Narodenie Pána – rok A
Keď anjeli odišli od pastierov do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
Lk 2, 15- 20
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Sviatočná nálada sa rozhostila v našich rodinách a domácnostiach, ktorá nám dovoľuje prežívať niekoľko príjemných hodín a dní uprostred najbližších. Dokáže rozkolísať ľudské srdcia, ale nikdy nesmie pozastaviť našu myseľ. Človek musí premýšľať aj uprostred najkrajšej poézie, ba práve vtedy má veľkú šancu prenikať k veľkým myšlienkam a pravdám. Len pred niekoľkými hodinami, pri polnočnej svätej omši, mohli sme počúvať správu o narodení Ježiša Krista. Svätopisec nám cituje aj slová, ktorými anjeli oznámili radostnú novinu tamojším pastierom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Zvestujú, že na svet prišiel ten, ktorého celé generácie očakávali cez dlhé tisícročia.
Očakávali ho, lebo v ľuďoch vždy žila nádej, akési všeobecné presvedčenie, že musí prísť ktosi, kto zmení ťažký život na zemi a pomôže ľudstvu dostať sa z duchovnej biedy. Po celej zemi vládol stav, ktorý v 8. storočí pred Kristom opísal židovský prorok Ozeáš: Čujte slovo Pánovo, synovia Izraela, lebo Pán sa má súdiť s občanmi krajiny; veď niet vernosti, niet milosrdenstva, ani poznania Boha niet v krajine! Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo vnikli a krv stíha krv. Preto smúti krajina a vädne všetko, čo v nej býva, či poľná zverina, či vtáčky nebeské, ešte aj morské ryby hynú.
Viacerí prišli na svet, ktorí o sebe tvrdili, že sú záchrancami a spasiteľmi ľudstva. Boli to mocní panovníci, vojvodcovia, učenci, filozofi, zakladatelia nových náboženstiev, ale aj jednoduchí a nevzdelaní ľudia. Niektorí však boli iba obyčajní podvodníci, ďalší zasa, ktorí mali dobrú vôľu a úmysel, priniesli pokrok spoločnosti a ľudstva, ale nevykúpili ho zo zla. Zamerali sa navonok, ale vnútro človeka im uniklo. Tu a tam sa objavili ich vlastné slabiny a ľudia sa s pocitom väčšieho alebo menšieho sklamania od nich odvrátili, lebo dostali menej ako očakávali.
Aj Ježiš svojou činnosťou upútal pozornosť súčasníkov. Tí za ním prišli a položili mu otázku: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? A evanjelista píše: Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Ježišova činnosť mala hovoriť za neho. A títo ľudia, keď si začali pozorne všímať jeho učenie, povedali: Nikdy tak človek nehovoril. Keď na dôkaz svojej pravdivosti začal konať zázraky, vraveli: Také niečo sme ešte nikdy nevideli. Keď skúmali jeho život, museli súhlasiť s Pilátom, ktorý o ňom neobjavoval a nebúril, nechodil po svete, ale iba o sebe vyhlásil: Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Chopil sa ľudskej duše, aby ju očistil, oslobodil od zla a pozdvihol k Bohu. Do princípu života vložil ešte iný, nový, v ktorom človek volá Boha Otcom a Boh človeka dieťaťom. Mnohí síce postavili človeka lepšie na nohy, ale nik v sebe nemal moc, aby mu povedal: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Tento balvan dokázal z človeka odvaliť iba Ježiš Kristus. Bol to balvan najväčšieho otroctva, lebo človek dokáže byť otrokom aj v najväčšej slobode a slobodným aj v najväčšom otroctve. Tu sa javí jedinečnosť Kristovho diela – dáva nový život v duševnej slobode.
Od prvých Vianoc nás delí už vyše dvetisíc rokov. Svet sa zmieta v podobných problémoch, ako v dávnych časoch. Ba viac, ľudia všetky vymoženosti vedy a techniky dokážu použiť proti sebe. Vojny, hlad, vraždy, nevery, nenávisť... A uprostred tohto si možno mnohí položia otázku: Nie je treba čakávať niekoho iného? Nie je Ježiš už zastaraný, prekonaný, porazený? Odpoveď nám ponúka známy taliansky spisovateľ Papini: Ani jedna doba nebola tak ďaleko od Krista, ako naša, a ani jedna doba ho tak nepotrebovala, ako naša… Je to obdoba výroku apoštola Petra pred Veľradou: V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Veď každá bolesť a každé zlo, ktoré aj dnes pustošia svet, sú iba ovocím otročenia hriechu. Môžeme tomu dať akýkoľvek príťažlivý názov, podstata vecí sa nemení. A tu sme pri koreni: človeka duchovne neoslobodí a nepostaví na nohy tá či oná vymoženosť moderného veku, ale len oslobodenie od hriechu. Ježiša Krista v tejto oblasti nedokáže nik nahradiť, preto je Spasiteľom aj dnešného veku, sveta aj budúcnosti. Môžeme síce očakávať veľkých ľudí, ktorí budú dobrodincami ľudstva, ale nikto nikdy nebude jeho spasiteľom. Objavia nový druh potravín, nové lieky, nové formy práce, bývania, zdroje energie…, ale odpúšťať ubolenej duši, bude vždy iba Boh.
Mladý kňaz, ktorý pôsobil v pohraničnej farnosti, spomínal, že mal jedného farníka, ktorý mu robil stále nepríjemnosti a strpčoval mu život. Otec Emil bol k nemu vľúdny a neodplácal sa mu zlým. Keď odchádzal z farnosti, prišiel za ním tento človek a povedal: Dôstojný pane! Prepáčte, že som vám toľko strpčoval život. To bolo asi preto, že som sa za vás nemodlil. A otec Emil mu povedal: To nevadí, ale ja som sa modlil za vás.
Dnes sa azda podobáme natešeným betlehemským pastierom, ktorí našli pravého Mesiáša a radovali sa, lebo sa nezmýlili a neboli sklamaní. Doprajme svojej duši pri nich tiež úprimnú radosť, že nemusíme už hľadať Mesiáša svojho života. Skôr sa usilujme, aby sme jeho posolstvo prenášali do svojho každodenného života a potom naša radosť nebude iba sviatočnou príležitosťou. Ak k nej pridáme úprimnú modlitbu za všetkých ľudí, tak radosť a spokojnosť bude sprevádzať nás aj prostredie, v ktorom žijeme. A tieto sviatky sa stanú jej prameňom.