25. nedeľa v období „cez rok“ – v roku A
Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘ Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“
Mt 20, 1-16
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že každý z nás trpí na dajaký zlozvyk. Zlozvykov je veľa, ale sú i také, ktoré trápia väčšinu ľudí. K takýmto zlozvykom iste patrí šomranie. Šomrú starí na mladých, mladí na starých, rodičia na deti, predstavení na podriadených, podriadení na predstavených.
Aj v dnešnom evanjeliu nachádzame šomrajúcich ľudí. Robotníci šomrú na hospodára, že nespravodlivo vypláca mzdu. A tak možno máme pocit, že šomre celý svet. Myslím, že budete so mnou súhlasiť, keď poviem, že šomranie je asi typické pre každého človeka.
Čo ale Ježiš sledoval dnešným podobenstvom? Iste nechce riešiť problém dĺžky pracovného času a mzdy. V podobenstve nám predstavuje Boha, ktorý vo svojej suverénnej dobrote môže prekročiť našu ľudskú zaužívanú spravodlivosť a na začudované pohľady počúvajúcich Ježiš odpovedá: Azda nesmiem robiť so svojím majetkom, čo chcem? Zazeráš na mňa preto, že som dobrý?
Ak sa na tento problém pozeráme z pohľadu dejín, môžeme podobenstvo vzťahovať na židov aj pohanov. Židia hneď zrána boli pozvaní do pánovej vinice a pohania až okolo 12. hodiny, či dokonca hodinu pred fajrontom. Ale na základe Božej dobroty dostávajú rovnakú odmenu. Boh aj v ďalších epochách prekračuje našu ľudskú aritmetiku a povoláva nové národy, nových ľudí, aby mali účasť na Ježišovom záchrannom diele.
Ak sa na tento problém pozeráme očami dnešného človeka, Ježiš nám hovorí: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. Preto nás žiada, aby sme aj my postupovali ako on. Povedzme si to celkom konkrétne: Boh nepozerá na dĺžku času, ale na ochotu! Veď hospodár všetkých, ktorí boli ochotní ísť pracovať v jeho vinici, rovnako odmenil. A v tomto, priznajme si, že máme problémy. My totiž čakáme od Boha dajaké privilégiá za to, že sme odmalička pokrstení, že sme možno denne v kostole, že chodíme do duchovného spoločenstva, že každý rok absolvujeme duchovné cvičenia či obnovu. Lenže, kto takto rozmýšľa, robí chybu, lebo tu ide o zákony Božieho kráľovstva, ktoré sú iné ako ľudské zákony. Všimnime si Ježiša na kríži a lotra po jeho pravici, ktorému odpúšťa. Prečo? Lebo tento zločinec sa až na kríži sa prvý raz stretol s Ježišom a uveril v neho. Ježiš teda neodmeňuje dĺžku poznania sa človeka s ním, ale jeho vieru a úprimnú ľútosť nad svojimi hriechmi.
Za príkladmi nemusíme chodiť ďaleko. Zalistujme si v životopisoch svätých. Terézia z Lysiex (1873-1897) či Anton Opát Pustovník (250-356) milovali Boha od detstva. Hieronym (347-420) či Augustín (354-430), učitelia Cirkvi, viedli dosť dlho hriešny život. Maria Magdaléna či mýtnik Matúš boli známi svojim pohoršlivým životom. Čo ale bolo na nich úžasné? Keď počuli Božie volanie, začali verne a vytrvalo milovať Boha. Lebo Boh nepozerá na čas, ale na ochotu a veľkosť lásky k nemu.
Herečka Jane Fondová (*1937) prijala úlohu mladej rehoľnice vo filme Agnesa od Boha. Po premiére spomenutého filmu sa v talianskej tlači objavil článok, v ktorom sa hovorilo o príbehu ženy, ktorej zabili synčeka a potom bojovala medzi vierou a spravodlivosťou. Pochopila som, povedala herečka, nakoľko vážna je prítomnosť Boha v živote človeka. Už dlhý čas som celkom zabudla na Boha. To je môj veľký hriech. Teraz sa chcem priblížiť k viere, vrátiť sa k Cirkvi a žiť v súlade so zásadami kresťanskej viery. Omnoho viac ľutujem, že i svoju dcéru som tak neučila. To všetko sa pousilujem zmeniť v našom živote.
Aj my mnohí od detstva patríme Bohu. To je iste veľký dôvod na radosť a vďačnosť. Ak si tento fakt skutočne vážime a je v našom živote najhlavnejší, tak v dobrom slova zmysle budeme ľutovať všetkých, ktorí neskoršie uverili v Boha a prijali Krista. Veď toľko rokov žili bez Božej lásky! Zároveň sa musíme ale vždy tešiť, keď vidíme ľudí, ktorí aj neskoršie odpovedajú na Božie pozvanie. Musíme ich pokladať za rovnakých bratov a sestry ako sme my a nedávať im pocítiť nijakú nadradenosť.
Čo mi hovorí svedomie? Teším sa z príchodu nového brata či sestry do nášho spoločenstva? Nemám skôr tendenciu pýtať sa, kde bol doteraz, či rýpať sa v jeho minulosti? Nevadí mi, keď si v kostole sadne vedľa mňa, ktorý do kostola chodím od malička? Ale keď sem už chodím od malička, je moja viera taká, že žiari príkladom tým, ktorí sem prišli iba včera či pred pár rokmi?
Aj keď si niekedy na niečo zašomreme, možno máme na to dôvod. Nikdy však nemáme dôvod šomrať na Boha a na jeho rozhodnutia. Myslime na to aj v tomto týždni a keď budeme mať chuť šomrať na blížneho ohľadom jeho viery, pozrime sa najskôr na seba a pouvažujme, či spĺňame všetky kritériá, aby sme o sebe mohli povedať, že sme dobrí veriaci.
Prosme o milosť, aby sme nepohrdli našimi blížnymi aj keď vidíme, že žijú hriešne. Ich hriech zavrhujme, ale nimi samými ako ľuďmi nepohŕdajme. Snažme sa pomáhať im dostať sa z neho, oslobodiť sa z hriechu, očistiť sa a začať nový život.