Istý starý kňaz mi rozprával, že vo farnosti, v ktorej pôsobil, si na farský úrad pozval mladých snúbencov na sobášne stretnutie. Zdržal sa na filiálke a kým prišiel domov, meškal pol hodinu. Cestou rozmýšľal, čo im povedať. Snúbencov našiel sedieť šťastných v aute pred farou. Keď sa začal ospravedlňovať, oni mu povedali: Nič sa nestalo, veď vieme, že máte aj iné povinnosti. Povedali to s takou samozrejmosťou a radosťou, až pochopil, že naozaj sa nič nestalo, lebo im bolo dobre, keď boli spolu. Mali mesiac pred svadbou a užívali si každú chvíľku, ktorú mohli spoločne prežiť. A dodal: Vtedy som si uvedomil, že keby ma čakal niekto iný a bol by pol hodinu sám, znervóznel by a hundral: Kde toľko trčí ten farár…

Táto udalosť nám pomôže pochopiť radosť Ježiša Krista, ktorú prežil v rieke Jordán, keď bol pokrstený. Vtedy sa otvorili nebesia, zostúpil na neho Duch Svätý a z neba bol počuť Otcov hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. Vtedy si Ježiš uvedomil, že nie je sám, lebo sa k nemu hlási Otec.

Milé ženy, ako sa cítite, keď musíte v rodine zorganizovať svadbu, krstiny alebo rodinnú oslavu a ste na všetko samé? Keď však niekto príde pomôcť, hneď ide všetko ľahšie, lebo vieme, že nie sme sami. Milí muži, keď staviate alebo opravujete dom a ste na to sami, ako sa cítite? Ale keď prídu kamaráti alebo členovia rodiny a povedia: Pomôžeme ti…, máte istotu, že nezostanete sami a práca ide ľahšie od ruky.

Ježiš mal pred sebou poslanie učiť ľudí, priblížiť im nebeského Otca a napokon vykonať dielo vykúpenia. Keby mal na túto úlohu byť sám, iste by to bolo neúnosné. Ale on mohol povedať: Ja nie som sám. Moje poslanie je aj vecou Otca, ktorý sa ku mne hlási. A veľmi jasne to aj formuloval: Skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec. A sám Otec, ktorý ma poslal, vydal o mne svedectvo. Ježiš teda vedel, že na vykupiteľské dielo nie je sám, ale je to záležitosť celej Najsvätejšej Trojice.

Nikto z nás v živote viery nie je sám. Je s nami Boh. Túto radosť môžeme nosiť v sebe, pretože sme pokrstení. Pre vývoj malého dieťaťa je dôležité, aby nebolo samo, ale aby s ním boli jeho rodičia. Pre žiaka a študenta je tiež nevyhnutné, aby s ním bol učiteľ, lebo iba knihy a učebnice nestačia. A vy, ktorí ste vstúpili do manželstva, tiež ste to urobili preto, lebo nechcete byť sami. Taktiež ani starý a chorý človek nemal by byť sám. Je nevyhnutné, aby mal pomoc a okolo seba svojich blízkych. Aj v hodine smrti je dôležité si uvedomiť, že nie sme sami a okrem najbližších je pri mne Boh, ktorý sa od krstu ku mne hlási a táto skutočnosť nám má dodávať silu a nádej.

Čo je teda potrebné vedieť o krste?

Keď nás rodičia a krstní rodičia priniesli na krst a krstná voda nám stekala po čele, vtedy nás Boh prijal so svojej rodiny. Odvtedy je s nami, nech urobíme čokoľvek. Aj keby sme sa od neho odvrátili, neprestane nás milovať. A úžasná výsada krstu je, že dvere k nemu máme vždy otvorené, vždy sa môžeme vrátiť do jeho náručia.

Kardinál Suenens hovorí: Nepotrebujem vedieť definovať energiu tepla, aby som mohol zažiť slnko. Ja som zažil slnko a jeho teplé lúče na mňa pôsobili. Som toho svedkom a vôbec nemusím byť vzdelaný v tom, ako to na slnku funguje…

To isté je aj s krstom a vierou. My nemusíme mať presné informácie o tom, ako je to v Božom živote, kto je Boží Syn, alebo ako sa mohol Duch Svätý objaviť nad Ježišom. Veriaci človek, nemusí mať tieto vedomosti a pritom môže byť hlboko nábožný. Môže byť svätý, lebo on prežíva konkrétny vzťah so svojím Bohom. Potrebuje iba zažiť krst, aby bol svedkom radostnej skutočnosti: Nie som sám! Lebo radosť sa stratí, keď sa dobrovoľne dostane do osamelosti a izolácie, ktorú spôsobuje hriech. Zlý skutok je vzdialením sa od Boha a spôsobuje samotu človeka, ktorý ako keby povedal: Nechcem mať už nič s ním… Kresťan nemá byť smutným človekom, lebo je človekom nádeje. To musia vidieť aj iní z jeho konania a zo sily, ktorá vyžaruje z neho, keď dokáže odolávať zlu.

Svätý Filip Neri (1515–1595) celý život žil v Božej prítomnosti a vedel, že nie je sám. Keď mal sedemnásť rokov, otcov majetok zhorel do tla a on zostal úplne chudobný. V roku 1534 odišiel do Ríma. Žil veľmi skromne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice a opatroval chorých, staral sa o deti, ktorých domovom bola len ulica. Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil, mu povedal: Tvojou Indiou nech je Rím! Vďaka svojej priamosti a optimizmu sa mu mnoho hriešnikov podarilo priviesť k pokániu. Z jeho života sa traduje viacero veselých príhod a patrí k najobľúbenejším rímskym svätým. Pripomeňme si jeho dva typické výroky: Pane, daj mi prekonať dnešný deň; zajtrajška sa nebojím… Buďte dobrí, ak môžete…

Dajme sa aj my preniknúť skutočnosťou, že nie sme sami, je s nami Pán. Ďakujeme našim rodičom a krstným rodičom, že mali láskavé ruky a priniesli nás na krst a snažme sa, aby sme krstnú milosť bohato využívali v našom každodennom živote.