Keď chlapec alebo dievča hľadá životného partnera, keď človek hľadá verného priateľa alebo spoľahlivého spolupracovníka, keď niekomu chceme zveriť do rúk svoj život, prácu, srdce a lásku, musíme ho veľmi dobre poznať. Neraz sa pozorne zahľadíme do jeho tváre a očí a snažíme sa preniknúť až k základom jeho osobnosti. Chceme poznať jeho povahu, názory, zmýšľanie, spôsoby, konanie, jeho minulosť, ale aj jeho názory na budúcnosť. Robíme to nie z nejakej nízkej zvedavosti, ale preto, aby sme sa v ňom raz nesklamali, a aby náš život jeho pričinením nestroskotal. Ak ho dobre spoznáme a máme istotu, že sme na správnej adrese, potom neváhame do takých rúk vložiť všetko: svoj život, osud, budúcnosť, lásku aj seba.

Dnes, keď oslavujeme Krista Kráľa, tiež vieme a cítime, že tu ide o viac, než v ňom vidieť mocného Stvoriteľa, múdreho Dirigenta vesmíru a spravodlivého Sudcu ľudského pokolenia. Tichá Pavlova výzva: On musí kraľovať, neobracia našu pozornosť ani na vesmír, ani na zem, ale na vlastné srdce, ktoré bije v nás a ktoré má v Kristovi vidieť svojho najlepšieho Priateľa, Pána, Kráľa aj Vládcu.

Na sviatky veľkých štátnikov sa pred verejnosť stavajú ich obrazy, ktoré sú starostlivo vyhotovené a retušované, aby pri prvom pohľade na ne vzbudzovali sympatie. To chceme na slávnosť Krista Kráľa urobiť aj my, ale momentka, ktorú zhotovil evanjelista Ján, je podstatne iná. Predstavuje Ježiša pred Pilátom: poníženého, potupeného, vysmievaného, zakrvaveného a napokon zaveseného na kríž. Predstavuje nám ho vo chvíľach najvyššej potupy, čo zdanlivo môže pôsobiť veľmi odpudzujúco. Ale predsa je tu jeden detail, ktorý je neprehliadnuteľný: Ježiš síce potupne zomiera, ale zároveň prejavuje lásku najvyššieho stupňa a stáva sa poslednou nádejou temer zúfalého zločinca. Nádejou, ktorá nesklame, nádejou, ktorú motivuje láska.

Možno sa v duchu aj začudujeme, že prečo práve scénu pred Pilátom a na kríži máme mať pred očami v dnešný deň? To nebolo už niečo vhodnejšie, príťažlivejšie a impozantnejšie? Čo také zázraky, ktoré boli svedectvom Božej moci? Alebo kázne – svedectvo Božej múdrosti? Je to preto, lebo scéna Ježišovej potupy hovorí za všetko, ba on sám sa o nej vyjadril: A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. A neskôr Pavol píše na tieto slová akoby ozvenu: Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.

Fínsky spisovateľ Mika Waltari v románe Jeho kráľovstvo necháva prísť hrdinu románu Marka Minilia k hradbám Jeruzalema vo chvíli, keď Ježiš zomiera na kríži. Z tváre zomierajúceho číta o jeho veľkosti a láske. Dojatý pohľadom na neho sa modlí k svojim pohanským bohom: Z vlastnej vôle som študoval proroctvá a znamenia, ale vaše proroctvo ma prinútilo k ceste z Alexandrie a viedlo ma na tieto miesta práve v túto hodinu. Prišiel som hľadať kráľa budúcnosti, aby som si zasadol po jeho strane a dostal za to svoju odmenu. Kiež mám takú trpezlivosť, aby som ho dokázal mať v úcte až do svojej smrti, aj keď za to žiadnu odmenu nedostanem. Áno, tajomná je sila Božej lásky, ktorá odvádza od vypočítavosti a privádza k úplnej odovzdanosti.

Slávime Krista Kráľa a v mysli sa nám vynára obraz poníženého a ukrižovaného Pána. Nenabáda nás ani k úteku, ani k hanbe, ani k zrade, ale k dôvere. Slová adresované zomierajúcemu zločincovi nás vedú k tejto premyslenej a úprimnej dôvere a ľútosti. V nej skladáme Ježiša z kríža a vnášame ho do príbytku nášho srdca. Tam mu odovzdávame vedenie svojho života a dávame mu úplne seba. Badáme, že najkráľovskejším darom je milosrdné odpustenie. Kde ono prenikne, tam už niet neporiadku, zla, vášne a hriechu. Tam nachádzame pokoj z istoty, že naše srdce zakotvilo v správnom prístave.

Pokľaknime pred potupeným a ukrižovaným Kráľom a bez obzretia sa za minulosťou prosme o dar odpustenia. Vtedy kus raja zacítime už tu na zemi. A to ešte dnes, v tejto chvíli!