Doznajme si, že keď sa s niekým stretneme, málo rozprávame o svojich radostiach ale častejšie sú témou našich rozhovorov bolesti, problémy, utrpenia, ktoré práve prežívame. Posťažujeme sa, že len čo sme sa dostali z chrípky, začali nás bolieť zuby, neobídeme ani šéfa z práce alebo nezhody v manželstve a problémy s deťmi. A sťažovanie sa obvykle skončí vzdychom: Vôbec neviem, dokedy to vydržím…

V dnešnom evanjeliu sa nám Ježiš predstavuje vo svojej sláve a dáva nám nádej, že naše pozemské utrpenia sa raz skončia a bude nás čakať slávne vzkriesenie.

Možno sa v duchu spýtame: Prečo to Ježiš urobil? Musíme vychádzať z toho, že učeníkom predpovedal svoje utrpenie a smrť. Predpovedal síce aj zmŕtvychvstanie, ale tomu už vôbec nerozumeli. Preto ich chcel pripraviť na skúšku viery, aby vždy mali pred očami, že on je Boží Syn, a to aj vtedy, keď ho uvidia zbičovaného, potupeného a bezmocného. Preto sa na chvíľu pred nimi premenil, aby uvideli žiaru jeho vzkriesenia, ku ktorej ho privedie potupenie, mučenie a smrť. Ježiš svoje premenenie považoval za veľmi dôležité, lebo reč kríža nikdy nebola ľahká. Pre Židov bol pohoršením, pre Rimanov potupou. A doznajme si, že ani pre nás nie je kríž vôbec príjemný.

Ježiš však hovorí, že aj my máme kríž, a keď sa mu chceme podobať, musíme ho niesť. Veď len počujme, čo na túto tému hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Chce, aby sme pri jeho nesení postupovali čestne, zodpovedne a brali ho ako možnosť pripodobnenia sa nášmu Pánovi.

Možno sa niekedy v duchu pýtame: Koľko vlastne máme tých krížov? A odpovedáme si: Choroby, nedostatky, pochybnosti, odlúčenosť od milovanej osoby, napätia, úzkosti, obavy… To všetko sú trápenia a kríže, ktoré vyryjú vrásky do našich duší aj tvárí a nie sú milé ani príjemné aj pre kresťana, pre ktorého by mal byť kríž samozrejmosťou. Lenže od príchodu Krista majú kríže zmysel, lebo on mám ich pomáha niesť a dáva nám silu, aby nás bolesti očisťovali, obnovovali a zjednocovali s ním. Ak týmto spôsobom vnímame kríže, stávame sa účastnými na jeho vykupiteľskom diele. Jeho utrpenie osvecuje tajomstvo našich bolestí. Sme mu vďační, že vzal na seba všetky naše kríže a ukázal nám, ako ich máme spolu s ním niesť. Ak to pochopíme, potom ani v najťažších chvíľach sa nám život nestane neznesiteľným, ale naopak, začneme si ho vážiť ako Boží dar a budeme ho milovať.

Pred časom zomrel vo veku 51 rokov istý človek, ktorý bol od malička ochrnutý a pohyboval sa celý život na vozíčku. Starala sa o neho matka a keď zomrela, venoval sa mu istý mladý muž, ktorý mu venoval celý svoj voľný čas. Vozil ho po meste, cestoval s ním vo vlaku a krátil mu dlhé chvíle. Chorého muža všetci poznali a obdivovali s akou túžbou sa zaujímal o všetko vôkol seba a ako sa podieľal na radostiach i trápeniach svojich priateľov. Dopisoval si s mnohými ľuďmi, potešoval ich v ťažkostiach a nikdy im nezabudol napísať o Ježišovi a jeho obete. Na jeho pohreb prišlo mnoho ľudí a asi 25 kňazov. Kazateľ pri obradoch hovoril, že tento človek od narodenia žil v biednom fyzickom stave nemohúcnosti, akoby na periférii života a jeho údel bol o to horší, že pri svojej inteligencii si ho plne uvedomoval. Ale predsa miloval život a pomáhal ho milovať aj iným. Pre neho ako človeka bol Ježiš svetlom a nádejou, že hoci jeho telo trpí, jeho duša bude raz vyslobodená a zažije to, čo okúsili apoštoli na vrchu Tábor.

Čo chce tento človek povedať nám?

Nezamerajme svoju pozornosť len na naše ťažké myšlienky, trápenia a bolesti!

Nehovorme len o tom, čo nás postihlo a ako veľmi trpíme!

Pokúsme sa radšej iným uľahčiť bolesti tým, že ich trpezlivo vypočujeme, budeme sa o nich zaujímať a spolu s nimi súcitiť.

A nezabúdajme! Na kríže nie sme sami, lebo nám ich pomáha niesť Kristus a hovorí nám, že cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu.