Všetci máme skúsenosť, že niekedy stačí iba pár slov či viet a človek nimi veľa povie. Niekedy však stačí iba úsmev či dajaká grimasa a aj nimi sa dá vyjadriť súhlas alebo odpor. Prečo o tom hovorím?

Narážam na dnešné veľmi krátke evanjelium, ktoré sa skladá iba z piatich viet. A hoci je krátke, obsahuje veľmi dôležitú výpoveď Ježiša Krista, ktorá sa dotýka každého jedného z nás. Vyhlasuje: Ja (mojim ovciam) dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Táto Ježišova záruka nás povzbudzuje a napĺňa radosťou a silou. Lenže, ak sme dobre počúvali, musíme konštatovať, že zo strany Ježiša tu nejde o absolútnu záruku. Je tu jedna podmienka: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Tou podmienkou je počúvanie! Čo z toho plynie? Musíme byť takými veriacimi, ktorí radi nielen počúvajú Božie slovo, ale predovšetkým ho zachovávajú. Ak túto podmienku splníme, potom aj Ježiš splní záruku, že nás nik nevytrhne z jeho rúk.

Z dejín Cirkvi vieme ako mnohokrát sa táto záruka splnila. Kresťania boli prenasledovaní pohanskými panovníkmi, a predsa sa týmto všemocným vladárom nepodarilo ich vytrhnúť z Ježišovho náručia.

História spomína aj túto udalosť:

V rímskom žalári sú väznení kresťania a pripravujú sa na mučenícku smrť. Medzi nimi aj kňaz Lucián, ktorého kresťania v predvečer umučenia prosili, aby im odslúžil svätú omšu. Kňaz im vravel: Postavte sa do kruhu okolo mňa a budete ako kostol. Oni tak urobili a kňaz ich Eucharistiou pripravil na víťazný boj. Na druhý deň boli uvedení na arénu rímskeho cirkusu. Cisár Nero vstal zo svojho sedadla a ponúkol slobodný odchod z arény každému, kto sa zriekne Krista. Nik neprijal jeho ponuku. Všetci zostali a nechali sa roztrhať zubami divokých šeliem. Nik ich nemohol vytrhnúť s Kristových rúk, lebo počúvali jeho hlas, hlas Dobrého Pastiera. Zomreli okolo roku 300.

Spomeňme ešte iného Luciána z Antiochie, ktorý sa tiež nedal vytrhnúť z Kristových rúk a počas prenasledovania kresťanov za cisára Maximína Daiu bol uväznený a odsúdený na smrť. V deň Zjavenia Pána ho navštívili vo väzení miestni kresťania, s ktorými slávil poslednú svätú omšu. Bol prikovaný k zemi, len ruky mal voľné. Vlastná hruď mu slúžila ako obetný stôl. Keďže sa nechcel vzdať svojej viery, zomrel ako mučeník 7. januára 312.

Možno sa v duchu spýtame: Platí tento Ježišov prísľub: ja (mojim ovciam) dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky? Áno, platí! Platí pre nás všetkých, ktorí sme tu! Aj s nami sa deje tento veľký zázrak, hoci si to ani poriadne neuvedomujeme. Veď koľko rozličných vplyvov je okolo nás, ktoré by nás ľahko mohli od Krista odradiť? Internet, mobily, televízia, rozhlas, knihy, romány, divadelné hry či filmy. Častokrát je to aj nepriateľské prostredie voči Ježišovi, v ktorom sa musíme pohybovať: pracovisko, škola, zlý príklad veriaceho človeka, športové, kultúrne či spoločenské podujatia. To všetko by nás mohlo odviesť od Ježiša, ale to sa nestane. Prečo? Nielen preto, že sa tomu bránime a je to teda iba naša zásluha, ale najmä preto, lebo Pán nám dáva záruku, keď vyhlásil: Môj Otec, ktorý mi ich (ovce) dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. A zasa pri inej príležitosti kresťanom sľúbil: A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im. A to je veľká pravda, lebo mnohokrát to, čo vidíme alebo počujeme, je doslova smrtonosné. Ježiš však je zárukou, že nám to nemôže uškodiť. Myslím, že všetci sa cítime bezpečnejšie, keď sme si vedomí tejto Božej záruky.

Tento pocit bezpečnosti v náručí nebeského Otca je taký uspokojujúci ako u chlapca, ktorý cestoval na lodi s množstvom cestujúcich. Loď sa dostala do silnej búrky a vlnobitia, čo spôsobilo veľkú paniku. Cestujúci spínali ruky, pobehovali hore-dole, modlili sa, ale aj nadávali a niektorí sa už lúčili i so životom. Uprostred nich sa však spokojne hral chlapec s autíčkom. Prekvapení sa ho pýtali: A ty sa nebojíš? Prečo by som sa bál, veď otecko je pri kormidle.

Podobne aj my v búrkach života máme istotu a bezpečnosť v Božom náručí, z ktorého nás nik nemôže vytrhnúť, pokiaľ to sami nebudeme chcieť, keďže On nám dáva slobodu. Podmienka, ktorú máme splniť sa najlepšie realizuje pri nedeľnej svätej omši. Tu totiž sa zhromažďujeme okolo neho a počúvame jeho hlas, aby sme ním posilnení cez celý týždeň kráčali za ním ako ovce za Dobrým Pastierom.

Prosme preto, aby sme sa vedome stali ovcami, ktoré nik nevytrhne z jeho náručia!