To, o čom dnes Ježiš hovorí, je určené dôverným priateľom. Ak aj nás dnes pozýva do večeradla medzi svojich najbližších, je to veľké vyznamenanie. Nechápme to ako niečo samozrejmé. Pripravme sa na toto stretnutie najlepšie, ako vieme.

Až doteraz sme mohli prebývať v Ježišovej blízkosti, počúvať jeho slová, byť svedkami jeho obdivuhodných skutkov lásky. Ale dnes nadišla chvíľa, kedy nás pozýva k sebe domov, do súkromia svojho vnútorného života. Dôverne nás uvádza do svojho najintímnejšieho tajomstva a zveruje sa nám so svojím vnútorným bytím, pretože ho chce s nami zdieľať. Snažme sa so všetkých síl, aby sme mu porozumeli:

Ja nie som sám. Môj život je tajomným spoločenstvom s Otcom a Duchom. Zostúpil som k tebe preto, aby som ťa pozval k nám: do nášho vnútorného spoločenstva, do samého stredu nášho života. Náš život to je tá najdokonalejšia blaženosť. Chceš vstúpiť so mnou k nám?

Nemusíš sa báť. Môj Otec ti dal zákon. Ja som ho naplnil. Prijmi ho. Je to tvoja cesta lásky, po ktorej pôjdeš ku mne a po ktorej nepôjdeš sám. Ak ma budeš naozaj milovať tak, že budeš zachovávať moje prikázania, môj Otec, ktorý ma miluje a miluje tých, ktorí mňa milujú, dá ti Ducha pravdy. V jeho svetle spoznáš, aké krásne je to, čo od teba žiadam. Žiadam to len preto, aby si mohol byť tam, kde som ja. Môj Duch je svetlo, v ktorom ja poznávam Otca a Otec poznáva mňa. Môj Duch je láska, ktorou ja milujem Otca a Otec miluje mňa. S naším Duchom zostáva v tebe naše svetlo a naša láska. Naše svetlo a naša láska, to je celý náš život. Dal som ti prikázania, pretože môj Otec i ja ťa chceme milovať a chceme ti poslať nášho Ducha, aby sme my mohli žiť v tebe a ty v nás. Kde je láska, tam je i svetlo. Keď sa budeme naozaj milovať, dám ti poznať seba a naše tajomstvá.

Doprajme si chvíľu ticha, aby sme mohli domyslieť a prežiť toto neuveriteľné a šokujúce Ježišovo pozvanie, ktoré je zároveň vyznaním lásky. Ak sa nám zdá, že to presahuje naše myslenie, či predstavivosť, požiadajme Pána, aby nám svoje pozvanie znovu zopakoval.

Porovnajme tento jeho projekt božskej veľkodušnosti s tak rozšírenou predstavou o Bohu ako o zachmúrenom starcovi, ktorý svojimi príkazmi chce človeku prekaziť každé „potešenie“. To je pohľad zrodený v mysliach tých, ktorí nie sú schopní prijať Ducha, ktorí ho nevidia ani nepoznajú, pretože milujú len seba a predstava nekonečnej bytosti, ktorá nezištne miluje a rozdáva samu seba, je im cudzia a nepochopiteľná.

Z Ježišových slov však môžeme jasne poznať, že dôvod, pre ktorý nám Boh dáva prikázania, je iný. Je to prejav najvyššej Božej lásky. To láska ho prinútila, aby vykročil zo svojho bytia a dal priechod svojej štedrosti tým, že stvoril svet a v ňom človeka, ktorému ponúkal účasť na svojom vlastnom živote. Božia láska – to je rozdávanie seba. Ako nesmierne Bohu na tom záleží, poznávame z toho, že vo svojom Synovi sám trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k sebe. Ježišove prikázania sú pre nás návodom, ako môžeme vo svojom živote uprostred ľudského spoločenstva nasledovať Boží spôsob správania, v rozdávaní seba samých. I v tomto „slzavom údolí“ napriek všetkým starostiam, bolestiam, môžeme zreteľne zakúšať podiel na tej radosti, ktorú Boh prežíva sám v sebe tým, že s nami zdieľa svoj život, nakoľko mi napodobňujeme jeho dobrotu, pokoru, miernosť, zhovievavosť. A Ježiš nás uisťuje, že máme pripravené miesto v Božom lone. Potom uvidíme tvárou tvár toho, ktorý nám umožnil, aby sme sa mu podobali a dôverne sa s ním stretali.