Vždy keď zomrie mladý človek, je to veľmi bolestné a nepríjemné. Takýto pohreb býva veľmi smutný a trúchliacich napadnú myšlienky: Čo všetko mohol ešte urobiť! Koľko dobra mohol vykonať! Je ho škoda…

Tieto myšlienky vŕtali ľuďom v hlave aj za Ježišových čias, keď zomrel mladý človek. Preto sa ani nečudujeme, že za mládencovou mŕtvolou ich toľko kráčalo. Iste najväčšiu pozornosť pútala plačúca a zronená matka. Ježiša zaboleli jej slzy, a tak ho ani nemusela prosiť. Žene povedal: Neplač! a vzkriesil jej syna.

Ľudia v smútočnom sprievode sa iste v duchu pýtali, prečo musel chlapec zomrieť, prečo nemohol pomôcť matke v jej starobe? Tieto otázky a výčitky však mŕtvemu nepomohli. Zabralo iba Ježišovo slovo: Mládenec, hovorím ti, vstaň! Ježišovo slovo bolo také silné, lebo hovoril v mene samého Boha. Boh vzkriesil chlapca a priviedol ho k životu. Všetci okolostojaci sa mohli utvrdiť v skutočnosti, že Ježiš je Boh a znova sa potvrdili slová evanjelií: Kade chodil, dobre robil.

Ježiš týmto zázrakom chce niečo významné povedať aj nám: Kadiaľ chodíte, robte dobre! Vyzýva nás ku skutkom milosrdenstva. Keď nazrieme do Katechizmu katolíckej cirkvi, zistíme, že skutky milosrdenstva sú dvojaké: telesné a duševné. ďalej tam čítame: Skutky milosrdenstva sú charitatívne skutky, ktorými prichádzame na pomoc blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať, to sú skutky duchovného milosrdenstva. K ním patrí aj odpúšťanie a trpezlivé znášanie protivenstiev. Skutky telesného milosrdenstva spočívajú hlavne v tom, že sýtime hladných, ubytúvame bezdomovcov, obliekame otrhaných, navštevujeme nemocných a väzňov, pochovávame mŕtvych. Almužna chudobným je spomedzi týchto skutkov jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky: je to skutok spravodlivosti, svedectiev bratskej lásky: je to skutok spravodlivosti, ktorý sa Bohu páči.

Sme teda povinní starať sa o našich blížnych, o ich telesné aj duševné potreby. Spomeňme si, či v našej blízkosti nežije človek, ktorý je chorý, opustený, osamelý? Ako sa k nemu správame? Nevyhýbame sa mu? Potešíme ho, pomôžeme mu? Netúžime skôr po jeho hmotných statkoch a neprekáža nám jeho staroba a choroba? Čo mi v tejto chvíli hovorí svedomie?

Tak ako o telo, máme sa postarať aj o dušu človeka. Možno sa v duchu opýtate: Ako a kedy? Nuž predsa od malička. Máme sa venovať tým, ktorých nám Boh zveril: A tak sa opäť zamyslime, či sme naučili deti prežehnávať sa a modliť. Aký príklad im dávame v duchovnom živote? Ako sme sa postarali o duše našich starých a chorých blížnych? Sprostredkovali sme im stretnutie s kňazom? A pokiaľ už odišli do večnosti, umožnili sme im, aby odišli zmierení s Bohom? Čo mi teraz hovorí svedomie?

Ak cítime, že sme kdesi zlyhali, snažme sa chybu napraviť a naučme sa oplývať láskou a milosrdenstvom voči našim blížnym. Všimnime si ženu, ktorá pracuje ako pôrodná asistentka v nemocnici. Hovorí: Povinnosť ma vytrhla z domu práve vtedy, keď mi skonávala matka. Musela som ísť k lôžku inej matky, ktorá mala na svet priviesť dieťa. Kolegyňa ma nemohla zastúpiť, lebo bola chorá. Sedela som rozdvojená pri posteli mladej matky, ktorá mala o chvíľu dať život a v duchu aj pri posteli mojej matky, v ktorej život vyhasínal. Vtedy som sa pýtala, prečo ma Boh postihol týmto krížom? Zrazu sa však vo mne vyjasnilo. Pochopila som, že každý život je v Božích rukách a všetko závisí od neho. Moje povolanie a služba blížnym tiež odomňa čosi vyžaduje. Preto nemôžem byť prítomná pri posteli mojej matky a tebe Bože, prinášam túto obetu. Buď požehnaný pre tento počínajúci sa život.

Chápeme, čo je milosrdenstvo a láska? Preto sa naučme v každej trpiacej tvári, v každej ranenej duši, v každom ubolenom človekovi vidieť Ježiša Krista, ktorý žiada našu pomoc, milosrdenstvo a lásku. V budúcom týždni to môžeme dokazovať aj v praxi.