V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 15, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 19 čítame veľmi stručne uvedený príkaz, alebo lepšie povedané, dôležitú normu medziľudských vzťahov: „Nepokradneš!“ Tento príkaz, túto normu Pán Ježiš zdôraznil v odpovedi mladíkovi, keď mu odpovedal na otázku: Ktoré prikázania má zachovávať, aby mohol vojsť do večného života. Ježiš mu vymenoval prikázania počnúc piatym a po nezabiješ a nezosmilníš - nescudzoložíš príkaz nepokradneš!

Toto prikázanie dopĺňa desiate, ktoré je uvedené v knihe Exodus v hlave 20 vo verši 17: Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku jeho, ani jeho vola, ani jeho osla, ničoho, čo prináleží tvojmu blížnemu.

Náš Katechizmus toto prikázanie rozdeľuje. Príkazy týkajúce sa manželky, slúžky a sluhu uvádza podľa Deuteronomia ako deviaty príkaz, naproti tomu protestantský katechizmus uvádza tento príkaz podľa Exodu.

Desiate prikázanie zdvojuje a dopĺňa deviate, ktoré sa týka telesnej žiadostivosti. Desiate prikázanie zakazuje chtivosť, žiadostivosť po majetku blížneho, ktorá je koreňom krádeže, lúpeže a podvodu, zakázaných siedmym prikázaním.

Siedme prikázanie zakazuje brať alebo si neprávom ponechať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom poškodiť blížneho, spôsobiť škody na jeho majetku. Prikazuje starostlivosť a lásku v správe pozemských hmotných majetkov a plodov ľudskej práce. Z ohľadu na všeobecné blaho požaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie statkov - hmotných majetkov a právo na súkromné vlastníctvo. Kresťanský život sa snaží zameriavať hmotné majetky tohto sveta k Bohu a k bratskej láske.

Stvorené dobrá sú určené všetkým ľudským pokoleniam. Viacmenej zem je rozdelená medzi ľudí, aby bola zaručená bezpečnosť ich života, ktorý je vystavený strádaniam a ohrozovaný násilím. Nadobúdanie majetku je oprávnené, aby sa zaistila sloboda a dôstojnosť osôb, aby každý mohol uspokojiť svoje základné potreby a potreby tých, za ktorých nesie zodpovednosť. Majetok má umožňovať, aby sa medzi ľuďmi prejavila prirodzená solidarita.

Právo na súkromné vlastníctvo, získané prácou alebo prijaté od iných ako dedičstvo alebo ako dar, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie pozemských majetkov zostáva prvotné, aj keď rozvoj všeobecného blaha vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práve na ňom a na jeho užívaní.

Štátna moc má právo a povinnosť riadiť oprávnené užívanie práva na vlastníctvo v prospech všeobecného blaha.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v hospodárskych záležitostiach vyžaduje praktické uplatnenie čnosti miernosti, aby sa krotilo lipnutie na všetkom tohoto sveta, a čnosti spravodlivosti, aby bolo blížnemu podľa práva dávané to, čo mu prináleží, ako aj uskutočňovanie vzájomnej ľudskej solidarity, a to podľa zlatého pravidla a veľkomyseľnosti Pána, ktorý hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme my zbohatli z jeho chudoby (2Kor 8,9).

Siedme prikázanie zakazuje krádež, t.j. uchvátenie cudzieho majetku proti odôvodnenej vôli vlastníka. Nie je krádežou to, ak vlastník s tým súhlasí, alebo sa predpokladá tento súhlas, alebo ak je jeho odmietnutie proti zdravému rozumu a všeobecnému určeniu pozemských majetkov. To je prípad naliehavej a jasnej nutnosti, v ktorej jediným prostriedkom ako uspokojiť bezprostredné a základné potreby (potrava, prístrešie, odev...), je mať k dispozícii a k užívaniu cudzí majetok.

Akýkoľvek iný spôsob použitý k odňatiu majetku, i keď so súhlasom štátu, je prehrešenie voči siedmemu prikázaniu. Rovnako je aj s ponechávaním si vypožičaných vecí alebo nájdených vecí, dopustenia sa obchodného podvodu, vyplácania nespravodlivej mzdy, zvyšovať ceny a pritom špekulovať s nevedomosťou a núdzou druhých.

Sľuby sa majú dodržovať a dohody zachovávať tou mierou, akou je záväzok mravne spravodlivý. Značná časť života závisí na hodnote dohôd (zmlúv) medzi fyzickými alebo právnymi osobami. Každá zmluva má byť uzatváraná a uplatňovaná s dobrým úmyslom. Zmluvy podliehajú komunitatívnej spravodlivosti, ktorá upravuje výmeny medzi osobami pri plnom rešpektovaní ich práv.

Zmenná spravodlivosť vyžaduje odčinenie spáchanej nespravodlivosti, t.j. navrátiť vlastníkovi to, o čo bol okradnutý.

Hazardné hry alebo stávky samy osebe neodporujú spravodlivosti. Stávajú sa neprijateľnými, keď niekoho zbavujú toho, čo potrebuje, aby mohol kryť potreby svoje alebo druhých. Herné vášne sa môžu stať ťažkým otroctvom. Podvádzanie pri týchto hrách je ťažký hriech.

Siedme prikázanie zakazuje skutky alebo akcie, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročeniu ľudských bytostí, k zneuznaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu a výmene, akoby to bol tovar.

Siedme prikázanie vyžaduje úctu k neporušenosti stvorenia. Odporuje ľudskej dôstojnosti nechávať zvieratá zbytočne trpieť a bezohľadne nakladať s ich životom. Zvieratá je možné mať rád, ale nemajú byť predmetom takej lásky, aká patrí len ľuďom.

Sociálna náuka Cirkvi tvorí jeden celok učenia cirkvi, ktorý sa rozvetvuje takou mierou, v akej Cirkev podáva výklad udalostí v priebehu dejín vo svetle celkového pojatia slova zjaveného Ježišom Kristom a za prispenia Sv. Ducha.

Sociálna náuka Cirkvi predpokladá zásady uvažovania; formuluje merítka pre posudzovanie, ponúka smernice pre činnosť.

Ľudská práca pochádza po prvé priamo od stvorených osôb Bohom na Boží obraz a povolaných k tomu, aby pokračovali spoločne a po druhé v diele stvorenia tým, že si podrobia zem. Je to povinnosť. Práca oslavuje dary Stvoriteľa a prijaté schopnosti. Každý má právo na hospodárske podnikanie, každý má právo používať svoje schopnosti na to, aby prispel k rozmnožovaniu majetkov, z ktorých by mali prospech všetci a aby mohol zbierať z vlastného úsilia spravodlivé plody.

Dôležitú úlohu tu zohráva štátna zodpovednosť za hospodársku činnosť, ľudia, ktorí vedú podniky, prístup k práci a k povolaniu a spravodlivá mzda.

Štrajk je oprávnený vtedy, keď sa javí ako nevyhnutný alebo viacmenej nevyhnutný prostriedok k dosiahnutiu primeraného úžitku. Je mravne zlý, ak je sprevádzaný násilnosťami alebo ak vytyčuje cieľ, ktorý nesúvisí priamo s pracovným podnikaním alebo odporuje všeobecnému blahu.

Bohaté národy majú veľkú mravnú zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samé nemôžu zaistiť prostriedky vlastného rozvoja alebo je im v tom zabránené následkom tragických dejinných udalostí.

Láska k chudobným patrí k pevným tradíciám Cirkvi. Inšpiruje sa evanjeliovými blahoslavenstvami. Patria sem skutky milosrdenstva.

Desiate prikázanie zakazuje nenásytnosť a túžbu po neobmedzenom privlastňovaní si vecí, pozemských majetkov, zakazuje nezriadenú žiadostivosť, ktorá vzniká z bezuzdnej záľuby v bohatstve a s ním spojenej moci. Zakazuje tiež takú túžbu, ktorá vedie ku spáchaniu nespravodlivosti, ktorou by bol poškodený pozemský majetok blížneho.

Toto prikázanie nezakazuje túžiť po majetku, ktorý patrí blížnemu, pokiaľ sa k tomu dostáva spravodlivou cestou a spravodlivými prostriedkami.

Desiate prikázanie vyžaduje, aby sa z ľudského srdca vyhostila závisť, ktorá je jednou z hlavných nerestí. Závisť má svoju príčinu často v pýche. Pokrstený sa má preto naučiť žiť v pokore.

Poriadok zákona a milosti odvracia ľudské srdce od žiadostivosti a závisti, dáva mu okusovať túžbu po zvrchovanom Dobre, poučuje ho o vôli Sv. Ducha, ktorý nasycuje ľudské srdce.

Všetci veriaci majú dbať o to, aby správne ovládali svoje sklony, aby im užívanie pozemských vecí a priľnutie k majetku proti duchu evanjelia chudoby nebránilo postupovať k dokonalej láske.

Túžba po opravdivom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadeného lipnutia na majetkoch tohto sveta, aby dosiahla svoje naplnenie vo videní Boha, ktoré presahuje akékoľvek šťastie.

Svätý ľud musí za pomoci milosti, ktorá prichádza zhora, ešte bojovať, aby dosiahol majetky, ktoré Boh sľubuje. Aby kresťan vlastnil a videl Boha, umŕtvuje svoje žiadosti a s Božou milosťou víťazí nad zvodmi rozkoše a moci.