Stará legenda z 8. storočia rozpráva o pútnikovi, ktorý sám putoval do Večného mesta Ríma. Blížil sa večer a kraj sa zahaľoval do tmy. Do cieľa mu chýbalo iba pár kilometrov. Cesty boli zlé a okolie na východ od Ríma bolo bahnitou rovinou. V blízkosti nebolo ani domov, ani ľudí, ktorých by sa mohol spýtať na cestu. Z času na čas zbadal dajaké svetielka, ktoré sa mihali nad močiarmi. Vedel však, že sú to mylné ohníky, za ktorými keď pôjde, môže utonúť v močariskách a bahne. Ako tak bezradný stál, náhle mu v ušiach zazneli vzdialené zvuky zvonov. V jeho beznádejnej situácii sa mu zdali nebeskou hudbou, ukazovali mu smer cesty a prinášali záchranu. Vykročil rýchlym krokom za zvukom zvonov. Po pár hodinách bol v meste pri kostole, odkiaľ zvonili zvony. Bola to bazilika Santa Maria Maggiore, najväčší rímsky kostol zasvätený Panne Márii. Kľakol si pred oltár a ďakoval za záchranu. Z vďačnosti obetoval kňazom, ktorí sa starali o kostol, väčšiu sumu peňazí, s prosbou, aby každý večer zvonili zvony, ktoré budú ukazovať cestu zblúdilým pútnikom.

Celý náš život môžeme porovnať s cestou onoho pútnika. Samozrejme, že je to iba prirovnanie, lebo náš život netrvá iba pár dní, ale pomerne veľa rokov. Cieľom nášho života nie je mesto Rím, ale nebeské kráľovstvo. Podobne ako pútnik prežívame aj my ťažkosti: únavu, strach zo zablúdenia, hlad a smäd… Preto je nevyhnutné, aby sme poznali správnu cestu a po nej kráčali. Túto cestu nám ukazuje Ježiš.

Dnes sme čítali, že Ježiš pred svojou smrťou, v čase poslednej večere, predpovedá svoj odchod do domu, v ktorom je veľa príbytkov. Apoštolom hovorí: Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte. Tomášovi sa tieto slová zdali nejasné, a preto sa radšej spýtal: Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?! Tento apoštol chcel všetko vidieť na vlastné oči a dotknúť sa toho svojimi prstami. Preto, keď Ježiš hovoril o ceste do Otcovho domu, iste si predstavoval, že bude podobná cestám, po ktorých vtedy aj oni putovali po Palestíne. Vedel, že sú vydláždené kameňmi, po bokoch majú priekopy a vedľa nich rastú figovníky a palmy. Ježiš však usmerní jeho predstavy: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho. Teraz však tomu rozumel ešte menej. Možno si myslel: Ako môže byť Pán cestou? Je možné byť naraz cestou aj človekom? Všetkému porozumel až neskôr, po zoslaní Ducha Svätého. Pochopil, že Ježiš nás svojím učením a sviatosťami sprevádza do neba. Ukazuje nám kade kráčať, aké prekážky obchádzať, aby sme nezablúdili. Preto vôbec nie je čudné, že nazval seba a evanjelium cestou. Keď kráčame s ním a za ním, ako onen pútnik za hlasom zvonov, nezablúdime, nezídeme na močariská a nesprávne cesty. Evanjelium má určovať našu cestu, a nie falošné ohníky – náuky, ktoré by nás chceli odviesť z cesty vedúcej do neba.

Našu púť za Kristom sme začali pri narodení a krstom sme vyšli od Boha a k nemu sa na konci života vrátime. Poznáme jej začiatok a koniec. Je však veľa ľudí, ktorí nevedia, načo sa narodili a čo bude s nimi po smrti. Život je pre nich doslova bludiskom, labyrintom, v ktorom sa dá ľahko zablúdiť.

Grécke báje hovoria, že na ostrove Kréta kráľ Minos vybudoval veľký palác nazývaný labyrint. V jeho vnútri bolo veľa spletitých chodieb a v strede sa nachádzala hrozná príšera Minotaurus. Keď ho chceli upokojiť, z času na čas mu dávali za pokrm mladé dievča, ktoré sa vyberalo lósom. Raz padol lós na kráľovskú dcéru Ariadnu. Otec ju však chcel zachrániť a sľúbil, okrem bohatej odmeny aj jej ruku tomu, kto príšeru zabije. Vedel však, že ak by sa to niekomu aj podarilo, zablúdi v labyrinte a tam zomrie od hladu. Našiel sa odvážny hrdina Tezeus, ktorému múdra Ariadna pomohla. Dala mu dala klbko nití, ktoré cestou odvíjal, a keď zabil Minotaura, s ich pomocou sa dostal von z labyrintu.

Pre nás je klbkom nití viera v Krista. Môže sa stať, že pred sebou vidíme veľa rôznych riešení a spletitých ciest, ale iba jedna vedie k cieľu – viera. A tej sa treba učiť a celý život ju prehlbovať. Boh nám hlasom svedomia vnuká: Touto cestou nechoď, lebo zablúdiš a sa mi stratíš! Choď inou cestou, ja budem tvojím spoločníkom. Raz ma stretneš a uvidíš ma na vlastné oči. Choď cestou, ktorou je pre teba môj Syn…