Kánon 1249 cirkevného zákonníka hovorí: „Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.“

Nasledujúci kánon 1250 hovorí: „Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.“

Otázku predmetnej formy pôstu rieši kánon 1251, ktorý hovorí: „Zdržovanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržovanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.“

To, kto musí túto pôstnu disciplínu záväzne plniť stanovuje kánon 1252: „Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roku života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.

Kánon 1253. umožňuje lokálnej Konferencii biskupov bližšie vymedziť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti. Toľko Cirkevný zákonník.

Katechiznus katolíckej Cirkvi, hovorí: Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu - mohli by sme povedať, že ide o zabezpečenie prenosu informácie veriacich počas obdobia askézy a pokánia, ktoré nám pripravujú liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.

Touto úpravou biskupi urobili určitú špecifikáciu pôstnej disciplíny na miestne podmienky.

Otázka telesného pôstu, t.j. zdržiavania sa jedenia určitých pokrmov v záujme posilnenia ducha, veď človeku s plným bruchom sa chce spať a nie rozmýšľať, je tak stará ako je staré ľudstvo. Takmer všetky náboženstvá vo svojej náuke majú zabudované pôstne disciplíny, najmä orientálne.

Už zo Starého zákona vieme, že Židia nesmeli jesť bravčové mäso a museli zachovávať pôst pred mnohými sviatkami, kedy jedli nekvasený chlieb a varené byliny. Zo Svätého písma vieme, že Ježiš hneď ako prijal krst od Jána odišiel na púšť, kde zostal štyridsať dní bez jedla a ako zvíťazil nad pokúšaním diabla. Pokúšanie Ježiša ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. Vyjadrené Petrovým dohováraním Kristovi, ktorý predpovedal svoje utrpenie: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ Načo mu Kristus prísne odpovedá: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ /por. Mt 16, 22-23/. Kristus zvíťazil nad pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ /Hebr 4,15/. Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní pôstneho obdobia spája s Ježišovým tajomstvom na púšti. Cirkev v tomto období, v tomto novom svetle číta a znovu prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v dnešku svojej liturgie a pomáha veriacim otvoriť sa duchovnému chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežiť liturgia Cirkvi /najmä liturgia slova ako príprava na Eucharistiu/.

Pôstne obdobia a pôstne dni sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúce liturgické pobožnosti, púte na znak pokánia, dobrovoľné odriekania, ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa /charitatívne a misijné diela/.

Úprimne konané pokánie vedie k obráteniu nielen nás samých, ale aj tých, ktorí nás sledujú. Eucharistia a pokánie otvárajú márnotratným synom dvere Otca a strateným ovciam návrat domov k Otcovi, teda nie dohováranie a presviedčanie, ale konanie pokánia a snaha o intenzívne súžitie s Eucharistickým Kristom, modlitba za obrátenie hriešnikov a predovšetkým úprimné a dôstojné prijímanie sviatostného Krista do nášho života. Do toho zapadá náležitá príprava na osobné stretnutie s Kristom. Neustále nasledovanie Márie, ktorá dala prednosť slovám Kristovým pred prípravou pohostenia(Lk 10,38-42).

Na spasiteľný význam pôstu ako pokánia poukazujú evanjeliá ako aj starozákonné knihy. Vieme, že na výzvu proroka Jonáša obyvatelia Ninive na čele s kráľom konali pokánie formou pôstu a sypania si popola na hlavu (Jon 3,1-10). Rovnako je známa udalosť s kráľovnou Ester, ktorá keď sa dozvedela čo hrozí jej národu - úplná likvidácia od kráľovho ministra Ammana - odložila kráľovský odev a obliekla si kajúce rúcho z vrecoviny, rozcuchané vlasy si posypala popolom, prestala prijímať potravu a úpenlivo sa modlila za záchranu svojho národa. A vieme, že dosiahla vyslyšanie. Amman bol obesený na šibenici, ktorú pripravil pre Mardocheja a Židia boli zachránení (Est 4,16-5,8). Známy je aj kajúci pôst kráľa Dávida, keď videl, že spáchal hriech, ktorým veľmi urazil Boha, ktorý mu všetko dal. Známy je pôst Jána Krstiteľa, asketický život sekty nazarénov, žijúcich na brehu Mŕtveho mora. U mohamedánov je známy mesiac pôstu Ramadám ako aj iné pôsty. Rovnako je známy pôst u veľkých ázijských náboženstiev. V neposlednej miere sú nám dobre známe pôsty ukladané pod menon dieta od lekárov. Pre krásu tela dokážeme sa zdržiavať určitých jedál a nápojov. Len pre krásu ducha to sa nám akosi nechce akceptovať. Z Evanjelia je nám známe, že keď Herodes uväznil Jána, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evenjeliu“ (Mk 1,15). Cirkev touto výzvou na Popolcovú stredu oslovuje veriacich, aby si uvedomili, že Kristus splnil Otcovu vôľu a založil na zemi nebeské kráľovstvo. Otcova vôľa je povzniesť ľudí k účasti na Božom kráľovstve. Ale do Božieho kráľovstva sa má vchádzať v posväcujúcej milosti. Keby sme si náležite uvedomili, že Ježiš Kristus to robí tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho stola a že toto zhromaždenie je Cirkev, ktorá je zárodkom a počiatkom Božieho kráľovstva na zemi. Kristus svoje kráľovstvo uskutočnil najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci, svojou smrťou na kríži a svojim zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32).

Pozvania od Ježiša Krista do jeho kráľovstva sú plné Starého zákona i Nového zákona. Už len na nás záleží, či chceme vstúpiť a konať pokánie alebo nie.