy anjelov, po r. 1736 bol činný v kláštore v Klosterneuburgu.

Zdá veľmi pravdepodobné, že Gaetana Bussiho mohol k dôležitým prácam prizývať jemu blízky Antonio Galli-Bibiena, ktorý podľa tradície bol činný pri stavbe nášho kostola. Potvrdená Gaetanova účasť na tejto stavbe zároveň podporuje predpoklad činnosti Antonia Galli-Bibienu. Je otázne, či Bussi, ktorý bol aj sochárom, zhotovil aj plastiky na hlavnom oltári vpravo a vľavo medzi stĺpmi sv. Agnešu a sv. Katarínu a nad oltárom „glóriu“ s dvoma veľkými adorujúcimi anjelmi. Tieto plastiky sú vynikajúce diela, ktorých majstra treba hľadať medzi najlepšími umelcami tých čias. Je tiež isté, že dynamické figúry hlavného oltára sú z inej ruky ako ostatné sochy v kostole. Pokiaľ ide o celkový tvar oltára, je vo svojej zdržanlivej monumentálnej jednoduchosti pôsobivý. Štyri stĺpy, medzi ktorými sú niky pre sochy, tvoria pôdorys plochého polkruhu. Na pekných a skutočným zlatom pozlátených korintských hlaviciach spočíva pohutný krepovaný preklad. Nad oltárnym obrazom je polkruhový oblúk a Božie oko, obklopené a adorované anjelmi. Oltárny obraz je pripisovaný Františkovi Antonovi Palkovi, dvornému maliarovi primasa Esterházyho. Obraz prezrádza vynikajúce farebné cítenie a mimoriadne schopnosti majstra. Zobrazuje zakladateľa rádu Jána z Mathy, ako vykupuje kresťanského zajatca od tureckého obchodníka, v popredí ležia ešte ďalší, spútaní reťazami. V pozadí je mesto s orientálnou architektúrou. Uprostred plochy sv. Felix z Valois prijíma od anjela zástavu. Nad výjavom sa vznáša sv. Trojica, ktorej je rád zasvätený.

Pri ľavom chórovom pilieri sa nachádza kazateľnica. Drevené figúry štyroch evanjelistov s ich symbolickými zvieratami zdobia parapet. Na stene chóru, neďaleko Zichyho oltára, je osadená ojedinelá náhrobná doska z červeného mramoru, s reliéfnym zobrazením stojaceho bradatého muža v kožušinovej čapici a plášti. V pravej ruke drží rozvinutý zvitok - listinu, v ľavej knihu. Pri nohách má erb v ktorého znaku je rak držiaci prsteň. Reliéf ako spôsobom zobrazenia, tak i odevom, pôsobí starším dojmom než kostol a patrí skôr do 17. storočia. Na náhrobnej doske chýba nápis. Podľa heraldického posudku patril erb rodu Szirmayovcov a do úvahy by mohol prichádzať barón Štefan Szirmay (†1711), ktorý je aj na dobovej grafike zobrazený s veľmi dlhou bradou a papierom v ruke. Skorší rok jeho úmrtia ako bolo postavenie súčasného kostola oprávňuje predpokladať že bol pochovaný ešte v pôvodnej kaplnke trinitárov pred jeho výstavbou.

Nad vstupnou predsieňou je organová empora, kde sa nachádza rokoková organová skriňa. Pod kostolom sa rozkladá veľká svetlá krypta, v ktorej je pochovaný veľký počet rádových bratov, ale aj civilných osôb. Pri hygienickej kontrole v r. 1776 bola hrobka uznaná za dostatočne svetlú a vzdušnú. Krypta sa používala do r. 1875.

Počet trinitárskych kláštorov v Rakúsku, Uhorsku, Čechách a na Morave stále rástol a bolo preto potrebné, aby nadviazali užšie spojenie. Hlavnými kláštormi boli Viedeň, Ilava, Bratislava, Praha a Trnava. Keďže však na právoplatné zriadenie provincie bolo potrebných osem ministerstiev, boli k piatim menovaným pričlenené ešte tri: Komárno, Belehrad a Šaštín, ktoré už disponovali hmotnými prostriedkami a priestormi pre veľké počty veriacich. Týchto osem kláštorov bolo spojených do jednej provincie svätého Jozefa. Prvým provinciálom bol menovaný páter Ján a Sankt Felice. Neskôr k týmto ôsmim ministerstvám pribudli ešte štyri rezidencie: Alba Iulia v Sedmohradsku, Jáger a Šarišský Potok v Uhorsku a Pera, časť Istanbulu. Z celkového počtu 17 konventov, ktoré v roku 1728 vytvorili provinciu svätého Jozefa s centrom vo Viedni bola polovica v Uhorsku.

Od roku 1725, kedy bol novovybudovaný chrám trinitárov vysvätený až do roku 1783, dokedy rád trinitárov existoval, náboženský život v kostole mohutnel. V dobrom stave sa nachádzali aj ďalšie náboženské budovy bratislavských katolíkov, o ktoré sa starali členovia rádu trinitárov. Rád bol mimoriadne obľúbený. Súdobé správy hovoria, ako prichádzali procesie kresťanov vyslobodených z tureckého zajatia, ako ich mesto nakŕmilo a každému darovalo groš. Podľa kroniky oslobodili bratislavskí trinitári za obdobie pol storočia viac ako 200 kresťanov z tureckého zajatia. Trinitári celej provincie Sv. Jozefa vydávali knižne zoznamy vykúpených osôb zo zajatia, kde bolo uvedené ich meno a domovská príslušnosť, povolanie, vek a tiež cena, ktorú vykúpenie stálo a z ktorej fundácie boli peniaze použité. Počas rokov 1688-1783 vyslobodili všetky kláštory provincie Sv. Jozefa 3925 osôb a celkovým nákladom milión zlatých. Trinitári v Bratislave dostávali od mesta dary, na veľké sviatky sviece na oltáre, k sv. hrobu, alebo tiež peniaze na procesie. Rovnako na stavbu kláštora a nového kostola prispievali bohatí i chudobní.