Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svo­jím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja: Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vy­čistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasi­teľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

Niekedy máme možno pocit, že niektorí ľudia si aj z kostola robia módnu prehliadku. Zdá sa, akoby mali túžbu, že čím budú krajšie oblečení či obutí, vzrastie ich hodnota. My však dobre vieme, že šaty nerobia človeka. Maxim Gorkij hovorí, že vyraz človek, znie hrdo! Neznamená to však, že sa vie pekne obliekať, obúvať, mať bezchybný účes, ale že je osobnosťou, ktorá vie byť zodpovedná voči druhým.

Titul človek sa však dokáže aj rýchlo zmeniť. Napríklad, kto prepadne alkoholu, tomu sa nehovorí iba človek, ale aj opilec. Alebo, kto kradne tiež stráca titul človek a všetci ho volajú zlodej. Kto sa rád šplhá po chrbtoch iných v spoločenskom, politickom či umeleckom prostredí, dostáva titul karierista. Z toho vidíme, že hodnosť človeka môže byť ohrozená jeho zlými skutkami. Teda, ak sa chcem stať dobrým človekom, na ktorého sa teší manželka, manžel, deti, kolegovia, spolužiaci ..., musím konať ľudsky. Lebo zlé skutky, zlé náklonnosti, zlé vlastnosti, môžu urobiť zo mňa klamára, zlodeja, podvodníka, opilca, karieristu …

Preto Ján Krstiteľ hovorí ľuďom, ktorí prichádzajú k nemu a pýtajú sa ho, čo majú robiť, aby v prvom rade boli ľuďmi. Mýtnik, ktorý máš možnosť okrádať druhých, buď človekom a neokrádaj. Vojak, ktorý máš možnosť z titulu postavenia sa obohacovať, nezdieraj iných, ale buď spokojný s tým, čo máš. Ján tu však svoje rozprávanie nekončí, lebo ľudia si mysleli, že to on je ten sľúbený Mesiáš, preto si ho prišli vypočuť a hoci mal obrovskú popularitu, čo iný na jeho mieste by mohol využiť, vyhlasuje: Ja nie som Mesiáš, ja nie som hoden mu ani rozviazať remienok na obuvi. Ježiš mu jeho pravdovravnosť a úprimnosť odpláca, keď o ňom hovorí: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ján si je vedomý svojej hodnoty, lenže to mu nestačí, on potrebuje, aby jeho život ohodnotil Boh. Preto prišiel Ježiš na svet, aby výraz človek zaznieval hrdo aj pred nebeským Otcom. Preto Ján pokorne hovorí o svojej nehodnosti pred Ježišom, lebo ho potrebuje. To akoby mu povedal: Potrebujem ťa, Ježišu, aby meno Ján malo hodnotu pred nebeským Otcom!

Akú snahu vyvíjame my, aby naše meno bolo hodnotné pred ľuďmi? Ako sa vieme pochváliť, čo sme, čo naši blízki dokázali, čo máme v byte, na chalupe, aké cennosti zbierame, aké auto máme ... Prečo to robíme? Aby sme boli hodnotnejší v očiach iných. Záleží nám na tom. Ale nemalo by nám záležať na Ježišovi, ktorý chce hodnotiť náš život pred Bohom?

Niekedy nám doslova vyrazia dych rekordy, ktoré dosahujú športovci. Robia to preto, aby vynikli, dosiahli ocenenie, rekord, titul majster, zápis do Quinesovej knihy rekordov, čo je celkom ľudské. Ale tu sa nám vynára otázka: Nemali by sme vyniknúť v priateľstve s Bohom? Ježiš prišiel preto, aby moje meno zaznelo hrdo aj pred nebeským Otcom, aby videl vo mne svojho syna či dcéru. Lenže tu robíme chybu. Videli ste, že v niektorých jazierkach či fontánach sú nahádzané drobné mince. Možno ste ich tam vhodili aj vy, ale vstúpili by ste do studenej vody, aby ste ich opäť vytiahli? Drobná minca, pár centov, nás predsa nemôže urobiť šťastnými, preto ju tam necháme. Keby nám tam však z neopatrnosti padla veľká suma, napríklad niekoľko stoviek alebo tisíc, tak isto vstúpime do vody a nebudeme ľutovať chlad, hanbu či posmech od tých, ktorí nevedia o čo ide.

Ako je to voči Bohu? Ako si ceníme Ježiša? Ak má pre nás hodnotu iba zopár centov, nebudeme si pre neho páliť prsty. Keď však pochopíme, že Boh má pre nás najväčšiu hodnotu v  živote, tak sa preň dokážeme obetovať a nebudeme sa za neho hanbiť, aj keď niektorým ľuďom budeme na posmech.

V dielni slávneho sochára Giana Lorenza Berniniho (1598-1680) v Ríme bola socha, ktorá znázorňovala Pravdu. Keď švédska kráľovná Kristína videla túto sochu, zvolala: Aká krása! Jeden z jej sprievodcov poznamenal: Vaše veličenstvo pokladá pravdu za príťažlivú, čo je u ľudí vysokého postavenia dosť zriedkavé. Kráľovná sa usmiala a povedala: To verím, ale každá pravda nie je z mramoru. Mramorom vyjadrená pravda sa ľahšie miluje ako pravda v konkrétnom živote, pravda, ktorá odhaľuje naše chyby. Taká pravda sa prenasleduje. Napriek tomu platí, že pravda, aj keď je nepríjemná, ukazuje nám správnu cestu, zachraňuje nás a oslobodzuje. Jej prijatie svedčí o veľkosti človeka. Kráľovná svojím výrokom ukázala veľkosť človeka.

Snažme sa aj my, aby nám hrdo znel výrok: Ja som človek! Aby boli na mňa hrdé moje deti, manžel, manželka, kolegovia, spolužiaci, farníci ... Stane sa tak ale iba vtedy, pokiaľ sa neznehodnotíme svojimi skutkami.

Buďme hrdí aj na to, že sme ľuďmi viery, výraz veriaci človek, znie hrdo! Nikdy neznehodnocujme Boha, lebo pred neho raz predstúpime ako úbohí a nehodní hriešnici. Buďme ľuďmi viery!