Premenenie Pána – v roku A
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Mt 17,1-9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vždy, keď počujeme v Evanjeliu reč o chlebe, máme úžasnú možnosť zamyslieť sa nad Eucharistiou. To je opravdivý Chlieb, ktorý zostúpil z neba a živí naše duše. Bola by však chyba, keby sme zabudli na pozemský chlieb, ktorý živí naše telá. Lebo tak ako potrebujeme nebeský Chlieb pre dušu, tak isto potrebujeme pozemský chlieb pre telo.
Ježiš to veľmi dobre vedel, a preto na výzvu apoštolov: Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo, reaguje takto: Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť! Aj týmito slovami jasne ukazuje, že nezabúda ani na pozemský chlieb a záleží mu, aby ho všetci mali v hojnosti. Preto, ako sme počuli v evanjeliu, urobil zázrak. Vykladači Svätého Písma hovoria, že sa mohol udiať dvojakým spôsobom:
- v Ježišových rukách sa rozmnožili chleby a ryby do takej miery, že to stačilo pre veľké zástupy hladných ľudí;
- apoštoli sa chceli zbaviť ľudí, aby sa oni pokojne mohli najesť, ale Ježiš ich vyzval, aby dali zo svojho pokrmu k dispozícii aj iným.
V tom apoštolov nasledovali aj druhí ľudia, a tak sa všetci najedli. Iste sami uznáme, že aj to bol veľký zázrak, keď skúpi a egoistickí ľudia sa dokázali podeliť s tým, čo pôvodne mali a chceli len pre seba. Tak či onak, zástupy ľudí sa zázračne nasýtili.
My však vieme, že Ježiš nezostal len pri tejto pomoci hladujúcim, veď stránky Evanjelií sú doslova posiate údajmi o tom, koľko síl a energie vynaložil na chorých, núdznych, trpiacich a biednych. A na základe svojho príkladu prikázal aj Cirkvi: Vy im dajte jesť! Lebo vždy boli aj budú ľudia trpiaci hladom, chorobou, nedostatkom, bolesťou a utrpením.
Cirkev si vždy bola vedomá tejto zodpovednosti, veď už v Skutkoch apoštolov čítame: Vytrvalo sa zúčastňovali (novo pokrstení) na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.
V Skutkoch apoštolov ďalej čítame: Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. Ale nik iný sa k nim neodvážil, pripojiť, no ľud ich velebil a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trápených nečistými duchmi a všetci sa uzdravovali.
Cirkev aj v neskorších storočiach sa držala Pánovej výzvy: Vy im dajte jesť! Z toho dôvodu vznikali nemocnice, školy, sirotince, starobince, vývarovne pre chudobných, zakladali sa charitatívne organizácie a útulky. Z týchto čias máme aj množstvo svätcov, ktorí týmto charitatívnym zariadeniam zasvätili celý svoj život.
Ježišov príkaz je však aktuálny aj dnes. Členmi Cirkvi sme aj my, ktorí máme byť akýmisi výkonnými orgánmi Kristovho príkazu. Tento príkaz sa nedá ničím nahradiť, ale dá sa splniť iba jediných spôsobom: dať hladným chlieb. A týchto ľudí máme okolo seba. Sú to viacpočetné rodiny, starí a chorí ľudia, častokrát naši susedia či známi. Dokážeme sa s nimi podeliť? Uvedomujeme si, že rodina, v ktorej je niektorý rodič alkoholik či drogovo závislý, často postráda tie najzákladnejšie veci? Uvedomujeme si tiež, ako často trpia deti z rozpadnutých rodín?
Niekto však môže namietať, že predsa dnes sa ľudia nemajú až tak zle ako v minulosti, čo je pravda. A čo sa týka ľudí bez domova väčšina z nich o pomoc ani nestojí. Oni sú spokojní s ulicou a s fľašou lacného vína. A k tomu sa dvakrát do roka koná zbierka na Charitu, z ktorej sa štedro týmto ľuďom pomáha, ak samozrejme, majú o to záujem.
Zoberme si však rozvojové krajiny, v ktorých vládne chudoba, hlad, vojna medzi domorodými kmeňmi či náboženstvami. Ako týmto ľudom možno pomôcť? Recept dáva opäť Ježiš, ktorý radí premôcť vlastný egoizmus, a usmerňuje veriacich, teda aj nás, aby sme boli pozorní, prívetiví, ochotní, úslužní, láskaví a štedrí. Tu je na mieste opäť spomenúť zbierky katolíckych inštitúcií, ktoré týmto ľuďom štedro pomáhajú. Katolícke charitatívne diela sú prejavom živej viery a zároveň napĺňajú poslanie Cirkvi slúžiť Kristovi v chudobných, často v tých najzaostalejších kútoch sveta. Zahŕňajú širokú škálu aktivít od materiálnej pomoci až po duchovnú podporu a ochranu ľudskej dôstojnosti, pričom sa opierajú o obetavú prácu rehoľníkov, kňazov a laických dobrovoľníkov.
Pekným príkladom takej pomoci je svätý Ignác z Loyoly (1491-1556). Posledný žold rozdelil ľuďom a na opravu obrazu Panny Márie. Mulicu dal kláštoru, meč a dýku daroval obrazu Panny Márie, rytiersky oblek daroval žobrákovi a potom vstúpil do armády Krista Kráľa. Bojové heslo: Všetko pre nášho kráľa!, ktoré iste nespočetnekrát zvolal v boji, vymenil za vlastné heslo: Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!
Aj my si uvedomme, že vstúpiť do armády Krista Kráľa je vždy možné, ale jedno je k tomu potrebné: premôcť vlastný egoizmus a rozšíriť si srdce pre potreby blížnych.
A tak, keď v dnešnú nedeľu bude na našich stoloch dostatok chleba a budú na nich aj štedré dary, skúsme pouvažovať, či niekto v našej blízkosti tajne nedúfa, že sa s ním dokážeme podeliť.