Nanebovzatie Panny Márie – rok A
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Lk 1, 39-56
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Človeka, ktorý je nám vzácny a milý, chceme čo najviac poznať a čo najviac o ňom vedieť. Ak je to dajaký športovec alebo umelec, vešiame či ukladáme si jeho obrázky a správy, ktoré boli o ňom zverejnené.
Pre nás, veriacich, by mali k najvzácnejším a najmilším ľuďom patriť svätci. Sú naše vzory, ktoré napodobňujeme, lebo aj nás môžu priviesť k titulu svätý. Preto berieme do rúk ich životopisy a povzbudzujeme sa z nich, lebo aj oni boli ľudia ako my, s chybami a nedostatkami, ale vždy usilovali o čo najplnšie primknutie sa k Bohu.
Medzi svätcami prvé miesto patrí Panne Márii. Aj o nej ľudia chceli čo najviac vedieť, preto si otvorili Sväté písmo a dočítali sa, že Lukáš ju predstavuje pri zvestovaní, hovorí o jej ceste k Alžbete a o Ježišovom narodení. Matúš zasa opisuje dramatický útek do Egypta a Ján spomína prvý Ježišov zázrak v Káne a ukazuje nám Máriu pod krížom. Skutky apoštolov opisujú zoslanie Ducha Svätého a upozorňujú na Máriu ako na Matku rodiacej sa Cirkvi. To je ale všetko, čo o Márii nájdeme vo Svätom písme, ktoré o jej posledných dňoch úplne mlčí. Nemlčia však svätí otcovia a učitelia Cirkvi. Jeruzalemský patriarcha svätý Juvenál v roku 457 zaznamenáva: Mária obkolesená apoštolmi zomrela, a keď neskôr bol hrob otvorený, jej telo tam nenašli. Svätý Ján Damascénsky z 8. storočia zanechal toto svedectvo: Apoštoli, okrem Tomáša, boli pri smrti Panny Márie v Jeruzaleme. Pochovali ju v Getsemanskej záhrade. O tri dni prišiel Tomáš a chcel ju vidieť. Keď otvorili hrob, našli v ňom len plachtu, do ktorej zabalili jej telo. Z toho usúdili, že Ježiš ju po smrti slávne vzkriesil a vzal ju s telom i s dušou do neba. Máriino nanebovzatie sa v Cirkvi slávilo už od 4. storočia. Slávili ho napríklad sv. Augustín a sv. Hieronym. Grécky dejepisec Nikeforos píše, že v 6. storočí za cisára Maurícia, bol sviatok Nanebovzatia Panny Márie stanovený na 15. augusta. V západnej Cirkvi ho šíril pápež Sergius v 7. storočí.
Mnohí ale môžu byť prekvapení, že telo Panny Márie sa v zemi nerozpadlo, veď predsa bola iba človekom. Kde hľadať na tento argument odpoveď? Dáva ju sám Ježiš: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Cirkev, hoci si vždy uvedomovala skutočnosť Máriinho nanebovzatia, čakala 1150 rokov, až kým 1. novembra 1950 pápež Pius XII. vyhlásil nanebovzatie Panny Márie za článok viery. Vyhlásil: Nepoškvrnená Matka Božia, vždy Panna Mária, ukončiac beh svojho pozemského života, bola vzatá do nebeskej slávy s dušou i telom. Vyhlásením článku Cirkev nezaviedla novú náuku, ale iba pevne a záväzne formulovala staré učenie. Pápež k tomuto kroku pristúpil na základe svedectiev cirkevných otcov a spisovateľov aj na základe stáročnej tradície Cirkvi.
Medzi protestantmi rozhodnutie pápeža vyvolalo nevôľu. Anglikánski biskupi tvrdili, že tým sa prehĺbilo rozdelenie kresťanov. Zabudli však na to, že vo Wittenbergu, kde je pochovaný Martin Luther, visí medzi jeho hrobom a kazateľnicou veľký obraz nanebovzatia a korunovania Panny Márie, ktorý tam visel už počas jeho života. Naopak, mnohí protestanti však túto skutočnosť prijali. Predstavený komunity v Taizé, Roger Schütz prehlásil: My, rehoľníci v Taizé, prijímame a uznávame pravdy, ktoré rímskokatolícka Cirkev učí o Panne Márii. Uznávame Božie materstvo, Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie s telom a dušou.
Osvetlili sme si náuku a dôvody o nanebovzatí Panny Márie. Keby nás však v tejto chvíli mohol osloviť Ježiš, iste by sa nám prihovoril týmito slovami: Máriu som vzal aj kvôli svojim bratom a sestrám, aby mali v nebi Matku. Opravdivú, s telom aj s dušou – moju Matku. Tieto slová sa nás dnes majú dotknúť, majú nás osloviť: Uvedomujem si, že mám v nebi Matku? Cítim sa byť jej dieťaťom? Uvedomujem si jej silný príhovor u Syna? Využívam v živote úžasnú možnosť: Skrze Máriu k Ježišovi? Moja Matka je v nebi a čaká ma, musím urobiť všetko pre to, aby som ju nesklamal, aby som sa s ňou stretol.
Zakončime naše rozjímanie slovami francúzskeho kňaza, robotníka, sociológa a spisovateľa Michaela Quoista (1918-1997). On do Ježišových úst vložil tieto slová:
Mária, moja matka, umrela.
Od môjho nanebovstúpenia mi chýbala a ja som chýbal jej.
Prišla za mnou s telom, s dušou, priamo.
Nemohol som ináč.
Prsty, ktoré sa dotýkali Boha – nemohli stuhnúť.
Oči, ktoré sa na neho pozerali – nemohli ostať zavreté.
Ústa, ktoré bozkávali Boha – nemohli vychladnúť.
A čisté telo, čo Bohu dalo schránku tela, nemohlo stlieť v prach zeme, s hlinou sa pomiešať.