Kontakt
Dejiny svätej omše
Tri synoptické evanjeliá
a aj svätý Pavol opisujú ustanovenie Eucharistie: Evanjelium
podľa Matúša (Mt 26,17-29),
Evanjelium podľa Marka (Mk 14,12-25),
Evanjelium podľa Lukáša (Lk 22,7-20)
a Prvý list apoštola Pavla Korinťanom (1Kor 11,23-26).
Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová kým
nepríde (1Kor 11,26)
nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil, ale
sa vzťahuje aj na liturgické slávenie, prostredníctvom apoštolov
a ich nástupcov. Vzťahuje sa na pamiatku Krista, na jeho
život, smrť, zmŕtvychvstanie a príhovor u Otca.
Prvá predpoveď Eucharistie
učeníkov rozdelila tak, ako ich pohoršila predpoveď umučenia:
Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať? (Jn 6,60)
Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to isté tajomstvo
a neprestáva byť príčinou rozdelenia. Aj vy chcete
odísť? (Jn 6,67)
táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky,
aby ľudia spoznali, že on jediný má slová večného života (Jn 6,68)
a prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho
samého.
Evanjelista Ján (13,1-17)
hovorí: ... Pretože miloval svojich, čo boli na svete,
miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol
Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, ... ,
nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi,
pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky, ... , aby
sa nikdy nevzdialili od svojich a dal im účasť na svojej
Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti
a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do
svojho návratu svojim apoštolom, ktorých vtedy ustanovil za kňazov
Nového zákona (DS 1740).
Cirkev bola už od začiatku
verná tomuto Pánovmu príkazu. Kresťania sa schádzali na
lámanie chleba (Sk 20,7)
najmä v prvý deň týždňa, čiže v nedeľu, v deň
Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni
pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ju nachádzame
v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou.
Zostáva stredobodom života Cirkvi.
Už z druhého storočia
máme správu od svätého Justína o hlavných líniách
priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes zostali tieto línie
rovnaké vo všetkých veľkých liturgických spoločenstvách.
Svätý Justín, kresťan v plášti filozofa, veľký obranca
kresťanskej viery, píše okolo roku 155 pohanskému cisárovi
Antoniovi Piovi (138-161) a vysvetľuje mu, čo robia kresťania pri
svätej omši:
V deň nazývaný dňom
Slnka všetci, či už bývajú v mestách alebo na vidieku,
schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov
alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí,
predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do
nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne
vstaneme a modlíme sa
[1]
aj za seba samých ..., aj za všetkých ostatných, nech sú
kdekoľvek...., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú
správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli
večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom
bozkom. Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich
vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu
Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná
dlhé vzdávanie vďaky (po grécky eucharistia) za to, že
nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby
a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá
Amen. Potom tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú
všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli
„eucharizované“ a zanesú z nich neprítomnýmSv. Justín, Apológia, 1, 67: ČA 1, 184-186 (PG 6, 429)
[2]
.
Sv. Justín: Apológia, 1, 65: CA 1, 176–180 (PG 6, 428)
Jadro svätej omše ustanovil
sám Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri vzal chlieb a kalich
s vínom, ďakoval, lámal chlieb a dával učeníkom,
hovoriac: Toto je moje telo. Potom vzal kalich a povedal: Toto
je moja krv, ktorá bude vyliata na odpustenie hriechov. Potom
splnomocnil apoštolov, to isté konať na jeho pamiatku. Kristus
tento drahocenný poklad vložil do rúk Cirkvi a ona ho má
opatrovať, kým sa opäť vráti (1Kor 11,26).
Cirkev bola a je si vedomá tohto splnomocnenia už od
apoštolských čias. Ako Kristus, ďalej žijúci na zemi, verne
vykonávala v jeho zastúpení toto presväté tajomstvo.
Sakramentálne jadro novozákonnej obety ozdobila nádherným vencom
posvätných obradov a vložila do nich najcennejšie, či už
v stavbách kostolov, v bohoslužobných nádobách
a rúchach, alebo v slovesnom či hudobnom umení a v
úkonoch tela.
Pre prvý prípad mal Pán
predobraz v mojžišskom obradnom zákone; Boh dal Mojžišovi
o obete a stánku najpodrobnejšie predpisy (Ex 25-31).
To mohol urobiť aj Kristus, t.j. priamo nariadiť, ako by sa mala
svätá omša sláviť po všetky časy, ale to neurobil. Cirkvi
zanechal iba jadro, iba podstatu omše a Cirkev mala postupom
času prikladať k tomuto jadru sväté zvyky a slová.
Každý národ mal najkrajšie kvety svojho ducha a srdca otáčať
ako čestný veniec okolo najdrahšej „rozpomienky“ na Pána
a Majstra. Cirkev naozaj bola múdrou umelkyňou, ktorá dala
tento cenný drahokam do prekrásneho rámu a s prácou
doteraz ešte nie je u konca; bude tvoriť do posledného dňa.
Teda modlitby a zvyky svätej omše môžeme porozumieť len z
ich dejinného vzniku. Musíme ďalej sledovať veľké
vývojové fázy svätej omše od jej ustanovenia až po súčasnú
omšu Rímsko-katolíckej cirkvi.
Liturgia Eucharistie prebieha
podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až
po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré
tvoria v základe jednotu:
- Zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou (kázňou) a modlitbou veriacich.
- Eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická
liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“
[3]
.
V súčasnosti sa Eucharistia slávi v tom istom slede:
Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu, konštitúcia Sacrosanctum Concilium, 56: AAS 56 (l964) 115
- Všetci sa zhromaždia na mieste slávenia Eucharistie. Krista-Veľkňaza zastupuje biskup alebo kňaz (celebrant), ktorý predsedá zhromaždeniu. Úvodným spevom, úkonom kajúcnosti a oslavnou piesňou celebrant prednáša modlitbu dňa, potom nasledujú čítania po ktorých má príhovor.
- Liturgia slova obsahuje čítania zo Starého zákona, z Listov apoštolov alebo zo Skutkov apoštolov a z Evanjelií. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, aké je, ako slovo Božie a uvádzať ho do života, všetci prítomní spolu s celebrantom sa osvedčujú vo viere modlitbou Vyznania viery, potom nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov apoštola Pavla z 1Tim 2,1-2: Predovšetkým teda žiada, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za vladárov a všetkých, ktorí sa podieľajú na riadení spoločnosti.
- Prijatie celebrantom obetných darov od veriacich a ich predloženie, čo je ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď vzal chlieb a kalich. Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu, keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia. Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk. On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety. Kresťania už od začiatku prinášali na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. Tento zvyk konať zbierku (po latinský collecta) (1Kor 16,1) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil (2Kor 8,9).
- Anafora je
prednášanie eucharistickej modlitby, čiže vzdávanie vďaky
modlitbou a konsekráciou, čím sa dostávame do srdca
a vrcholu slávenia:
a) V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa zapája do neprestajnej chvály Boha pozemská i nebeská Cirkev, keď spieva svätý trojsvätému Bohu.
b) V epikléze, (z gréckeho: epi-kaleo = privolávam, vzývam, modlitba o zoslanie Ducha Svätého), Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Ducha (alebo moc požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista, a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch.
c) V anamnéze, (z gréckeho: anamnesis = spomínanie), si Cirkev pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
d) V príhovoroch, (po latinský: intercessiones), Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.
e) Pri prijímaní, ktorému predchádza modlitba Pána a lámanie chleba, veriaci prijímajú chlieb z neba a kalich spásy, telo a krv Krista, ktorý dal seba za život sveta (Jn 6,51). Na prijímaní sa môže zúčastniť iba ten, kto verí, že je pravda, čo učíme a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov, na znovuzrodenie a žije tak, ako nám to zanechal Kristus.
Liturgia eucharistie, v ktorej
sa uskutočňuje tajomstvo spásy, končí sa poslaním veriacich,
(missio – iďte), aby plnili Božiu vôľu vo svojom
každodennom živote.
Podľa Kán. 900 Kódexu
kánonického práva (CIC/KKP) vysluhovateľom sviatosti Eucharistie,
ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je
jedine platne vysvätený kňaz. Eucharistiu dovolene slávi kňaz
nehatený kanonickým zákonom pri zachovaní predpisov uvedených
v kánonoch 901-911 CIC.
Obrady svätej omše, ako sme
to už naznačili, nie sú plodom jedného storočia, je to vlastne
bazilika
[4]
,
hodná úcty, na ktorej všetky kresťanské veky pracovali a budú
pracovať až do konca sveta. Apoštoli slávili najsvätejšiu obetu
celkom podľa vzoru poslednej večere. Eucharistická večera
sa spájala s večerou lásky (agape), lebo aj Kristus
veľkonočnú večeru slávil spolu s eucharistickou. Z toho
vznikli neprístojnosti, ako to už apoštol Pavol vyčítal v prvom
liste Korinťanom. Preto medzi agape a eucharistickú
slávnosť apoštoli vsunuli vigíliuChrám - Dóm, ktorý je ako Božia ríša vytvorená víťazstvom Mesiáša na zemi
[5]
,
zloženú z nábožných čítaní, spevov a modlitieb
podľa vzoru židovskej bohoslužby v synagógach, a tým
sa eucharistická obeta posunula až na ráno. To bola príčina,
prečo slávenie najsvätejšej obety bolo len ráno a nie cez
deň ani večer, a aj prečo Cirkev žiada od veriacich pôst
pred prijímaním. Po Druhom vatikánskom sneme môžeme sláviť
omšu cez celý deň, večer, ale aj v noci, podľa potreby
veriacich. Veriaci sú rovnako povinní pred sv. omšou zachovávať
pôstVigília je deň alebo noc pred sviatkom
[6]
aspoň jednu hodinu a na začiatku svätej omše zúčastniť sa
úkonu kajúcnosti.
Neprijímať potraviny okrem čistej vody a liekov
V prvých časoch
existencie Cirkvi kresťania chodili ešte na židovské pobožnosti
do synagógy, ale sa nezúčastňovali na obetách v jeruzalemskom
chráme, lebo ich miesto zaujala jediná obeta Nového zákona. Podľa
vzoru Ježiša Krista, ktorý pred večerou umyl apoštolom nohy, čo
je očistný obrad, nachádzame také obrady na začiatku všetkých
omšových liturgii
[7]
.
Ďalej nasleduje podľa vzoru Poslednej večere.
U nás to bola pred Druhým vatikánskym snemom stupňová modlitba a teraz je to úkon kajúcnosti, v ktorom si kňaz i veriaci najprv vykonajú spytovanie svedomia, potom si vzbudia ľútosť a kňaz im dáva rozhrešenie.
Z 1. storočia po smrti
apoštolov máme pre omšu dve svedectvá: prvé je z listu
Korinťanom od pápeža Klementa Rímskeho (okolo roku 96); druhé je
z Didaché, učenia dvanástich apoštolov.
Podľa tohto prameňa, najprv
sa nad kalichom odriekali modlitby: Otče náš, ďakujeme ti za
svätý viničný ker tvojho sluhu Dávida, ktorý si nám dal poznať
skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Nad chlebom:
Otče náš, ďakujeme ti za život a poznanie, ktoré si nám
dal skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Ako bol
tento chlieb po vŕškoch roztrúsený a po zhromaždení sa
stal jedným, tak má byť tiež zhromaždená tvoja Cirkev od hraníc
zeme v tvojom kráľovstve; lebo tvoja je vznešenosť a moc
skrze Ježiša Krista naveky.
Po prijatí darov nasledovali
modlitby: Ďakujeme ti, svätý Otče, pre tvoje sväté meno,
ktorému si pripravil v našom srdci príbytok i za
poznanie, vieru a nesmrteľnosť, čo si nám dal poznať skrze
svojho Syna Ježiša; nech ti je sláva naveky. Ty najmocnejší
Pane, stvoril si všetko pre svoje meno, na prvom mieste daroval si
z milosti duchovný pokrm a duchovný nápoj, i večný
život skrze svojho Syna. Predovšetkým ďakujeme ti, lebo si mocný;
nech ti je sláva naveky. Pamätaj, Pane, na svoju obec, aby bola
zachránená od všetkého zlého, a aby bola dokonalá v tvojej
láske. Zhromaždi túto svätú Cirkev zo štyroch strán sveta vo
svojom kráľovstve, ktoré si jej pripravil, lebo tvoja je moc
a slávu naveky. Príď, milosť k nám, nech zanikne tento
svet. Hosana synovi Dávidovmu! (Mt 21,9)
Kto je svätý, nech pristúpi sem. Kto nie je, nech zmení svoj
úmysel (= nech ľutuje)! Maranatha (príď, ó náš Pán)! (1Kor 16,22)
Amen. Nech príde (tvoja) milosť a nech sa pominie
tento svet
[8]
.
Didaché 10, 6: Sc 248, 180 (FUNK, Patres apostolici 1, 24)
Táto modlitba sa považuje za
najstarší kánon, lebo vtedy formuláre ešte neboli pevne
ustanovené a záväzné. Záverečná poznámka poukazuje na
to, že proroci, t.j. pneumatici, mali veľmi významné miesto
v obci, a tí, ktorí boli nazývaní „Veľkňazmi“, mali
možnosť predniesť ďakovnú modlitbu vlastnými slovami.
V druhom storočí svätý
Justín hovorí, že išlo o spoločnú prosebnú modlitbu obce.
Túto modlitbu poznal už svätý Pavol (1Tim 2,1-2).
V obetnej omši, ktorá nasledovala za týmito prosbami,
nasledovali tri časti: obetná príprava či obetný sprievod,
veľká eucharistická modlitba s konsekráciou
(premenením) a rozdávaním Eucharistie. Obetný
sprievod začínal bozkom pokoja. Eucharistickú modlitbu biskup
prednášal alebo spieval nahlas a ľud odpovedal Amen.
Modlitba bola chválou, velebením a ďakovaním Otcovi vesmíru
skrze meno Syna a Ducha Svätého. Modlitba nebola ešte pevne
ustálená. Rozdeľovanie konsekrovaného chleba a vína bolo veľmi
jednoduché. Rozdeľovali ich diakoni. Podľa toho už okolo roku 150
po Kristovi rímska omša sa zhodovala v hlavných črtách
s terajšou formou omše.
V treťom storočí
rímska omša sa natoľko vyvinula a ustálila, že sa vo svojej
podstate a v priebehu už veľmi podobala dnešnej svätej
omši. Cirkev veľmi skoro prišla k tej forme, ktorú potom
ustálila pre nasledujúce časy a v priebehu štvrtého až
šiesteho storočia utvorila rímsku omšu v podstate takú,
s akou sa stretávame dnes.
V časoch prenasledovania
eucharistická slávnosť mala tento poriadok: Tri posvätné čítania
zo sv. Písma, prvé zo Starého zákona, druhé z apoštolských
listov a tretie z evanjelií. Medzi čítaniami sa spieval
žalm. Tu prepustili katechumenov a nasledovali tzv. modlitby
veriacich na rozličné úmysly Cirkvi, bozk pokoja, príprava chleba
a vína, eucharistická modlitba s premenením, lámanie
eucharistického chleba a sväté prijímanie. Vzor tejto omše
máme i dnes.
Keď Cirkev dosiahla slobodu
(od roku 313), liturgia omše sa vybudovala v nádhernú stavbu
(baziliku). Rímska omšová liturgia dosiahla vrchol svojho
rozkvetu. Na významnejšie dni liturgického roka pápež slúžil
slávnostnú svätú omšu v popredných kostoloch Ríma za
účasti všetkých biskupov a duchovenstva (takto vznikli tzv.
štácie). Na obyčajné nedele boli menej slávnostné bohoslužby
po tzv. tituloch (dnešných farnostiach). Omša bývala pravidelne
len vo sviatok a v nedeľu. Iba na významnejšie pracovné
dni, ako sú ferie Veľkého pôstu, bola eucharistická slávnosť.
Pri všetkých týchto príležitostiach spravidla bývala len jedna
omša, na ktorej sa zúčastnil ľud i duchovenstvo. Pokiaľ ide
o nedeľné slávenie omše svedectvo hovorí: Na deň Pána
sa zhromaždite, lámte chlieb a slávte eucharistiu. Najprv
však vyznajte hriechy, aby obeta bola svätá. Nikto, kto má spor
s priateľom, nesmie sa nájsť medzi vami, dokiaľ by sa
nezmieril, aby sa nezneuctila vaša obeta. Preto takto znie slovo
Pánovo: Nech vždy a všade sa mi prináša čistá obeta, lebo
ja som veľký kráľ – hovorí Pán – a moje meno je veľké
medzi národmi. Vyznávanie hriechov robíme na začiatku svätej
omše, bývalý konfiteor (vyznanie hriechov).
Významný príspevok
priniesli do vývoja obradov štáciové omše. Slávnostný
príchod pápeža k oltáru, príprava na spievanie evanjelia,
prinášanie obetných darov, lámanie chleba a prijímanie, si
vyžiadali sprievodné spevy. Tak sa ujali introit (vstup),
graduál (spev) a jeho prívesky, spievanie Glórie
(sláva) a Kréda (verím), Ofertorium
(obetovanie), Agnus Dei (Baránok Boží) a Komúnia
(prijímanie). V podstate to, čo je dnes známe pod menom svätá
omša.
Účasť veriacich na liturgii
postupne upadala, najmä zanedbávaním svätého prijímania. Tak
vznikol postupný úpadok rímskej liturgie, ktorý vyvrcholil v čase
avignonského zajatia pápežov. Spevy sa skracovali a na ich
miesto sa zavádzali modlitby viac-menej ešte súkromné (ako
stupňové, ofertorialne – pred obetovaním, pred prijímaním
atď). Ujímala sa súkromná (tichá) omša; čím sa omše a oltáre
v kostoloch rozmnožovali. Robilo sa to všetko na úkor
slávnosti omše, čím veriacim omša zovšednela. Po príkaze aspoň
raz do roka pristúpiť k prijímaniu, Cirkev nariadila účasť
veriacich na omši aspoň v nedeľu a prikázané sviatky.
Medzi oltárom a veriacimi vzrástla trhlina, ktorú sa v prvej
polovici 20. storočia liturgické hnutie snažilo preklenúť.
Videli sme, keď Kristus chcel
so svojimi učeníkmi sláviť veľkonočnú večeru, pri ktorej
ustanovil obetu svojho tela a krvi, rozkázal pripraviť veľké
zariadené večeradlo. (Lk 22,12)
Tento príkaz Cirkev vždy vzťahovala aj na seba, keď určovala
predpisy o duchovnej príprave ľudu, o miestach, obradoch
a textoch na slávenie najsvätejšej Eucharistie. Podobne aj
terajšie predpisy, vypracované v intenciách Druhého
vatikánskeho koncilu ako aj nový misál, ktorý používa Cirkev
rímskeho obradu pri slávení svätej omše, sú nové dôkazy
starostlivosti Cirkvi, o jej nepretržitú a súvislú tradíciu,
hoci sa zaviedli aj niektoré nové prvky.
Pre dejiny liturgie bol veľmi
dôležitý objav v Egyptskom cirkevnom poriadku, ktorý bol už
dlhšie známy v rozličných variantoch ako preklad
Apoštolského podania
[9]
od rímskeho kňaza a protipápeža Hypolita (†235). Ním bol
poznaný jeden z najstarších historicko-liturgických prameňov
rímskej liturgie. Toto apoštolské podanie obsahuje liturgické
a disciplinárne predpisy rímskej cirkvi. Pri rozbore
biskupskej vysviacky, v ktorej je vôbec najstarší formulár
vysviacky, je opísaná aj biskupská svätá omša. V ňom
nachádzame aj informáciu o eucharistickom pôste: Každý
veriaci nech sa usiluje prijať Eucharistiu skôr, ako by okúsil
dačo iného. Lebo keď ju veriaci prijmú, vtedy ani smrtiaci jed,
keby aj dakomu bol podaný nebude mať nad ním nijakej moci.
Ďalej je tu aj inštrukcia o uchovávaní Eucharistie v domoch:
Všetci majú usilovne dbať o to, aby nijaký neveriaci
nejedol z Eucharistie, ani myš, ani nijaká iná bytosť, alebo
aby nič nepadlo do nádoby, alebo aby sa nič z nej nepokazilo.
Je to Kristovo telo, čo ho všetci prijímajú, a preto nesmie
byť opovrhnuté. Podobne hovorí o prijímaní Kristovej
krvi: „Keď si však požehnal kalich v mene Pánovom,
prijmi ho ako Pánovu krv. Dávaj preto pozor a nevylej z toho
nič, aby to nepoškvrnil zlý duch, aby sa nehneval Boh a ty
aby si nebol vinný na Kristovej krvi, aby si nepodceňoval cenu, za
ktorú si bol vykúpenýVzniklo okolo roku 218
[10]
.
Hypolit: Apoštolská tradícia, 4. storočie (latinsky preklad).Citácia podľa Kunetka František: Eucharistie ..., Olomouc 2004 a Parsch, P.: Výklad svätej omše, Smer, Trenčín, 1948
Podľa Hypolitovho spisu obraz
svätej omše bol nasledujúci: O predomši nehovorí nič,
z obetnej omše podáva priamo formulár. Pri obetovaní opäť
počujeme o bozku pokoja, ďalej o tom, že diakon prináša
obetné dary, rovnako sa hovorí o liturgickom prinášaní
prvotín ovocia s modlitbou požehnania, o výbere ovocia
a kvetov, z ktorých zaiste sa dá uzatvárať, že išlo
o omšový obetný sprievod. Je tam správa o kánone čiže
o eucharistickej veľmodlitbe. Nachádza sa tam najstarší text
rímskeho kánonu z čias okolo roku 200 po Kr., ktorý
pravdepodobne je starší, lebo veď Hypolit obviňoval svojich
nepriateľov z cirkevných novôt a sám sa chcel pevne
pridŕžať starého podania. Zo správy vyplýva, že cirkevnou
rečou vtedy bola gréčtina a nie latinčina, takže spomínaný
kánon bol v gréčtine. Porovnanie Hypolitovho formuláru
s tridentským formulárom svedčí o tom, že skoro úplne
rovnaký je trojčlenný dialogický úvod do prefácie. Veľmi
príbuzná je anamnéza (rozpomienka). Nachádza sa tam tiež
zvolávanie Ducha Svätého na obetné dary, na konci je chváloreč
a Amen ľudu. Je tam uvedené aj presne ako bolo udeľované
prijímanie, poďakovanie, požehnávajúca modlitba biskupa a
rozpustenie na konci. Teda na konci 3. storočia bola rímska omša
už natoľko ustálená, že vo svojej podstate mala rovnaký priebeh
ako dnešná omša.
Obetnú povahu svätej omše,
ktorú v súhlase so všeobecnou cirkevnou tradíciou slávnostne
vyhlásil Tridentský koncil
[11]
,
znova zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil, keď o omši
vyriekol tieto významné slová: Náš Spasiteľ pri Poslednej
večeri ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby
ňou v priebehu vekov neprestajne pokračoval v obete
kríža, kým on sám nepríde. Tak zveril Cirkvi, svojej milovanej
neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstaniaTrid. koncil, sesia XXII, 17. sept. 1562: DS 1738-1759
[12]
.
Druhý vatikánsky koncil, Konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, čl. 3 a 38; dekrét o kňazskej službe a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 4 a 5
Boží ľud neprestajne rastie
vo svätosti vedomou činnou a plodnou účasťou na
eucharistickom tajomstve. V záujme účinnejšieho rastu
svätosti božieho ľudu Druhý vatikánsky koncil vyhlásil zásady
obnovy, t.j. úpravy omšového poriadku a obnovenia niektorých
obradov podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov, čiže
zachovania tradície, aby nový misál šťastne a znamenite
dopĺňal predchádzajúci.
Tento postup bol možný
z toho dôvodu, že boli objavené mnohé liturgické dokumenty,
lepšie poznané tradície prvých storočí z čias pred
vznikom východného a západného obradu. Okrem toho rozvoj
patristických štúdií objasnil teológiu eucharistického
tajomstva učením vynikajúcich starovekých Otcov, ako sú Irenej,
Ambróz, Cyril Jeruzalemský a Ján Zlatoústy. Ustanovenia
svätých Otcov nevyžadujú len zachovať to, čo nám odovzdali
naši najbližší predchodcovia, ale aj pochopiť a hlbšie zvážiť
všetky minulé obdobia Cirkvi a všetky spôsoby, ktorými sa
vyjadrovala jej jediná viera v takých odlišných formách
občianskej kultúry, aké jestvovali v krajinách semitských,
gréckych a latinských. Tento širší pohľad nám umožňuje
vidieť, ako Duch Svätý pomáha Božiemu ľudu zachovať
obdivuhodnú vernosť nezmeniteľnému pokladu viery aj popri veľkej
rozmanitosti modlitieb a obradov.
Nový misál nielen svedčí
o lex orandi – pravidle modlitby rímskej Cirkvi
a stráži poklad viery posledných cirkevných koncilov, ale
zároveň znamená aj dôležitý krok dopredu v liturgickej
tradícii. Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že nezriedka môže
byť pre ľud veľmi užitočné používať materinskú reč
a dovolil používať reč ľudu pri slážení svätej omše.
Toto sa stretlo s veľkým oduševnením ľudu, čo spôsobilo,
že pod vedením biskupov a samej Apoštolskej stolice sa mohla
zaviesť ľudová reč pri všetkých liturgických sláveniach, na
ktorých sa zúčastňuje ľud, aby veriaci plnšie chápali slávené
tajomstvo. Zároveň boli pripomenuté niektoré nariadenia
Tridentského koncilu, ako povinnosť konať homíliu v nedeľu
a vo sviatok a možnosť vsunúť poučenia do samotných
posvätných obradov. Po kňazovom prijímaní aj veriaci prijímajú
Kristovo telo z tej istej obety, čím pomohol uskutočniť aj
iné želania tridentských Otcov, a to, aby pre plnšiu účasť
na svätej Eucharistii, veriaci prítomní na svätej omši,
prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne. Z tých
istých pohnútok a z toho istého pastoračného úsilia
Druhý vatikánsky koncil mohol z nového hľadiska zvážiť
ustanovenia Tridentského koncilu o prijímaní pod obidvoma
spôsobmi. Pretože sa neuvádza do pochybnosti náuka o účinnosti
prijímania Eucharistie len pod spôsobom chleba, dovolil
v niektorých prípadoch prijímať pod obidvoma spôsobmi, a to
preto, že jasnejšia forma sviatostného znaku poskytuje osobitnú
možnosť hlbšie vniknúť do tajomstva, na ktorom sa veriaci
zúčastňujú.
Predpisy Druhého vatikánskeho
koncilu v mnohých bodoch doplnili a zdokonalili liturgické
predpisy Tridentského koncilu. Vatikánsky koncil tak zavŕšil
úsilie priviesť veriacich bližšie k posvätnej liturgii.
Toto úsilie trvalo už štyristo rokov a v poslednom čase
k nemu prispelo najmä štúdium liturgie podporované svätým
Piom X. a jeho nástupcami.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
