V 1. Knihe Kráľov 12, 1-16 čítame, ako nástupca slávneho, múdreho a zbožného kráľa Šalamúna, jeho syn Roboam, pripravoval si trónnu reč. Pýtal sa na názor svojich poradcov. Tí starí a skúsení mu radili umiernenosť, láskavosť, a aj sľuby, ktoré má poddaným predostrieť, ale tí mladí, s ktorými v podstate vyrastal, mu radili, aby ľudu nič nesľuboval, ale iba požadoval a hrozil, čím by u poddaných vyvolal strach a bázeň. Roboam dal na rady mladých. Tvrdou rečou však vyvolal búrku nevôle, ktorá viedla až k rozpadu kráľovstva. Keďže neurobil dobrú reklamu ani sebe, ani kráľovstvu, doplatil na to on aj kráľovstvo.

My, keď počúvame dnešné evanjelium, môžeme mať tiež zmiešané pocity a pýtať sa: Bol Ježiš dobrým psychológom? Záležalo mu na tom, aby si získal poslucháčov? Nie sú jeho slová tvrdé a prehnané? Niečo podobné sa udialo aj vtedy, keď ľudu rozprával o Eucharistii a formuloval to tak, že im dá jesť svoje vlastné telo. Mnohí vtedy hodili rukou a odišli od neho s tvrdením: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!

Ježišove požiadavky z dnešného evanjelia sú: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Mnohým sa iste zdali aj zdajú byť tieto požiadavky prehnané, ale tu si treba uvedomiť, že Ježiš nie je súčasný politik, ktorý v predvolebnej kampani sľubuje aj modré z neba, lebo hoci bude pri moci čo i len pár mesiacov či rokov, stojí mu to za to.

Ježiš hovorí nadčasovo, hovorí o večnosti. Napríklad: Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Večnosť je totiž nekonečná, a preto aj požiadavky na jej dosiahnutie, musia byť náročné. Kto chce Pánove slová a požiadavky pochopiť, musí prosiť o milosť a osvietenie. Preto Ježiš poučil apoštolov: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.

Vieme, napríklad, pochopiť Pánovo tvrdenie: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden? Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden? Nestavia sa tu priamo proti 4. Božiemu prikázaniu, ktoré nariaďuje lásku rodičov k deťom a lásku detí k rodičom?

Aby sme lepšie pochopili odpoveď, všimnime si život svätca, ktorého v liturgickom kalendári oslavujeme 21. júna. Je to sv. Alojz. Narodil sa v kniežacej rodine. Bol predurčený k tomu, aby mu v živote kvitli iba ruže, mohol si užívať moc a slávu, bohatstvo a vojenské úspechy a raz aj šťastie v manželstve. On si však vyvolil skromné fialky sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti v reholi Jezuitov. Jeho otec nechcel o tom ani počuť, a tak došlo k veľmi ostrému konfliktu medzi otcom – veliteľom, zvyknutým vždy iba rozkazovať bez odvrávania a synom, ktorému v žilách tiež prúdila horúca krv Gonzagov, ktorí neradi ustupovali. Napokon ustúpil otec a syn bol prijatý do noviciátu. V odlúčení od sveta žil 6 rokov, a keď v Ríme vypukol mor, hlásil sa na ošetrovanie chorých. Pri tejto službe sa sám nakazil a jeho mladé telo bojovalo 3 mesiace o život. Nakoniec však podľahlo. Zomrel 21. júna 1591 ako 23-ročný. Na ňom sa splnila aj ďalšia Kristova predpoveď: Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

Prípad sv. Alojza nie je ojedinelý. Podobné ťažkosti s voľbou lásky medzi rodičmi a Kristom mali aj iní svätci a mnohí mladí ľudia a to nielen v minulých časoch, ale aj dnes. Aj dnes sú rodičia, ktorí sa nezmierili s tým, že ich syn je kňazom či dcéra rehoľnicou. Jedných to trápi, iných to ešte viac utvrdilo v nenávisti voči Bohu, ktorý im „ukradol“ dieťa, z ktorého chceli mať lekára, profesora, umelca ... Práve tieto deti sú chudobné duchom a blázni pre Krista, lebo pochopili, že kto nájde život len tu na zemi, stratí ho pre večnosť. Kto však stratí svoj život pre Krista na zemi, nájde ho na večnosti. Ľudsky povedané – správny život je hľadaním šťastia v bohatstve, užívaní si, v práci a dokonca aj v hriechoch ... Božsky povedané – správny život je v odriekaní, službe druhým, v morálnom správaní sa ... Božský život nie je lákavý v ľudských očiach, lenže v očiach Krista je to cesta do večnosti.

Ježiš dnes hovorí: Kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Zároveň približuje aj odmeny tým, ktorí ho príjmu: Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu. Tieto slová nie sú predvolebnou kampaňou, ani snahou o získanie volebných hlasov či sympatií poslucháčov. Zároveň však ani nie sú hrozbami, vyhrážkami, strašením, ale slovami večného života. Kto ich pochopí, nájde cestu k spáse.