Všetci máme temer rovnakú vlastnosť, že sa neradi zriekame svojho názoru, neradi opúšťame svoju vychodenú cestu a neradi si nechávame radiť. Táto vlastnosť je nám natoľko spoločná, že vytvorila varovné príslovie: Neuč sa na vlastnej škode, ale na škode blížneho... Čo teda máme robiť, a ako si v živote počínať, aby sme správne žili?

Túto našu spoločnú problematiku rieši dnešné evanjelium. Len si dobre všimnime ako si počína Jozef. Sprvoti chce Máriu prepustiť, lebo zostala v požehnanom stave a on ju chcel uchrániť pred ukameňovaním. Chce, aby si zobrala muža, s ktorým dieťa čaká. Boh však mal iný návrh: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov. A pozrime sa na reakciu: Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku. Jozef zanechal svoj vlastný plán, rozhodnutie, stanovisko a všetko zmenil podľa Božej vôle, ktorú rešpektoval, podriadil sa jej, pokoril sa pred ňou a riadil sa podľa nej, a to bez akejkoľvek poznámky či výhrady.

Aj my chceme konať správne, lebo kto z nás by si chcel zapríčiniť škodu či zlyhať v živote? Kto z nás by chcel premrhať svoj život? Svetlo Jozefovho počínania svieti jasne aj na náš život. Vo svetle evanjelia vidíme, že poslednou normou správneho života si nemôžeme byť my sami. Je veľmi falošné, ak za normu života pokladáme to, čo nám vyhovuje, čo sa nám páči a čo nám lahodí. Je falošné, keď si počíname v každodennom živote bez ohľadu na Boha, keď neskúmame, čo je jeho vôľa, a keď sa pred ňou nepokorujeme.

Je samozrejmé, že múdry Stvoriteľ musel aj človekovi vytýčiť poriadok a naplánovať jeho životnú cestu. On to urobil veľkolepo a veľkoryso, keď poslal na svet svojho Syna, ktorý nám doniesol normu správneho života. Dokonca pobudol tu v našom ľudskom tele a na svojom vlastnom živote ukázal ako má vyzerať správny ľudský život podľa vôle nebeského Otca. Preto v tejto chvíli musíme zanechať názor, že my sami máme právo určovať si poslednú normu pre svoje konanie.

Istý Viliam už ako dieťa sa nechcel podriadiť rodičom. Žil podľa svojej normy, v škole bol lenivý a povinnú školskú dochádzku ukončil v 6. triede. Keď sa zamestnal, nechcel sa podriadiť predstaveným, takže v prvom zamestnaní vydržal mesiac a v druhom dva. Z každej práce si odnášal domov nakradnuté veci, a keď sa problém prevalil, polícia u neho všetko našla. Keby pri tejto príležitosti zanechal svoju vlastnú normu života, mohlo byť všetko inak. Ale on nie! Pokračoval ďalej podľa svojej normy. Zobral nôž a uvažoval, že sa ide pomstiť „prašivým psom“, ktorí ho udali polícii. Ale keďže tieto vyhrážky hovoril nahlas, ľudia, ktorí ho počuli, udali ho polícii a tí ho chceli obmedziť na slobode. Keby aspoň pri tejto príležitosti zanechal svoju normu života. Ale on nie! Zaútočil na policajtov a jedného z nich zabil. Zostala po ňom vdova s troma deťmi. Keďže príbeh sa stal v 70-tych rokoch minulého storočia, Viliam bol odsúdený na trest smrti. Aj po ňom zostala vdova a päť detí.

Vo svetle dnešného evanjelia aj tohto skutočného príbehu si položme otázku: Je správne, keď človek žije podľa svojej vlastnej normy?

Odpoveď nájdeme v knihe Fridricha Dessaurera (1881-1963) s názvom: Kresťan – popredný občan sveta. Píše tam: Vo vnútri každého človeka jestvuje skrytý oltár s veľmi vysokým obrazom. Čo znamená ten obraz? Sám to zistíš: Pouvažuj v hĺbke svojej duše, čomu sa najviac venuješ, o čo ti ide pri tvojej činnosti, o čom v polospánku snívaš, za čo prinášaš obete, čomu venuješ svoje námahy a po čom túžiš. Dobre pozoruj seba samého, dávaj si dobrý pozor a potom pomaly spoznáš ten vysoký obraz na oltári tvojej duše, zahalený do mnohých závojov všedných dní. Je to azda tvoja osobná prestíž, uznanie, pochvala, potlesk od iných, sláva, záľuba, vášeň pôžitok? Takéto veci si povýšil ako hlavný obraz na oltári svojej duše. To je tvoja vlastná norma života, tvoj vlastný portrét, ktorému sa klaniaš. Pred sebou samým pokľakávaš, seba samého uctievaš, a v tom je tvoj tragický omyl.

Na oltár tvojej duše patrí iný obraz, obraz tvojho Stvoriteľa, z ktorého pramení všetko bytie. Je pravda, že obraz Boha – Stvoriteľa je nezmerateľne veľký a zdá sa byť nedosiahnuteľný. Ale nie je nedosiahnuteľný, lebo Boh sa znížil k nám a dovolil, aby sme ho oslovovali Otec. Jeho obraz nám z neba zniesol jeho Syn, aby bol na oltári našej duše hlavným obrazom, pred ktorým sa v každodennom živote budeme skláňať. A keď všetky ostatné spomenuté záľuby postavíme vedľa oltára, vtedy bude náš život správny, spravodlivý, čestný, statočný, poctivý, bohumilý a šťastný.

Prijmime túto odpoveď veľkého vedca za svoju. Keď to urobíme, zistíme, že Kristus, ktorý sa na tento svet narodil kvôli nám, pre naše dobro, šťastie a spásu, ani pre jedného z nás sa nenarodil zbytočne a nadarmo.