Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Eucharistická modlitba

Po náležitej príprave sa začína ústredná a vrcholná časť celej bohoslužby. Je to presvätá chvíľa, v ktorej sa dokonáva obeta Nového zákona, v ktorej leží na oltári Pánovo obetované telo a krv zmluvy, ba v ktorej k nám zostupuje so svojho kráľovského trónu nebeský Kráľ. Je to tá časť, ktorú náš ľud rád označuje slovom „premenenie“, a ktorá sa v liturgickej reči volá „kánon“. Kánon je grécke slovo a označuje vlastne pravidlo (ale aj tesársku šnúru). V našom zmysle znamená: nezmeniteľnú modlitbu premenenia.
Za starých čias označovali túto modlitbu rozličnými menami. Cyprián (†258) ju volá oratio; pápeži Inocent I. (†417) a Gregor I. (†606) ju nazývali prex (prosba). Používali aj výraz Canon actionis (zákon vzdávania vďaky). Cez celý starovek volali túto modlitbu eucharistickou (eucharistickou veľmodlitbou), Gréci ju volajú anaforou.
Z týchto názvov vysvitá, že ide o veľmi starú modlitbu. Kánon siaha po najstaršie cirkevné časy a je vlastnou obetnou modlitbou. Určený bol len pre obetujúceho kňaza, ktorý sa ho modlil potichu, ale v mene všetkých prítomných. Preto Cirkev sa vždy usilovala o to, aby obsah tejto modlitby bol známy všetkému ľudu.
Vznik a dejinný vývoj rímskeho kánonu je jeden z najťažších problémov dejín liturgie. Podľa odborníkov sa asi nepodarí tento problém rozriešiť, a preto aj my sa budeme zaoberať otázkou ako vznikla táto modlitba, a ktoré pramene máme k štúdiu rímskeho kánonu, s cieľom, aby sme čo najlepšie prenikli do podstaty „Kánonu“. V podstate poznáme štyri obdobia vo vývoji rímskeho kánonu.
Prvým obdobím je posledná večera, ktorú nám líčia štyri správy (štyri evanjelia) svätého Písma o poslednej večeri. V nich sa rozpráva, že Pán sa modlil pred slovami ustanovenia dobrorečiacu alebo ďakovnú modlitbu, ktorá sa nám nezachovala v doslovnom znení. Matúš hovorí: Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo (Mt 26, 26). Marek hovorí: „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo! (Mk 14,22) Lukáš hovorí: Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás (Lk 22,19-20). Pavol hovorí: ...Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku! (1Kor 11,23-24)
Grécky text na vyjadrenie slova „ďakovná modlitba“ používa dva výrazy: eulogezas (dobrorečiť), eucharistezas (vzdávať vďaky). Sú to rovnoznačné slová, vyjadrujú to isté: dobrorečenie pri ďakovnej modlitbe. Najmä druhý výraz sa ustálil v starej Cirkvi v slove eucharistia a „eucharistezas“ sa stalo tak jadrom eucharistickej veľmodlitby, ktorá odtiaľ dostala aj meno (začína sa „vďaky vzdávame“). Podľa Kristovho príkladu aj v apoštolských časoch skladali „ďakovnú modlitbu“ tak, že nadviazali na židovské ďakovanie pri stole, ktoré iste použil aj Pán alebo zložili ďakovanie samostatne z kresťanských myšlienok.
O druhom období nám podáva správu mučeník Justín okolo roku 150 po Kr. Vo svojej známej Apológii rozpráva: ... Keď sme skončili modlitbu, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom predsedajúcemu sestrám a bratom je prinesený chlieb a kalich vína zmiešaného s vodou. On ho vezme a vzdáva Otcovi celého stvorenia v mene Syna a Ducha Svätého chválu a vďakyvzdanie za všetky dobrodenia. Keď sú modlitby a vďakyvzdanie ukončené, prítomný ľud odpovedá Amen. Amen je hebrejské slovo a znamená: Nech sa stane!
[1]
Ide o vyjadrenie súhlasu s tým, čo kňaz hovoril a robil
Keď predstavený dokončil eucharistiu a ľud svoje zvolanie, diakoni, ako sa v súčasnosti u nás nazývajú, rozdeľovali všetkým prítomným chlieb a víno s vodou, nad ktorými bola prednesená eucharistia; donášali ju tiež tým, ktorí neboli prítomní. Tento pokrm sa u nás nazýva eucharistia a nikto na nej nesmie mať účasť okrem toho, kto verí, že naše učenie je pravdivé, je očistený kúpeľom na odpustenie hriechov a žije podľa Kristových prikázaní. My to totiž neprijímame ako obyčajný chlieb a obyčajný nápoj. Lebo tak, ako sa náš Spasiteľ Ježiš Kristus skrze Božie Slovo vtelil a pre našu spásu prijal telo a krv, tak podľa nášho učenia slovom modlitby od neho pochádzajúcej sa stal eucharistickým pokrmom, ktorým sa skrze premenu živí naša krv a telo a je telom a krvou onoho vteleného Ježiša. Apoštoli nám totiž vo svojich pamätiach, ktoré sa nazývajú evanjelia, uvádzajú, že im bolo prikázané odovzdať to, že Ježiš vzal chlieb, vzdal vďaky so slovami: Toto konajte na moju pamiatku. To je moje telo. Podobne vzal i kalich, vzdal vďaky so slovami: Toto je moja krv a len im samotným podal. To potom napodobňujú zlí démoni, keď učia, aby sa to robilo v Mitrových mystériách. Lebo to, že sa chlieb a kalich vody s následnými slovami podáva zasvätencom, buď viete, alebo sa môžete dozvedieť
[2]
Justín: Apologia I, 65-67. V Kunetka, F.: Eucharistie v křesťanské antice, UP CMTF v Olomouci, 2004, str. 164-165
.
Z týchto slov vysvitá, že premenenie bolo olemované dlhšou modlitbou, ktorú biskup voľne skladal, ako to bolo známym zvykom v starokresťanských časoch. Pomaly sa však niektoré formy vďakyvzdávania pevne zaužívali a to najmä tie, ktoré zložili významnejší biskupi.
Tretie obdobie začína počiatkom 3. storočia, kedy sa už stretávame s ustálenými formami eucharistickej veľmodlitby (anafory). Našťastie, máme doslovné znenie prastarého kánonu rímskej obce, ktoré nám zachovalo už spomínané „Apoštolské podanie“ Hypolita (210-215). Aj keď sa nám nezachoval pôvodný grécky text (vtedy rečou rímskej liturgie bola gréčtina), je známy len latinský preklad z konca 4. storočia, ktorý slúžil ako vzor pre iné východné preklady: sahidický, arabský, etiópsky, bohairický. Podľa českého prekladu F. Kunetku zo 4. kapitoly spisu Traditio apostolica (Apoštolská tradícia) znie: Diakoni prinesú obetné dary novo ordinovanému biskupovi, on nad ne vztiahne ruky spolu so všetkými kňazmi a prednášajú vďaky vzdanie:
Pán s vami. I s duchom tvojím.
Hore srdce. Máme ho u Pána.
Vzdávajme vďaky Pánovi. Je to dôstojné a spravodlivé.
Vzdávame ti vďaky, Bože, skrze tvojho milovaného služobníka Ježiša Krista, ktorého si nám v posledných časoch poslal ako spasiteľa, vykupiteľa a apoštola tvojej vôle, ktorý je tvoje slovo (od teba) neoddelené, skrze ktoré si všetko stvoril, a keď sa ti zaľúbilo, poslal si ho z neba do lona panny, tam prebýval, keď sa vtelil a zjavil sa ako tvoj syn narodený z Ducha Svätého a panny. On plnil tvoju vôľu a zhromažďoval ti svätý ľud, rozpäl ruky, keď trpel, aby od utrpenia oslobodil tých, ktorí v teba uverili. Keď sa dobrovoľne vydával utrpeniu, aby zrušil smrť a rozlomil diablove putá, zostúpil do podsvetia a osvietil spravodlivých, určil (zlu) hranice a zjavil vzkriesenie, keď vzal chlieb a vzdával ti vďaky, povedal: Vezmite, jedzte, to je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. Kedykoľvek to robíte, robíte na moju pamiatku. Pamätáme teda na jeho smrť a vzkriesenie, prinášame ti chlieb a kalich, vzdávame ti vďaky, že si nás uznal za hodných stáť pred tebou a tebe slúžiť. A prosíme, aby si poslal svojho Svätého Ducha na obeť svätej cirkvi: keď všetkých zjednocuješ, daj všetkým, ktorí prijímajú sväté (dary) pre naplnenie Duchom Svätým, pre upevnenie viery v pravdu, aby ťa chválili a oslavovali skrze tvojho Syna Ježiša Krista, skrze ktorého ti (patrí) sláva a česť, Otcovi i Synovi so Svätým Duchom v tvojej svätej Cirkvi teraz i na veky vekov. Amen.
[3]
V starom rímskom kánone pred liturgickou obnovou, tu bolo uvádzané „aj tieto služby“
Tento kánon nebol jediný v Cirkvi; čo nám dokazujú zachované iné anafory z najstarších čias, napr. v Euchologiu Serapiona z Thmuis
[4]
Uverejnil Wobbermínn, Altchristliche liturgische Stücke aus der Kirche Ägyptens, Leipzig 1898
a na papyrusovom fragmente z Der Balizeth
[5]
Puniet, Report of the Eucharist Congress, London 1909
. Obšírny vzor eucharistickej veľmodlitby z Apoštolských konštitúcii zo 4. storočia, ktorý sme uviedli, je mimoriadne pekná modlitba, ale existujú aj obšírnejšie, ktoré vznikali ako iba ideálne vzory, ktoré bolo možné v skrátenej forme použiť pri liturgii.
Jedna z modlitieb tých čias začína tak ako aj tá, ktorú sme už uviedli, teda, responzoriami, zaužívanými aj v súčasnosti u nás (uvedené kurzívou v zátvorke): Hore srdcia! – Pozdvihli sme ich k Pánovi! (Máme ich u Pána) – Vďaky vzdávajme Pánovi! (Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu) – Tak sa sluší a patrí! (Je to dôstojné a správne). A modlitba ďalej pokračuje ako naša prefácia: Naozaj sa sluší a patrí chváliť ťa nadovšetko ... Nasledujúce chválorečenie je veľmi dlhé. Ospevuje Božie vlastnosti, potom Božiu činnosť pri stvorení, prechádza celým dielom šiestich dní, postupuje k opisu hriešneho pádu a prechádza dejinami svätých Starého zákona (Ábel, Set, Abrahám, Jakub, Mojžiš). Skôr ako modlitba prešla na opísanie Krista, počujeme anjelské chvály s trojnásobným zvolaním Svätý. Potom ospevuje Kristovo pôsobenie na zemi, načo ihneď prechádza k správe o poslednej večeri a o premieňaní temer tými istými slovami ako u nás. Na premenenie, tak isto ako u nás, nadväzuje anamnéza (spomienková modlitba): Tým, že sa rozpamätúvame na jeho utrpenie a smrť, na jeho zmŕtvychvstanie a návrat do nebies a budúci jeho príchod ..., prinášame podľa jeho nariadenia tebe, Kráľovi a Bohu, tento chlieb a kalich. Nasleduje vzývanie Ducha svätého, tzv. „epikléza“; potom prosebné modlitby za Cirkev, klérus, svetských predstaviteľov; spomienka na svätých, modlitba za ľud, za nepriateľov a za poľné plodiny. Eucharistickú modlitbu ukončuje chválospev na najsvätejšiu Trojicu a Amen ľudu ako u nás.
Z tohto krátkeho náčrtu modlitby vysvitá, že práve v 3.a 4. storočí boli už naporúdzi všetky prvky nášho kánonu, hoci usporiadanie a stvárnenie sa čiastočne odkláňa. Celkom príbuzná s veľmodlitbou Apoštolských konštitúcií je anafora dnešnej liturgie Jána Zlatoústeho u Grékov. Keď aj doslovné znenie je trochu odlišné, myšlienkový pochod je temer rovnaký: prefácia je skrátená, potom trojnásobné Svätý, na čo hneď nadväzuje premenenie, anamnéza a prosebné modlitby. Teda kánon (anafora) u východnej cirkvi ostal v počiatočnom štádiu, kým u nás sa vyvíjal ešte ďalej.
Štvrtým obdobím je rímsky kánon. Pokiaľ ide o dejiny rímskeho kánonu, tu sme odkázaní na veľmi neúplné pramene. Najstarším prameňom je kánon Hypolitov; jeho zjavný vzťah k rímskemu kánonu prezrádza rovnaký trojčlenný dialogický úvod dnešnej prefácie a doslovné styčné body v správe o premenení a v spomienkovej modlitbe.
Tak Hypolitov kánon, ako aj kánon omše pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom (rímsky kánon), mohli by sme právom odvodiť z akejsi stratenej gréckej predlohy. Lebo miesto summus sacerdos tuus Melchisedech v kánone možno objasniť len mylným prekladom: Ten prosforan Melchisedech tu hiereos su tu hypsistu; lebo Melchizedech nikdy nebol nazvaný veľkňazom. Genezis (Gn 14,18) ho označuje ako kňaza najvyššieho Boha. Grécka predloha mohla by byť azda totožná s gréckou oratio oblationis, ktorú spomína Marinus Victorinus (druhá polovica 4. storočia)
[6]
Baumstork, Missale Romanum, str. 13 a nasl.
.
Ďalší prameň nášho kánonu sa nachodí v spise De sacramentis, ktorý pravdepodobne nepriamo patrí svätému Ambrózovi (†397): Je to obsah Ambrózových kázní k novopokrsteným, zachytený niektorým z poslucháčov. Sú v ňom zachované niektoré modlitby, ktoré sa myšlienkovým postupom a čiastočne aj obsahom doslovne zhodujú s kánonom omše Pia V.
Pri stopovaní ďalších prameňov sa dozvedáme v spise Liber Pontificalis, že cez storočia pripájali niektoré dodatky, napr. pápež Lev Veľký pripája na konci Supra que propitio... (Ráč na ne zhliadnuť...) slová: sanctum sacrificium ...(svätú obetu...), pápež Gregor Veľký k Hanc igitur (Prosíme teba...) pripája prosbu diesque nostros...(naše dni...)
[7]
Liber. Pont. I, 239 a 312 (Ag. Duchesne)
.
To sú najdôležitejšie pramene až po úplné doslovné znenie kánonu omše Pia V, ale nijaký z nich nie je starší od čias pápeža Gregora Veľkého, lebo všetky už majú Gregorovo diesque nostros. Len v najstaršom znení chýba ešte Spomienka na mŕtvych.
Keď porovnáme text kánonu omše pred Druhým vatikánskym snemom s najstaršími anaforami, nájdeme ešte podstatné rozdiely a dodatky, ktorých objasňovanie narobilo veľa ťažkostí historikom liturgie, a ktoré ani dosiaľ nie sú celkom vyriešené. Sú to najmä prosebné modlitby, čo boli vsunuté pred premenenie za živých a po premenení za zomrelých do kánonu a celkom iste neboli pôvodne na týchto miestach. Je veľa hypotéz, ktoré sa usilujú objasniť toto vsunutie a prerušenie prosebných modlitieb. Na otázku, či rímsky kánon obsahoval epiklézu, tak ako ju nachádzame vo všetkých východných a starých anaforách, nemôžeme dať určitú odpoveď.

Prefácia - Pieseň vďaky

Kánon (hlavná časť svätej omše) začína prefáciou, t.j. slávnostným „predhovorom“. Dnes je prefácia slávnostným chválospevom pred príchodom Božského Kráľa. Z dejinného vývinu eucharistickej modlitby je známe, že došlo k zmene pôvodnej úlohy tohto spevu. Čo dnes nazývame prefácia
[8]
Prvý raz sa to slovo zjavuje v tomto zmysle v spise Sacramentarium Gregorianum.
to bol predtým počiatok a prvá časť eucharistickej veľmodlitby, ktorá pokračovala aj po kosekracii. Podstatou však vždy bol chválospev na nebeského Otca pre dielo stvorenia a vykúpenia. Tieto spásne skutky Pánove boli v prvých storočiach široko ospevované, ako vyplýva aj z Apoštolských konštitúcií. Sprvu spievali tieto chvály obetujúci vo voľnej vlastnej kompozícii, ale časom sa ustálila pevná forma.
Rímska liturgia oproti starším východným liturgiám vynikala snahou po skromnosti a krátkosti. Hovorili sme o tom už aj pri omši katechumenov, v ktorej bola pôvodná liturgia značne skrátená. To sa dá povedať aj pri prefácii. Pohnútky a dôvody velebenia boli skrátené, opis stvorenia bol celkom vynechaný, ďakovné motívy za vykúpenie boli zadelené podľa sviatkov a okolností omše. Tak vznikol typ prefácie celkom vlastný západu. Bola stanovená zásada, že prefácia patrí k tým častiam svätej omše, ktoré sa menia; každá omša má vlastnú prefáciu, ktorou chválime Boha pre tajomstvo sviatku, ktorý práve oslavujeme. Najstaršia omšová kniha tzv. Sakramentar pápeža Leva mala pre každú omšu vlastnú prefáciu a obsahuje 267 prefácií (kniha sa celá nezachovala). V mozarabskom a ambroziánskom obrade mala ešte aj pred Druhým vatikánskym snemom každá omša svoju vlastnú prefáciu. V Ríme skoro odstúpili od zásady, že prefáciu je potrebné stále meniť. preto v nasledujúcich obdobiach sa počet prefácií zmenšoval. Sacramentarium Gelasianum obsahovalo len 54 prefácií. Po Gregorovi Veľkom zúžili počet prefácií až na desať, a tak to ostalo až do poslednej liturgickej obnovy. V prvej polovici 20. storočia bola snaha zavádzať nové prefácie. Boli zavedené prefácie: svätého Jozefa, za zomrelých, Krista Kráľa a na sviatok Božského Srdca.
Pokiaľ ide o formu a charakter prefácií, vidieť vznik jednotnej schémy. Prefácia obyčajne začínala zvyčajnými dávnymi aklamáciami (zvolaniami) a končila spevom Sanctus (Svätý). Samotná prefácia sa skladala z troch častí:
  1. všeobecné velebenie Boha;
  2. zvláštny dôvod ďakovania;
  3. chvála anjelov ako prechod k Sanctus.
Len pri tzv. obyčajnej prefácii stredná časť vypadala, lebo sa neuvádzal nijaký zvláštny dôvod ďakovania. Prefácia apoštolov nemala v prvej časti chválorečenie, ale hneď prechádzala v prosbu. V omšovej knihe pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom bolo 15 rozličných prefácií: o Narodení Pána (v čase vianočnom), na sviatok Zjavenia Pána (aj v oktáve sviatku), vo Veľkom pôste, o Kríži, Veľkonočná, Nanebovstúpení Pána, Srdci Ježišovom, Ježišovi Kristovi Kráľovi, Duchu Svätom, Najsvätejšej Trojici, Blahoslavenej Panne Márii, svätom Jozefovi, apoštoloch, spoločná a zádušná.
V obnovenej liturgii svätej omše k týmto prefáciám pribudlo 58 ďalších a ešte o dve viac na Slovensku. O Sedembolestnej P. M. a Cyrilovi a Metodovi. Obnovená liturgia má teda na Slovensku 75 prefácií.
Prefácie predstavujú poéziu, ktorá plynie v rytme a v dobre usporiadaných slovných skupinách. Sú to posledné zvyšky starokresťanskej básnickej formy. Obnovená liturgia akoby oprášila to krásne zo starokresťanskej liturgie a rozšírila pre potreby veriaceho človeka, ktorý najradšej svoju radosť a lásku prejavuje formou umenia, čo sa plne odzrkadľuje v možnostiach, ktoré obnovená liturgia eucharistickej modlitby umožňuje, predovšetkým v piesni vďaky.
Ak sa na to pozrieme trochu podrobnejšie, zistíme, že aj v staroveku boli vo verejnom živote veľmi obľúbené aklamácie, t.j. zborové privolávania. Liturgia zachovala nám niekoľko klasických privolaní. Sú to predovšetkým na začiatku modlitby vďaky (prefácie) výzvy k zhromaždeniu veriacich: Pán s vami (Dominus vobiscum)! Táto výzva znie aj v indikatíve pravdivo: Teraz Emanuel (Boh s nami) naozaj vstupuje medzi nás.
Ďalšia výzva je k opusteniu zeme, materiálnosti a k vystúpeniu k Pánovi: Hore srdcia (Sursum corda)! Táto výzva sa prvý raz objavuje v Hypolitovom kánone. Môžeme povedať, že rímska liturgia začala používať tieto privolania asi v roku 200 po Kr. Aj toto zvolanie má upozorňovať na vznešenosť nastávajúceho úkonu.
Jestvujú dva výklady zvolania Hore srdcia! Prvý je od Cypriána a druhý od Cyrila Jeruzalemského. Obidva výklady sú povznášajúce a platné aj v súčasnosti. Cyprián hovorí, že keď vstávame k modlitbe, musíme byť ostražití a celú pozornosť svojho srdca máme sústrediť na modlitbu. Nech odstúpi každá telesná a svetská myšlienka a duch nech myslí iba na obsah modlitby. Preto aj kňaz začína eucharistickú modlitbu predhovorom a pripravuje srdcia bratov slovami: Hore srdcia, aby si vyžiadal odpoveď: Máme ich u Pána, a tak upozornil ľud, že má myslieť len na Pána. Cyril Jeruzalemský hovorí takto: Potom (po bozku pokoja) obetujúci kňaz hlasne zvolá: Hore srdcia! Lebo naozaj v onú vznešenú hodinu srdce musí smerovať hore k Bohu, a nie dolu na zem k zemským záujmom. S celým dôrazom teda obetujúci kňaz káže v onú hodinu zanechať všetky starosti tohto sveta (aj domáce strasti) a usmerniť srdce k nebu, k Bohu, ktorý je priateľom ľudí. Potom mu odpovedajú: Máme ich u Pána. Týmto svojím vyznaním súhlasia s jeho rozkazom; kiežby sa nenašiel taký, čo by len ústami hovoril: Máme ich u Pána, a vo svojom vnútri však by sa zaoberal starosťami tohto života. Na Boha treba totiž vždy myslieť; no keď je to nemožné pre ľudskú slabosť, tak musíme si dať na tom záležať aspoň v túto vznešenú minutú!
Ďalšie privolanie: Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu, bolo pôvodne asi vyzvaním ku skutočnej eucharistickej slávnosti: slávme Eucharistiu. Veriaci potvrdzujú svojou odpoveďou, že je to dôstojné a správne.
Kňaz pokračuje slovami, že je to naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade... Vzdávať vďaky vždy a všade, je správne kresťanské správanie ako ho prikazuje aj svätý Pavol vo svojich listoch. Slová skrze Krista, nášho Pána sú starokresťanskou formou, ktorá je dnes už tak zaužívaná, že nevieme chápať jej úplný obsah. Všetka chvála, všetka vďaka, slovom, celá liturgia, prechádza k Otcovi skrze prostredníka Ježiša Krista.
Je vhodné znova pripomenúť slová sv. Justína, mučeníka: Biskup, alebo celebrujúci kňaz, vysiela k Otcovi všetkého, skrze meno Syna a Ducha svätého, chválu a vďaku... A slovami Hipolytovho kánonu: Ďakujeme ti, Pane, skrze tvojho premilého Syna Ježiša Krista...
Zvláštny dôvod ďakovania v jednotlivých piesňach vďaky by si tiež zaslúžil vlastnú úvahu. Ako je v niekoľkých, ale pritom hlbokých slovách charakterizovaný celý sviatok alebo čas! Napríklad: pôstne prefácie vyjadrujú význam pôstu krátko a nenapodobiteľne krásne: Lebo ty milostivo umožňuješ svojim veriacim, aby každoročne s očisteným srdcom a s radosťou očakávali ..., alebo Lebo ty si nám určil tento posvätný čas na duchovnú obnovu..., alebo Lebo ty chceš, aby sme premáhaním seba krotili svoju pýchu..., alebo Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony a dvíhaš myseľ ... V krásnej antitéze stoja oproti sebe v piesni vďaky o Kríži oba stromy, strom poznania a strom kríža. Mohli by sme ísť rad radom, vo všetkých piesňach vďaky nájdeme pekné uvedenie do omše sviatku alebo nedele.
Tretiu časť eucharistickej piesne tvorí prechod k anjelskému chválospevu (Svätý, Svätý...). Je naplnená najväčším rozmachom a nadšením. Obsahovo táto časť vyvrchoľuje slovami, ktoré náležite predstavujú úctu anjelov a ich zbožňovanie Boha ako to opisuje aj každý anjelský chór vo svojom postavení (anjeli, archanjeli, cherubíni, serafíni...). Z týchto slov by sme sa mohli učiť úcte k Bohu. Jedni plesajú, druhí sa trasú, iní sa klaňajú, ďalší chvália...
Pieseň vďaky (prefácia) vyznieva ako dvojnásobný spev: Svätý a Požehnaný. O pôvode týchto spevov sú rozličné mienky; niektorí si myslia, že je potrebné v nich vidieť najstaršiu časť liturgie, prevzatú zo synagógy, iní vidia v nich vsuvku, čo aj veľmi starú, ktorá predsa prerušuje myšlienkový pochod „eucharistie“. Rozhodne nenachádzajú sa tieto spevy v Hypolitovom kánone, na druhej strane však ich obsahuje veľká väčšina liturgií.
Svätý (Sanctus) je anjelsky spev ako to už vopred naznačuje koniec piesne vďaky. Na svojom pôvodnom mieste je v Písme u Izaiáša (6,3): Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy. Prorok opisuje videnie pri svojom povolaní. Sanctus teda preberáme s anjelských úst alebo spievame ho, v duchu liturgie, spolu s nimi.
Pre dramatickosť omše je obzvlášť významný druhý spev: Benediktus (Požehnaný). Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že patrí pred premenenie. Pri slávnostnej omši ho len preto spievajú, a to už od stredoveku, po premenení, lebo pri dlhých kompozíciách by spolu so Sanctus zasahoval do premenenia, ale obsahovo patrí na začiatok kánonu. „Benediktus“ spievali deti pri Pánovom vstupe do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Liturgia je v celkom rovnakom položení - na začiatku kánona pozdravuje Pána, ktorý sa zjavuje v mystériu. Stará liturgia nečakala na okamih premenenia, lebo celá veľmodlitba (náš kánon) je modlitbou premenenia, v ktorej sa odohráva tajomstvo. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Slová Hosana a Sabaoth sú pozostatky z liturgie prvotnej Cirkvi v Palestíne. Tieto slová neodvážili sa prekladať, lebo sa k nim viaže určitý zmysel, ktorý by neboli inak vystihli. Hosanna in excelsis je to, čo Glória in excelsis. Teraz prišiel Pán, sprevádzaný anjelskými zástupmi, aby tajomne trpel a zomrel, ako kedysi na Kvetnú nedeľu. Vystupuje na trón kríža a zhromažďuje okolo seba všetkých: Až budem raz vyzdvihnutý od zeme, pritiahnem všetko k sebe.

Kánonove modlitby

Pred premenením

Kánon nám predstavuje dramatický obraz. Pri chválospeve Svätý všemohúce Slovo zostupuje z nebies, z kráľovského trónu sprevádzané anjelmi, ktorí spievajú trojnásobné Svätý a Cirkev ho prijíma a privoláva Hosana. Pán vystupuje na iný kráľovský trón, na kríž a teraz je vyzdvihnutý od zeme a priťahuje všetko k sebe. Prvá, ktorú k sebe priťahuje, je jeho milovaná nevesta – Cirkev. Druhí sú tí, ktorí stoja blízko nás a okolo nás a majú zvláštny nárok na ovocie obety. Tretí sú svätí, ktorí majú svojimi zásluhami a orodovaniami otvoriť priehradu vykúpenia. Nasledujú dve obetné modlitby: Prvá prosí o milostivé prijatie obety a oznamuje zvláštne ovocia obety; druhá prosí o premenenie obetných darov v najsvätejšiu Eucharistiu. Tým sme už prenikli až do najintímnejšieho jadra obetného úkonu. Správa o poslednej večeri už uvádza premenenie.

Modlitba za Cirkev

V prvom kánone (v tzv. rímskom
[9]
Ktorý sa užíval ako jediný kánon pri slúžení svätej omše do liturgickej obnovy na Druhom vatikánskom cirkevnom sneme
) máme pred premenením tri modlitby: prvá je trojčlenná, obsahuje prosebné modlitby za Cirkev, za živých a prosbu o orodovania svätých. Prvá modlitba sa skladá z dvoch častí, ktoré vznikli samostatne v rôznych časoch: začína prosbou k Otcovi o milostivé prijatie obetných darov, označuje ako prvé ovocie obety prospech Cirkvi. Spojivo oboch častí môžeme jasne vidieť v slovách „najmä“; prvá bola už veľmi pravdepodobne v prvej skladbe kánonu, druhú zaviedli neskôr, ale v polovici 6. storočia bola už iste v kánone.
Modlitba sa začína písmenom „T“ (Teba teda ...); písmeno má tvar kríža (crux commissa), preto v stredovekých omšových knihách toto písmeno bolo vyzdobené v tvare kríža
[10]
Dnes tento tvar kríža majú v úcte príslušníci františkánskych reholí
. Najvčasnejší príklad má Sakramentar z Gellone (8. storočie); neskôr zvykli (od 11. storočia) dávať pred kánon samostatný obraz kríža.
Teda“ (igitur) nám neznie dosť motivovane, pretože prefácia a kánon sú jasne od seba oddelené; predsa však je to prastará vložka, ktorá nás stále upozorňuje na to, že kánon začína už prefáciou iba bol prerušený hymnom Svätý (Sanctus) a teraz opäť pokračuje.
Otec je oslavovaný zriedkavým prívlastkom najláskavejší. Aj tu ako v prefácii dôrazne sa prízvukuje Kristovo prostredníctvo: všetky naše modlitby prenikajú k Otcovi skrze Krista. Dva výrazy podčiarkujú naše prosby, pričom prosíme veľmi pokorne, pričom sa kňaz hlboko skláňa. Obsah modlitby tvorí prijatie a požehnanie (premenenie) obetných darov. Čo sa tým mieni? Používajú sa tu výrazy tieto dary a túto svätú nepoškvrnenú obetu
[11]
V starom rímskom kánone pred liturgickou obnovou, tu bolo uvádzané „aj tieto služby“
. Tieto slová na prvom mieste sa vzťahujú na obetné dary veriacich, ale prívlastky „svätá a nepoškvrnená“ poukazujú na to, že sa v tomto prípade používajú už so zreteľom na nastávajúce premenenie.
Pozorujme kňazove gestá, ktorý skôr ako by začal modlitbu, zopne ruky a urobí znak kríža nad chlebom a kalichom
[12]
. Kríž pred premenením je požehnaním, pričom kňaz pri robení kríža hovorí: ... požehnaj tieto dary, túto svätú a nepoškvrnenú obetu.
Prvé ovocie obety patrí Cirkvi. Voláme ju svätou a katolíckou (všeobecnou) a prosíme za pápeža, biskupa a pre Cirkev prosíme o štyri dobrá: pokoj, ochranu, jednotu a Božie riadenie
[13]
. Tieto štyri slová naznačujú, že tieto dobrá sú v Cirkvi čiastočne v nebezpečenstve. Cirkev nespomíname abstraktne, ale konkrétne ako spoločnosť teraz žijúcich kresťanov, preto hneď menujeme pápeža a diecézneho biskupa ich krstnými menami. Vyslovenie mien v kánone, žiada už pápež Pelagius I. († 561) od toskánskych biskupov ako starý zvyk.

Spomienka na živých

Dve spomienkové modlitby sú iste najstaršími dodatkami ku kánonu (4. stor.) a boli súmerne rozložené pred konsekračným stredobodom aj po ňom. Za starých čias na tomto mieste diakon hlasne predčítaval mená tých, na ktorých sa malo pamätať pri svätej obete. Tieto mená boli napísané na dvojitých tabuľkách, tzv. diptychoch. Hlasné čítanie od 4.-10. storočia máme jasne dosvedčené. Čítanie diptychov prestalo, ale stará formula bola do kánonu pojatá ako memento. Ako sa však dostali mementá priamo dovnútra kánonu, to nemáme celkom vysvetlené. V galikánskom ríte boli pred eucharistickou modlitbou.
V dnešnej omšovej knihe vložené písmená „M. a M.“ upomínajú ešte na starú formu diptychov (počiatok a koniec spomienkovej modlitby boli prenesené aj na tabuľky a tvorili tam akoby rámec). Dnes kňaz urobí prosebný pohyb rukami, zopne ruky a modlí sa chvíľu za tých, ktorých si chce osobitne pripomenúť.
Pripomínať si pri obete priateľov a spojencov, bolo zvykom aj u pohanov a židov, čo vidíme z Prvej Knihy Machabejských (12,11). Jonatas píše svojim spojencom v Sparte: Preto my po všetok čas bez prestania v slávne dni a ostatné, v ktoré sa patrí, spomíname na vás pri obetách, ktoré obetujeme, a pri svätých obradoch ako je povinné a slušné spomenúť si na bratov.
Potom s rozopätými rukami prosí za všetkých prítomných na svätej omši a zdôrazňuje ich vieru a oddanosť Bohu a obetovanie sa samých seba Bohu, ako za seba, tak za svojich drahých. V misáli z predliturgickej obnovy miesto „prítomných“ bolo „okolostojacich“. Tento výraz nám potvrdzuje, že počas kánonu veriaci stáli, tak ako je to v obnovenej liturgii. Kľačanie počas svätej omši nie je správne, nezodpovedá duchu liturgie, lebo tá vyžaduje a predpokladá činnú účasť ľudu, najmä keď je oltár obrátený k ľudu, ktorý bezprostredne sleduje činnosť obetujúceho kňaza.
Cirkev žiada od veriacich dve cnosti: vieru a nábožnú oddanosť. Sú to dve požiadavky ozajstného kresťanského života: viera a napĺňanie Božej vôle. Pavol by povedal: Viera, ktorá účinkuje skrze lásku (Gal 5,6).Vedľajšiu vetu za nich ti prinášame nenachodíme v starom kánone. Prijali ju, keď prestal obetný sprievod ľudu. Pôvodne sa modlili za tých, čo sa zúčastnili na obetnom sprievode, a to bolo povinnosťou všetkých prítomných. Oddávna sa však modlili, a aj teraz sa modlíme, za ich príbuzných a za vyslobodenie ich duší z pút hriechu a za ich duševné i telesné dobro. Pre tento cieľ veriaci prinášali svoje dary (vota - sľuby).

Spomienka na svätých

Druhý najstarší dodatok ku kánonu tvoria dve modlitby, v ktorých spomíname na svätých. Sú tiež súmerne usporiadané. K tejto vsuvke došlo v 5. a 6. storočí a pravdepodobne od pápeža Symmacha (†514) bol rad svätých zakončený. Dôvodom k vsuvke boli iste iné spomienkové modlitby. Memento svätých ich dopĺňa. Augustín a Ján Zlatoústy tvrdia, že pri eucharistickej obete je potrebné pripomínať si svätých, ale najmä mučeníkov, lebo zomreli podobne ako Pán. Veľká úcta mučeníkov v 5. a 6. storočí vrhá jasné svetlo na tento katalóg svätých.
Úvodné slová tejto modlitby by mohli platiť o každej svätej omši a vôbec o celej liturgii. Vo vrcholnom bode obetného premenenia sa stávame s pápežom, biskupom, obetujúcim kňazom a s našimi príbuznými. Chceme vstúpiť do spoločenstva so svätými a uctiť si ich pamiatku. Sú nám blízki svojimi zásluhami a orodovaniami.
V tejto spomienke sú menovaní súmerne viacerí svätí; najprv je mimoriadne vyzdvihnutá Božia Matka, Panna Mária, potom apoštoli, mučeníci, ktorých hroby sú v Ríme alebo ich tam uctievali zvláštnymi spôsobom. Sú to mučeníci prvých storočí. Aj to je znakom toho, aká stará je táto modlitba. V neskorších dobách už nepriberali svätých. Modlitba končí formulkou, v ktorej sú zahrnutí všetci svätí. Spomienka končí prosbou Pre ich zásluhy a na ich prosby poskytni nám vždy a všade svoju pomoc a ochranu.
Pri vypočítavaní dvanástich apoštolov je miesto Mateja Pavol, čo v Ríme je úplne pochopiteľné. Zo svätcov sú prví piati rímski pápeži: Linus, Kletus, Klement sú prvými nástupcami svätého Petra, potom Sixtus buď I. (115-125) alebo II. († 258). Pápež Kornel († 253) je v úzkom vzťahu s africkým biskupom a mučeníkom Cypriánom († 258), a preto ich uvádzajú spolu. Nasleduje slávny diakon Vavrinec, ktorý tvorí prechod k laikom, Chryzogón (z legendy svätej Anastázie), Ján a Pavol (bratia, obete juliánskeho prenasledovania) a svätí lekári Kozma a Damián. O väčšine týchto svätcov máme len nejasné údaje.
V tejto spomienke je možné na Narodenie Pána a cez oktávu Narodenia, na Zjavenie Pána, na omše Veľkonočnej vigílie až po Druhú veľkonočnú nedeľu, na Nanebovstúpenie Pána a na Turíce prvú časť súvetia, od: V spoločenstve .... po ... a nášho Pána, nahradiť sviatočným tajomstvom.

Obetné modlitby

Po dvojnásobnej vsuvke (spomienka na živých a spomienka na svätých), eucharistická modlitba sa vracia znova k obetnej prosbe. Obsahuje prosbu o milostivé prijatie a prosbu o premenenie. Z týchto dvoch modlitieb druhá Prosíme ťa, Bože, ... patrí iste k pôvodnému kánonu. Je dosvedčená už aj v 4. storočí. Aj prvá Bože, milostivo prijmi ...
[14]
Pred liturgickou obnovou pôvodne znela: Prosíme teba, Pane, prijmi teda uzmierený túto obetu ...
je, aspoň pokiaľ ide o prvú polovicu, veľmi stará, ale predsa nie pôvodná. Dejiny tejto modlitby sú nasledovné:
Keď za starých čias prinášali obetu z určitej zvláštnej pohnútky, tak práve na tomto mieste vsunuli zvláštnu obetnú modlitbu, ktorá začínala slovami, ako táto modlitba... Pretože staré sakramentáre majú viac takýchto vzorov, formula sa udržala v kánone natrvalo, najmä keď pápež Gregor I. dodatkom slov spravuj naše dni vo svojom pokoji ... dal obete zvláštny, ale stály úmysel. Príčinou Gregorovho dodatku boli zmätky pri sťahovaní národov a obsadenie Talianska Lombardmi, čím Cirkev utrpela veľké škody. Druhá modlitba, o záchranu pred zatratením, nás uvádza do údivu v tejto svätej chvíli. Iste aj jej vznik súvisel s pohromami za Gregorových čias
[15]
Vtedy sa všeobecne očakával koniec sveta
. Musíme dodať, že modlitba Bože, milostivo prijmi ... opakovaním v prvej čiastke, ale ešte viac druhou časťou ruší spád a myšlienkový pochod kánonu; z druhého pohľadu sú aj pre nás časové modlitby za pokoj pre Cirkev, za záchranu pred zatratením a za prijatie do neba.
Pri druhej modlitbe kňaz vystrie ruky nad obetné dary; toto gesto vyjadruje zástupné zadosťučinenie. Židia skladali svoje ruky pri obete za hriech na obetné zviera a chceli tým vyjadriť, že prenášajú svoju vinu na zviera, ktoré bolo potom zabité. Zviera však nemohlo odpykať vinu za človeka, a tak to bola nedokonalá obeta. No obeta Nového zákona je dokonalá, lebo obetným baránkom je tu sám Ježiš Kristus, ktorý smrťou na kríži zadosťučinil za naše hriechy. Teraz má to gesto plný význam a to tým, že kňaz drží ruky nad obetnými darmi, pričom chce povedať: Kristus vo svojej obetnej smrti berie na seba hriechy všetkých ľudí a omša znova sprítomňuje jeho smrť
[16]
Gesto bolo zavedené obecne v Cirkvi až za čias pápeža Pia V.; predtým sa kňaz modlil hlboko sklonený
.

Konsekračná prosba

Kňaz napokon začne prosiť o prijatie a požehnanie obety, a ako novú myšlienku pridá konsekračnú prosbu. Dosiaľ sa nehovorilo výslovne o premenení, ale teraz prvý raz vysloví otvorene, že sa z obetných darov stane telo a krv nášho Pána Ježiša Krista. Zmysel modlitby On večer pred umučením ... je teda: Boh nech požehná obetu v najplnšej miere, aby sa stala telom a krvou jeho Syna.
Táto modlitba patrí k najstarším čiastkam rímskeho kánonu. Nachádzame ju už v spise svätého Ambróza De sacramentis, okolo roku 370. Je to akýsi druh epiklézy. Epikléza je v liturgickej reči modlitba, ktorá zvoláva Ducha Svätého na obetné dary, aby ich premenil v telo a krv Krista. Vo všetkých starých a teraz ešte aj vo východných liturgiách sa epikléza nachádza za premenením. Aj rímsky kánon mal epiklézu. To vidíme v Hypolitovom kánone. Náš rímsky kánon nemá takej modlitby, preto modlitba Prosíme ťa Bože ...
[17]
Po latinsky: Quam oblationem tu, Deus, in ...“
, čo sa týka zmyslu, nahradzuje modlitbu o premenenie, keď aj konkrétne nemenuje Ducha Svätého.
Táto modlitba je veľmi stará, čo vysvitá z jej latinského originálu, ktorý obsahuje päť výrazov, ktoré sa dajú ťažko preložiť a ktoré sú čiastočne prevzaté z rímskeho právneho života: benedictam (požehnaná), adscriptam (Bohu pririeknutá), ratam (celkom platná), rationabilem (podľa povahy veci zodpovedná liturgii), acceptabilem (Bohu prijemná). Nahromadenie výrazov zosilňuje myšlienku a zároveň zvyšuje jej umeleckosť, pričom kňaz pred liturgickou obnovou robil nad obetnými darmi päť krížov. Tieto kríže boli najstaršie v kánone a vyskytujú sa vo všetkých rukopisoch.

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00
Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Štvrtok - 3.12.
Svätého Františka Xaverského, kňaza
(spomienka)
Piatok - 4.12.
Svätého Jána Damascénskeho, kňaza a učiteľa Cirkvi
Svätej Barbory, panny a mučenice
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 6.12.
2. adventná nedeľa
Pondelok - 7.12.
Svätého Ambróza, biskupa a učiteľa Cirkvi
(spomienka)
Utorok - 8.12.
PRIKÁZANÝ SVIATOK – Nepoškvrnené počatie Preblahoslavenej Panny Márie
(slávnosť)
Viac ...


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov. sv. Ignác z Loyoly

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...