Biela sobota – v roku A
Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi. Anjel sa prihovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.“ Hľa, povedal som vám to.“ Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“
Mt 28,1-10
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri význačných udalostiach sme svedkami veľkých vonkajších slávností, ktoré na mnohých miestach bývajú spestrené ohňostrojmi. Aj dnešnú slávnostnú chvíľu predchádzalo požehnanie ohňa ako zdroja svetla a tepla, ktorým máme byť nasmerovaní na Krista – Večné Svetlo.
Podobný obraz svetla videli aj ženy, ktoré prišli k prázdnemu Ježišovmu hrobu, ku ktorému zostúpil anjel Pána, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho rúcho biele ako sneh.
Čo nám naznačuje táto udalosť?
Udalosti Svätého týždňa nás uvádzajú už pripravených, očistených na duši do tohto významného deja dejín spásy. Kristova láska voči nám sa prejavila na Zelený štvrtok, kedy nám ustanovil najsvätejšiu obetu, sviatosť kňazstva a Eucharistiu ako pokrm na cestu do večnosti. Jeho láska vyvrcholila na Veľký piatok, keď dobrovoľne a nezištne vylial svoju krv za nás. Najdokonalejšia Ježišova obeta na kríži bola spečatená slávou zmŕtvychvstania, ktoré si dnešnou liturgiou sprítomňujeme.
Lásku žien ku Kristovi nasledujeme aj my svojou prítomnosťou teraz, v Božom chráme, aby sme sa presvedčili, podobne ako ony, že Kristus vstal z mŕtvych tak, ako to povedal. On sám sa stal tým pravým svetlom, ktoré svieti celému ľudstvu na ceste jeho života a my sa máme usilovať, aby sme ho v pravde a láske prijali. Ženy naplnené strachom, ale s veľkou radosťou vybehli z hrobu a bežali oznámiť to, čo videli, jeho učeníkom. Vtedy ich Kristus pozdravil a dal sa im spoznať. Ony mu objali nohy a klaňali sa mu, ale On ich poslal k učeníkom.
Aké sú naše reakcie na podobné udalosti v našom živote? Ochotne sa odvážime spĺňať vždy Ježišovo poslanie? Nestáva sa nám, že pred inými sa robíme dôležití, pričom naše slová dýchajú prázdnotou?
Ale aj medzi nami sa nájdu takí, ktorí svoje slová potvrdzujú aj svojím životom.
Jedným z tých bol Ondrej, ktorý v mladom veku veľmi vážne ochorel. Hovoril: Aj keď lekári robia všetko pre to, aby ma dali do poriadku, vidím, že stav sa nezlepšuje. Predsa však viem, že moje utrpenie nie je zbytočné. Chcem sa obetou môjho života spojiť s obetou Krista. On je pre mňa tým pravým svetlom, ktoré mi svieti na poslednej ceste môjho života a verím, že mi bude svietiť aj vo večnosti. To, čo Ondrej hovoril, sa aj splnilo. Zomrel 21-ročný na prahu života, ktorý sa pred ním otváral. Lenže on videl aj ďalej, ďalej do života, ktorý sa smrťou nekončí, ale začína.
Každý z nás prijíma svetlo a mnoho ráz si to ani neuvedomuje akým spôsobom, lebo život človeka bez svetla nie je možný. Všetko stvorenie k svojmu životu potrebuje prirodzené svetlo, ktoré tiež nie je len a iba svetlom, keďže z neho žije. Ale okrem neho človek potrebuje oveľa viac svetlo nadprirodzené, bez ktorého nežije, ale iba živorí.
Aj naša prítomnosť tu, v chráme, svedčí o tom, že chceme byť podobne ako ženy aj Ondrej preniknutí svetlom, ktoré vyžaruje z prázdneho hrobu.
Ježišu, vrúcne prosím daj, aby som žil/a v tvojom svetle!