Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Dejiny svätej omše

Tri synoptické evanjeliá a aj svätý Pavol opisujú ustanovenie Eucharistie: Evanjelium podľa Matúša (Mt 26,17-29), Evanjelium podľa Marka (Mk 14,12-25), Evanjelium podľa Lukáša (Lk 22,7-20) a Prvý list apoštola Pavla Korinťanom (1Kor 11,23-26). Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová kým nepríde (1Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil, ale sa vzťahuje aj na liturgické slávenie, prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov. Vzťahuje sa na pamiatku Krista, na jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a príhovor u Otca.
Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila tak, ako ich pohoršila predpoveď umučenia: Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať? (Jn 6,60) Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. Aj vy chcete odísť? (Jn 6,67) táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má slová večného života (Jn 6,68) a prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.
Evanjelista Ján (13,1-17) hovorí: ... Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, ... , nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky, ... , aby sa nikdy nevzdialili od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona (DS 1740).
Cirkev bola už od začiatku verná tomuto Pánovmu príkazu. Kresťania sa schádzali na lámanie chleba (Sk 20,7) najmä v prvý deň týždňa, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ju nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.
Už z druhého storočia máme správu od svätého Justína o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes zostali tieto línie rovnaké vo všetkých veľkých liturgických spoločenstvách. Svätý Justín, kresťan v plášti filozofa, veľký obranca kresťanskej viery, píše okolo roku 155 pohanskému cisárovi Antoniovi Piovi (138-161) a vysvetľuje mu, čo robia kresťania pri svätej omši:
V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa
[1]
Sv. Justín, Apológia, 1, 67: ČA 1, 184-186 (PG 6, 429)
aj za seba samých ..., aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek...., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky (po grécky eucharistia) za to, že nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Potom tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli „eucharizované“ a zanesú z nich neprítomným
[2]
Sv. Justín: Apológia, 1, 65: CA 1, 176–180 (PG 6, 428)
.
Jadro svätej omše ustanovil sám Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri vzal chlieb a kalich s vínom, ďakoval, lámal chlieb a dával učeníkom, hovoriac: Toto je moje telo. Potom vzal kalich a povedal: Toto je moja krv, ktorá bude vyliata na odpustenie hriechov. Potom splnomocnil apoštolov, to isté konať na jeho pamiatku. Kristus tento drahocenný poklad vložil do rúk Cirkvi a ona ho má opatrovať, kým sa opäť vráti (1Kor 11,26). Cirkev bola a je si vedomá tohto splnomocnenia už od apoštolských čias. Ako Kristus, ďalej žijúci na zemi, verne vykonávala v jeho zastúpení toto presväté tajomstvo. Sakramentálne jadro novozákonnej obety ozdobila nádherným vencom posvätných obradov a vložila do nich najcennejšie, či už v stavbách kostolov, v bohoslužobných nádobách a rúchach, alebo v slovesnom či hudobnom umení a v úkonoch tela.
Pre prvý prípad mal Pán predobraz v mojžišskom obradnom zákone; Boh dal Mojžišovi o obete a stánku najpodrobnejšie predpisy (Ex 25-31). To mohol urobiť aj Kristus, t.j. priamo nariadiť, ako by sa mala svätá omša sláviť po všetky časy, ale to neurobil. Cirkvi zanechal iba jadro, iba podstatu omše a Cirkev mala postupom času prikladať k tomuto jadru sväté zvyky a slová. Každý národ mal najkrajšie kvety svojho ducha a srdca otáčať ako čestný veniec okolo najdrahšej „rozpomienky“ na Pána a Majstra. Cirkev naozaj bola múdrou umelkyňou, ktorá dala tento cenný drahokam do prekrásneho rámu a s prácou doteraz ešte nie je u konca; bude tvoriť do posledného dňa. Teda modlitby a zvyky svätej omše môžeme porozumieť len z ich dejinného vzniku. Musíme ďalej sledovať veľké vývojové fázy svätej omše od jej ustanovenia až po súčasnú omšu Rímsko-katolíckej cirkvi.
Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
  1. Zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou (kázňou) a modlitbou veriacich.
  2. Eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“
[3]
Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu, konštitúcia Sacrosanctum Concilium, 56: AAS 56 (l964) 115
. V súčasnosti sa Eucharistia slávi v tom istom slede:
  1. Všetci sa zhromaždia na mieste slávenia Eucharistie. Krista-Veľkňaza zastupuje biskup alebo kňaz (celebrant), ktorý predsedá zhromaždeniu. Úvodným spevom, úkonom kajúcnosti a oslavnou piesňou celebrant prednáša modlitbu dňa, potom nasledujú čítania po ktorých má príhovor.
  2. Liturgia slova obsahuje čítania zo Starého zákona, z Listov apoštolov alebo zo Skutkov apoštolov a z Evanjelií. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, aké je, ako slovo Božie a uvádzať ho do života, všetci prítomní spolu s celebrantom sa osvedčujú vo viere modlitbou Vyznania viery, potom nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov apoštola Pavla z 1Tim 2,1-2: Predovšetkým teda žiada, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za vladárov a všetkých, ktorí sa podieľajú na riadení spoločnosti.
  3. Prijatie celebrantom obetných darov od veriacich a ich predloženie, čo je ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď vzal chlieb a kalich. Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu, keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia. Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk. On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety. Kresťania už od začiatku prinášali na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. Tento zvyk konať zbierku (po latinský collecta) (1Kor 16,1) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil (2Kor 8,9).
  4. Anafora je prednášanie eucharistickej modlitby, čiže vzdávanie vďaky modlitbou a konsekráciou, čím sa dostávame do srdca a vrcholu slávenia:
    a) V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa zapája do neprestajnej chvály Boha pozemská i nebeská Cirkev, keď spieva svätý trojsvätému Bohu.
    b) V epikléze, (z gréckeho: epi-kaleo = privolávam, vzývam, modlitba o zoslanie Ducha Svätého), Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Ducha (alebo moc požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista, a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch.
    c) V anamnéze, (z gréckeho: anamnesis = spomínanie), si Cirkev pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
    d) V príhovoroch, (po latinský: intercessiones), Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.
    e) Pri prijímaní, ktorému predchádza modlitba Pána a lámanie chleba, veriaci prijímajú chlieb z neba a kalich spásy, telo a krv Krista, ktorý dal seba za život sveta (Jn 6,51). Na prijímaní sa môže zúčastniť iba ten, kto verí, že je pravda, čo učíme a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov, na znovuzrodenie a žije tak, ako nám to zanechal Kristus.
Liturgia eucharistie, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, končí sa poslaním veriacich, (missio – iďte), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.
Podľa Kán. 900 Kódexu kánonického práva (CIC/KKP) vysluhovateľom sviatosti Eucharistie, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz. Eucharistiu dovolene slávi kňaz nehatený kanonickým zákonom pri zachovaní predpisov uvedených v kánonoch 901-911 CIC.
Obrady svätej omše, ako sme to už naznačili, nie sú plodom jedného storočia, je to vlastne bazilika
[4]
Chrám - Dóm, ktorý je ako Božia ríša vytvorená víťazstvom Mesiáša na zemi
, hodná úcty, na ktorej všetky kresťanské veky pracovali a budú pracovať až do konca sveta. Apoštoli slávili najsvätejšiu obetu celkom podľa vzoru poslednej večere. Eucharistická večera sa spájala s večerou lásky (agape), lebo aj Kristus veľkonočnú večeru slávil spolu s eucharistickou. Z toho vznikli neprístojnosti, ako to už apoštol Pavol vyčítal v prvom liste Korinťanom. Preto medzi agape a eucharistickú slávnosť apoštoli vsunuli vigíliu
[5]
Vigília je deň alebo noc pred sviatkom
, zloženú z nábožných čítaní, spevov a modlitieb podľa vzoru židovskej bohoslužby v synagógach, a tým sa eucharistická obeta posunula až na ráno. To bola príčina, prečo slávenie najsvätejšej obety bolo len ráno a nie cez deň ani večer, a aj prečo Cirkev žiada od veriacich pôst pred prijímaním. Po Druhom vatikánskom sneme môžeme sláviť omšu cez celý deň, večer, ale aj v noci, podľa potreby veriacich. Veriaci sú rovnako povinní pred sv. omšou zachovávať pôst
[6]
Neprijímať potraviny okrem čistej vody a liekov
aspoň jednu hodinu a na začiatku svätej omše zúčastniť sa úkonu kajúcnosti.
V prvých časoch existencie Cirkvi kresťania chodili ešte na židovské pobožnosti do synagógy, ale sa nezúčastňovali na obetách v jeruzalemskom chráme, lebo ich miesto zaujala jediná obeta Nového zákona. Podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý pred večerou umyl apoštolom nohy, čo je očistný obrad, nachádzame také obrady na začiatku všetkých omšových liturgii
[7]
U nás to bola pred Druhým vatikánskym snemom stupňová modlitba a teraz je to úkon kajúcnosti, v ktorom si kňaz i veriaci najprv vykonajú spytovanie svedomia, potom si vzbudia ľútosť a kňaz im dáva rozhrešenie.
. Ďalej nasleduje podľa vzoru Poslednej večere.
Z 1. storočia po smrti apoštolov máme pre omšu dve svedectvá: prvé je z listu Korinťanom od pápeža Klementa Rímskeho (okolo roku 96); druhé je z Didaché, učenia dvanástich apoštolov.
Podľa tohto prameňa, najprv sa nad kalichom odriekali modlitby: Otče náš, ďakujeme ti za svätý viničný ker tvojho sluhu Dávida, ktorý si nám dal poznať skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Nad chlebom: Otče náš, ďakujeme ti za život a poznanie, ktoré si nám dal skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Ako bol tento chlieb po vŕškoch roztrúsený a po zhromaždení sa stal jedným, tak má byť tiež zhromaždená tvoja Cirkev od hraníc zeme v tvojom kráľovstve; lebo tvoja je vznešenosť a moc skrze Ježiša Krista naveky.
Po prijatí darov nasledovali modlitby: Ďakujeme ti, svätý Otče, pre tvoje sväté meno, ktorému si pripravil v našom srdci príbytok i za poznanie, vieru a nesmrteľnosť, čo si nám dal poznať skrze svojho Syna Ježiša; nech ti je sláva naveky. Ty najmocnejší Pane, stvoril si všetko pre svoje meno, na prvom mieste daroval si z milosti duchovný pokrm a duchovný nápoj, i večný život skrze svojho Syna. Predovšetkým ďakujeme ti, lebo si mocný; nech ti je sláva naveky. Pamätaj, Pane, na svoju obec, aby bola zachránená od všetkého zlého, a aby bola dokonalá v tvojej láske. Zhromaždi túto svätú Cirkev zo štyroch strán sveta vo svojom kráľovstve, ktoré si jej pripravil, lebo tvoja je moc a slávu naveky. Príď, milosť k nám, nech zanikne tento svet. Hosana synovi Dávidovmu! (Mt 21,9) Kto je svätý, nech pristúpi sem. Kto nie je, nech zmení svoj úmysel (= nech ľutuje)! Maranatha (príď, ó náš Pán)! (1Kor 16,22) Amen. Nech príde (tvoja) milosť a nech sa pominie tento svet
[8]
Didaché 10, 6: Sc 248, 180 (FUNK, Patres apostolici 1, 24)
.
Táto modlitba sa považuje za najstarší kánon, lebo vtedy formuláre ešte neboli pevne ustanovené a záväzné. Záverečná poznámka poukazuje na to, že proroci, t.j. pneumatici, mali veľmi významné miesto v obci, a tí, ktorí boli nazývaní „Veľkňazmi“, mali možnosť predniesť ďakovnú modlitbu vlastnými slovami.
V druhom storočí svätý Justín hovorí, že išlo o spoločnú prosebnú modlitbu obce. Túto modlitbu poznal už svätý Pavol (1Tim 2,1-2). V obetnej omši, ktorá nasledovala za týmito prosbami, nasledovali tri časti: obetná príprava či obetný sprievod, veľká eucharistická modlitba s konsekráciou (premenením) a rozdávaním Eucharistie. Obetný sprievod začínal bozkom pokoja. Eucharistickú modlitbu biskup prednášal alebo spieval nahlas a ľud odpovedal Amen. Modlitba bola chválou, velebením a ďakovaním Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého. Modlitba nebola ešte pevne ustálená. Rozdeľovanie konsekrovaného chleba a vína bolo veľmi jednoduché. Rozdeľovali ich diakoni. Podľa toho už okolo roku 150 po Kristovi rímska omša sa zhodovala v hlavných črtách s terajšou formou omše.
V treťom storočí rímska omša sa natoľko vyvinula a ustálila, že sa vo svojej podstate a v priebehu už veľmi podobala dnešnej svätej omši. Cirkev veľmi skoro prišla k tej forme, ktorú potom ustálila pre nasledujúce časy a v priebehu štvrtého až šiesteho storočia utvorila rímsku omšu v podstate takú, s akou sa stretávame dnes.
V časoch prenasledovania eucharistická slávnosť mala tento poriadok: Tri posvätné čítania zo sv. Písma, prvé zo Starého zákona, druhé z apoštolských listov a tretie z evanjelií. Medzi čítaniami sa spieval žalm. Tu prepustili katechumenov a nasledovali tzv. modlitby veriacich na rozličné úmysly Cirkvi, bozk pokoja, príprava chleba a vína, eucharistická modlitba s premenením, lámanie eucharistického chleba a sväté prijímanie. Vzor tejto omše máme i dnes.
Keď Cirkev dosiahla slobodu (od roku 313), liturgia omše sa vybudovala v nádhernú stavbu (baziliku). Rímska omšová liturgia dosiahla vrchol svojho rozkvetu. Na významnejšie dni liturgického roka pápež slúžil slávnostnú svätú omšu v popredných kostoloch Ríma za účasti všetkých biskupov a duchovenstva (takto vznikli tzv. štácie). Na obyčajné nedele boli menej slávnostné bohoslužby po tzv. tituloch (dnešných farnostiach). Omša bývala pravidelne len vo sviatok a v nedeľu. Iba na významnejšie pracovné dni, ako sú ferie Veľkého pôstu, bola eucharistická slávnosť. Pri všetkých týchto príležitostiach spravidla bývala len jedna omša, na ktorej sa zúčastnil ľud i duchovenstvo. Pokiaľ ide o nedeľné slávenie omše svedectvo hovorí: Na deň Pána sa zhromaždite, lámte chlieb a slávte eucharistiu. Najprv však vyznajte hriechy, aby obeta bola svätá. Nikto, kto má spor s priateľom, nesmie sa nájsť medzi vami, dokiaľ by sa nezmieril, aby sa nezneuctila vaša obeta. Preto takto znie slovo Pánovo: Nech vždy a všade sa mi prináša čistá obeta, lebo ja som veľký kráľ – hovorí Pán – a moje meno je veľké medzi národmi. Vyznávanie hriechov robíme na začiatku svätej omše, bývalý konfiteor (vyznanie hriechov).
Významný príspevok priniesli do vývoja obradov štáciové omše. Slávnostný príchod pápeža k oltáru, príprava na spievanie evanjelia, prinášanie obetných darov, lámanie chleba a prijímanie, si vyžiadali sprievodné spevy. Tak sa ujali introit (vstup), graduál (spev) a jeho prívesky, spievanie Glórie (sláva) a Kréda (verím), Ofertorium (obetovanie), Agnus Dei (Baránok Boží) a Komúnia (prijímanie). V podstate to, čo je dnes známe pod menom svätá omša.
Účasť veriacich na liturgii postupne upadala, najmä zanedbávaním svätého prijímania. Tak vznikol postupný úpadok rímskej liturgie, ktorý vyvrcholil v čase avignonského zajatia pápežov. Spevy sa skracovali a na ich miesto sa zavádzali modlitby viac-menej ešte súkromné (ako stupňové, ofertorialne – pred obetovaním, pred prijímaním atď). Ujímala sa súkromná (tichá) omša; čím sa omše a oltáre v kostoloch rozmnožovali. Robilo sa to všetko na úkor slávnosti omše, čím veriacim omša zovšednela. Po príkaze aspoň raz do roka pristúpiť k prijímaniu, Cirkev nariadila účasť veriacich na omši aspoň v nedeľu a prikázané sviatky. Medzi oltárom a veriacimi vzrástla trhlina, ktorú sa v prvej polovici 20. storočia liturgické hnutie snažilo preklenúť.
Videli sme, keď Kristus chcel so svojimi učeníkmi sláviť veľkonočnú večeru, pri ktorej ustanovil obetu svojho tela a krvi, rozkázal pripraviť veľké zariadené večeradlo. (Lk 22,12) Tento príkaz Cirkev vždy vzťahovala aj na seba, keď určovala predpisy o duchovnej príprave ľudu, o miestach, obradoch a textoch na slávenie najsvätejšej Eucharistie. Podobne aj terajšie predpisy, vypracované v intenciách Druhého vatikánskeho koncilu ako aj nový misál, ktorý používa Cirkev rímskeho obradu pri slávení svätej omše, sú nové dôkazy starostlivosti Cirkvi, o jej nepretržitú a súvislú tradíciu, hoci sa zaviedli aj niektoré nové prvky.
Pre dejiny liturgie bol veľmi dôležitý objav v Egyptskom cirkevnom poriadku, ktorý bol už dlhšie známy v rozličných variantoch ako preklad Apoštolského podania
[9]
Vzniklo okolo roku 218
od rímskeho kňaza a protipápeža Hypolita (†235). Ním bol poznaný jeden z najstarších historicko-liturgických prameňov rímskej liturgie. Toto apoštolské podanie obsahuje liturgické a disciplinárne predpisy rímskej cirkvi. Pri rozbore biskupskej vysviacky, v ktorej je vôbec najstarší formulár vysviacky, je opísaná aj biskupská svätá omša. V ňom nachádzame aj informáciu o eucharistickom pôste: Každý veriaci nech sa usiluje prijať Eucharistiu skôr, ako by okúsil dačo iného. Lebo keď ju veriaci prijmú, vtedy ani smrtiaci jed, keby aj dakomu bol podaný nebude mať nad ním nijakej moci. Ďalej je tu aj inštrukcia o uchovávaní Eucharistie v domoch: Všetci majú usilovne dbať o to, aby nijaký neveriaci nejedol z Eucharistie, ani myš, ani nijaká iná bytosť, alebo aby nič nepadlo do nádoby, alebo aby sa nič z nej nepokazilo. Je to Kristovo telo, čo ho všetci prijímajú, a preto nesmie byť opovrhnuté. Podobne hovorí o prijímaní Kristovej krvi: „Keď si však požehnal kalich v mene Pánovom, prijmi ho ako Pánovu krv. Dávaj preto pozor a nevylej z toho nič, aby to nepoškvrnil zlý duch, aby sa nehneval Boh a ty aby si nebol vinný na Kristovej krvi, aby si nepodceňoval cenu, za ktorú si bol vykúpený
[10]
Hypolit: Apoštolská tradícia, 4. storočie (latinsky preklad).Citácia podľa Kunetka František: Eucharistie ..., Olomouc 2004 a Parsch, P.: Výklad svätej omše, Smer, Trenčín, 1948
.
Podľa Hypolitovho spisu obraz svätej omše bol nasledujúci: O predomši nehovorí nič, z obetnej omše podáva priamo formulár. Pri obetovaní opäť počujeme o bozku pokoja, ďalej o tom, že diakon prináša obetné dary, rovnako sa hovorí o liturgickom prinášaní prvotín ovocia s modlitbou požehnania, o výbere ovocia a kvetov, z ktorých zaiste sa dá uzatvárať, že išlo o omšový obetný sprievod. Je tam správa o kánone čiže o eucharistickej veľmodlitbe. Nachádza sa tam najstarší text rímskeho kánonu z čias okolo roku 200 po Kr., ktorý pravdepodobne je starší, lebo veď Hypolit obviňoval svojich nepriateľov z cirkevných novôt a sám sa chcel pevne pridŕžať starého podania. Zo správy vyplýva, že cirkevnou rečou vtedy bola gréčtina a nie latinčina, takže spomínaný kánon bol v gréčtine. Porovnanie Hypolitovho formuláru s tridentským formulárom svedčí o tom, že skoro úplne rovnaký je trojčlenný dialogický úvod do prefácie. Veľmi príbuzná je anamnéza (rozpomienka). Nachádza sa tam tiež zvolávanie Ducha Svätého na obetné dary, na konci je chváloreč a Amen ľudu. Je tam uvedené aj presne ako bolo udeľované prijímanie, poďakovanie, požehnávajúca modlitba biskupa a rozpustenie na konci. Teda na konci 3. storočia bola rímska omša už natoľko ustálená, že vo svojej podstate mala rovnaký priebeh ako dnešná omša.
Obetnú povahu svätej omše, ktorú v súhlase so všeobecnou cirkevnou tradíciou slávnostne vyhlásil Tridentský koncil
[11]
Trid. koncil, sesia XXII, 17. sept. 1562: DS 1738-1759
, znova zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil, keď o omši vyriekol tieto významné slová: Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu vekov neprestajne pokračoval v obete kríža, kým on sám nepríde. Tak zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania
[12]
Druhý vatikánsky koncil, Konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, čl. 3 a 38; dekrét o kňazskej službe a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 4 a 5
.
Boží ľud neprestajne rastie vo svätosti vedomou činnou a plodnou účasťou na eucharistickom tajomstve. V záujme účinnejšieho rastu svätosti božieho ľudu Druhý vatikánsky koncil vyhlásil zásady obnovy, t.j. úpravy omšového poriadku a obnovenia niektorých obradov podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov, čiže zachovania tradície, aby nový misál šťastne a znamenite dopĺňal predchádzajúci.
Tento postup bol možný z toho dôvodu, že boli objavené mnohé liturgické dokumenty, lepšie poznané tradície prvých storočí z čias pred vznikom východného a západného obradu. Okrem toho rozvoj patristických štúdií objasnil teológiu eucharistického tajomstva učením vynikajúcich starovekých Otcov, ako sú Irenej, Ambróz, Cyril Jeruzalemský a Ján Zlatoústy. Ustanovenia svätých Otcov nevyžadujú len zachovať to, čo nám odovzdali naši najbližší predchodcovia, ale aj pochopiť a hlbšie zvážiť všetky minulé obdobia Cirkvi a všetky spôsoby, ktorými sa vyjadrovala jej jediná viera v takých odlišných formách občianskej kultúry, aké jestvovali v krajinách semitských, gréckych a latinských. Tento širší pohľad nám umožňuje vidieť, ako Duch Svätý pomáha Božiemu ľudu zachovať obdivuhodnú vernosť nezmeniteľnému pokladu viery aj popri veľkej rozmanitosti modlitieb a obradov.
Nový misál nielen svedčí o lex orandi – pravidle modlitby rímskej Cirkvi a stráži poklad viery posledných cirkevných koncilov, ale zároveň znamená aj dôležitý krok dopredu v liturgickej tradícii. Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že nezriedka môže byť pre ľud veľmi užitočné používať materinskú reč a dovolil používať reč ľudu pri slážení svätej omše. Toto sa stretlo s veľkým oduševnením ľudu, čo spôsobilo, že pod vedením biskupov a samej Apoštolskej stolice sa mohla zaviesť ľudová reč pri všetkých liturgických sláveniach, na ktorých sa zúčastňuje ľud, aby veriaci plnšie chápali slávené tajomstvo. Zároveň boli pripomenuté niektoré nariadenia Tridentského koncilu, ako povinnosť konať homíliu v nedeľu a vo sviatok a možnosť vsunúť poučenia do samotných posvätných obradov. Po kňazovom prijímaní aj veriaci prijímajú Kristovo telo z tej istej obety, čím pomohol uskutočniť aj iné želania tridentských Otcov, a to, aby pre plnšiu účasť na svätej Eucharistii, veriaci prítomní na svätej omši, prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne. Z tých istých pohnútok a z toho istého pastoračného úsilia Druhý vatikánsky koncil mohol z nového hľadiska zvážiť ustanovenia Tridentského koncilu o prijímaní pod obidvoma spôsobmi. Pretože sa neuvádza do pochybnosti náuka o účinnosti prijímania Eucharistie len pod spôsobom chleba, dovolil v niektorých prípadoch prijímať pod obidvoma spôsobmi, a to preto, že jasnejšia forma sviatostného znaku poskytuje osobitnú možnosť hlbšie vniknúť do tajomstva, na ktorom sa veriaci zúčastňujú.
Predpisy Druhého vatikánskeho koncilu v mnohých bodoch doplnili a zdokonalili liturgické predpisy Tridentského koncilu. Vatikánsky koncil tak zavŕšil úsilie priviesť veriacich bližšie k posvätnej liturgii. Toto úsilie trvalo už štyristo rokov a v poslednom čase k nemu prispelo najmä štúdium liturgie podporované svätým Piom X. a jeho nástupcami.

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00

Sviatosť zmierenia

Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Priznajme si pokorne, že niektoré argumenty prijímame veľmi ťažko, hoci nám ich predkladajú ľudia, ktorých si vážime a máme ich radi. Nejde nám to akosi do hlavy, že mohli by mať pravdu a riešenie, ktoré ponúkajú, je najlepšie možné. Až po čase, keď opadnú emócie a adrenalín, dáme im za pravdu, pričom zistíme, že riešenie navrhovali preto, lebo nás majú radi a ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Sobota - 19.9.
Svätého Januára, biskupa a mučeníka
Panny Márie v sobotu
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 20.9.
25. nedeľa v Cezročnom období
Pondelok - 21.9.
Svätého Matúša, apoštola a evanjelistu
(sviatok)
Streda - 23.9.
Svätého Pia z Pietrelčiny, kňaza
(spomienka)
Sobota - 26.9.
Svätých Kozmu a Damiána, mučeníkov
Panny Márie v sobotu
(ľubovoľná spomienka)
Viac ...


Často stačí jediné slovo, jediný milý úsmev, aby sme potešili znechuteného človeka. sv. Terézia z Lisieux

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Priznajme si pokorne, že niektoré argumenty prijímame veľmi ťažko, hoci nám ich predkladajú ľudia, ktorých si vážime a máme ich radi. Nejde nám to akosi do hlavy, že mohli by mať pravdu a riešenie, ktoré ponúkajú, je najlepšie možné. Až po čase, keď opadnú emócie a adrenalín, dáme im za pravdu, pričom zistíme, že riešenie navrhovali preto, lebo nás majú radi a ...
Celá homília ...