Ježiš rozpovedal učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom. Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Zo života svätcov je známe, že veľa času venovali modlitbe. Mnohí dokonca stávali v noci, bičovali svoje telá, spávali na holej zemi, nosili oblečenú vrecovinu... Pre nás tento spôsob duchovného života pripadá príliš drastický, ale oni nerobili nič iné, iba sa snažili napodobňovať Ježiša Krista.

Aj on sa často modlil, odchádzal na osamelé miesta, kde celú noc až do rána bol so svojím Otcom. Preto ho poprosili aj apoštoli, aby ich naučil modliť sa. On ich naučil modlitbu Otče náš..., v ktorej prosíme nielen o každodenný chlieb, ale aj o to, aby prišlo Božie kráľovstvo. Do tej doby sa treba vytrvalo modliť, lebo ona rozhodne o všetkom. Preto nás Ježiš povzbudzuje k vytrvalej modlitbe. Možno sa nám to zdá až prehnané, keď hovorí, že sa treba stále modliť a neochabovať a dňom i nocou volať k nemu. Prehnané sa to však môže zdať iba tým, ktorí nechcú vidieť biedu tohto sveta, choroby, bolesti, nešťastia…

Aby nás k vytrvalej modlitbe povzbudila aj Cirkev, dala nám čítať v prvom čítaní o Mojžišovi ako sa modlil za bojujúci ľud so zdvihnutými rukami a s palicou, ktorou previedol ľud cez Červené more. Ruky mu však oťaželi, a preto mu ich Áron s Hurom podopierali, aby vydržal mať ich zdvihnuté.

Podobne Ježiš hovorí aj v dnešnom evanjeliu v podobenstve o neodbytnej vdove, ktorá k sudcovi chodila s prosbou: Obráň ma pred mojím protivníkom. Ale on dlho nechcel. Ale potom si povedal: Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári. A Pán povedal: Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni.

Švajčiarsky spisovateľ Jürgen Thorwald (1915-2006) v knihe Pacienti rozpráva o tom, čo všetko podniknú ľudia, aby zachránili zdravie a život sebe aj svojim blízkym. Tomáš Gorenc chodil na strednú školu, naoko bol celkom zdravý, až  ho raz pri basketbale niekto neúmyselne sfauloval, čo vyvolalo u neho veľké bolesti, až bol prevezený do nemocnice a operovaný. Po operácii povedali jeho matke, že krvácanie sa síce podarilo zastaviť, ale sa zistilo, že na pečeni má veľký nádor a zostáva mu tak asi pol roka života. Matka sa však rozhodla, že o život syna bude bojovať, hoci ešte nevedela ako. Syn sa začal zotavovať a matka sa zahĺbila do rozličnej odbornej literatúry, obracala sa na lekárov, synovi zháňala lieky a plnila mu všetky želania. Zostávala ešte jedna nádej – transplantácia pečene. Lekári sa o ňu aj pokúsili. Operácia trvala osem hodín, ale zakrátko musela byť ešte ďalšia operácia. Syn už bol tak vyčerpaný, že prosil matku, aby ho nechala zomrieť. Hoci matka sa nechcela s tým zmieriť, napokon o mesiac po operácii zomrel.

V nás tento smutný príbeh môže vzbudiť otázku: Čo všetko sme my ochotní vytrpieť a vykonať pre šancu života, ktorý nám žiadna choroba ani smrť nemôže vziať?

Je to život, ktorý nám ponúka Zmŕtvychvstalý. Ako je potom možné, že neberieme vážne to, čo nám hovorí aj dnes o modlitbe? Týmto rozprávaním nám chcel povedať, aby sme boli vytrvalí. Čo nedostaneme dnes, dostaneme zajtra. Chcel nám pripomenúť, že k podstate modlitby a vyslyšania patrí, že všetko dostaneme oneskorene. Inak by sme si z Pána Boha urobili iba dajaký automat, do ktorého keď vhodíme modlitbu, musí na ňu hneď reagovať. Človek najskôr musí osvedčiť svoju vernosť a tá je niekedy skúšaná aj dlhé roky.

Vy starší dobre viete, koľko starostí máte so svojimi deťmi či vnukmi, ktorí vo viere zľahostajneli alebo od nej už aj odpadli. Koľko modlitieb za ich obrátenie či návrat ste Bohu adresovali a stále nič! Nepodceňujme však vytrvalosť modlitby. Ona v nás vzbudzuje bezhraničnú dôveru v Boha, pričom máme nechať na jeho rozhodnutie, kedy a ako nás vyslyší.

Úloha dnešného evanjelia teda je, prebudiť nás z ľahostajnosti a nečinnosti. Nech nás v tom povzbudia aj Ježišove slová: A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni.

Urobme všetko pre to, aby sme si zachovali život plný šťastia, ktoré vyvrcholí v večnosti!