Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Porovnanie časti kánonov pred premenením

V druhom kánone sa vynechávajú všetky modlitby a spomienky. Príprava na premenenie nadväzuje priamo na pieseň vďakyvzdania, t.j. na prefáciu, intenzívnym zvolaním Naozaj si svätý Otče, ty prameň všetkej svätosti. Na ňu nadväzuje už predkonsekračná modlitba aj samotné premenenie.
V treťom kánone sa podobne ako v druhom vynechávajú všetky modlitby a spomienky. Príprava na premenenie priamo nadväzuje na pieseň vďakyvzdania – prefáciu zvolaním, začínajúcim ako v druhom kánone, ale podstatne širším. V ňom sa zdôrazňuje svätosť Boha, právo chváliť ho za neustále oživovanie a posväcovanie všetkého skrze jeho Syna a Ducha Svätého, a to ustavičným zhromažďovaním ľudu, počnúc východom slnka, t.j. od skorého rána, až po jeho západ, t.j. neskorý večer, za cieľom neustáleho prinášania čistej obety milej Bohu. Na toto zvolanie nadväzuje predkonsekračná modlitba trochu širšia než v druhom kánone. Dalo by sa to prirovnať prvej vete v prvom kánone, kde je tiež určitá nadväznosť na prefáciu. Táto modlitba pred premenením v treťom kánone je veľmi emocionálna a silne zdôrazňuje svätosť Boha - Otca, ako aj prostredníctvo Syna a Ducha Svätého a nepretržitosť prinášania svätej obety.
Vo štvrtom kánone prípravná časť na premenenie je podstatne dlhšia než v druhom a v treťom. Hlbšie vyjadruje veľkosť Otca, stvorenie človeka na Boží obraz a jeho poslanie na svete, t.j., aby sa staral o celý svet, aby vládol stvoreniam a slúžil Stvoriteľovi. Je tu pripomienka veľkej lásky Boha voči človekovi, ktorý keď stratil svojou neposlušnosťou priateľstvo s Bohom, Boh ho neponechal v tom stave a v moci smrti, ale mu pomohol nájsť Boha a ústami prorokov mu potvrdil príchod Spasiteľa, jeho narodenie z Márie Panny a jeho život medzi ľuďmi ako jedného z nich, ktorý ale nepoznal hriech, a ani sa ho nedopustil. Tretia prosba tohto kánona pred premenením vyjadruje realitu, že chudobným zvestoval spásu, zajatým vykúpenie, zroneným potešenie, a aby uskutočnil Boží plán spásy sám seba, t.j. v druhej božskej osobe vydal sa na smrť a svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život. Štvrtá prosba tohto kánonu nám zdôrazňuje, aby sme nežili len sebe samým, ale jemu, ktorý za nás umrel a vstal z mŕtvych, a ako dar veriacim poslal Ducha Svätého, ktorý završuje Kristovo dielo vo svete a všetkých posväcuje. Ďalšia modlitba má takmer rovnaké znenie ako v prvých troch kánonoch. Čo je v nej navyše, je zdôraznenie, že Pán nás miloval do krajnosti.

Čo je spoločné u všetkých kánonov pred premenením?

Spoločné u všetkých štyroch kánonov je to, že Pán pri večeri vzal najprv chlieb do svojich svätých rúk, dobrorečil Bohu Otcovi, rozlomil chlieb a dával ho svojim učeníkom hovoriac slová premenenia. Rovnako urobil aj s vínom a prikázal, aby to konali na jeho pamiatku. Toto vyjadruje text aktu premenenia, ktorý je rovnaký vo všetkých štyroch kánonoch.
Úkon obety, premenenia po Druhom vatikánskom sneme je dopĺňaný slávnostným a nadšeným zvolaním celebranta k vyznaniu viery. Veriaci ľud nato reaguje verejným vyznaním viery. Liturgia umožňuje troma spôsobmi slávnostne vyznať prítomnosť Pána:
Prvým je, keď kňaz poukáže veriacim na tajomstvo, ktoré sa uskutočnilo v ich prítomnosti: Hľa tajomstvo viery. Ľud na to odpovedá konštatovaním, že vyznáva a zvestuje Pánovu smrť ako aj jeho zmŕtvychvstanie, a to dovtedy, kým nepríde v sláve na konci dejín sveta: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.
Druhým je, keď kňaz vyzve veriacich k vyznaniu tajomstva viery slovami: Vyznajme tajomstvo viery. Ľud na to odpovedá konštatovaním, že keď jeme Kristovo telo a pijeme jeho krv, vtedy zvestujeme pred svetom Pánovu smrť, a to dovtedy, kým nepríde v sláve opäť na tento svet: Pane, keď jeme tento chlieb a pijeme z tohto kalicha, zvestujeme tvoju smrť, kým neprídeš v sláve.
Tretím je, keď kňaz vyzve veriacich k vyznaniu veľkého tajomstva viery, ktoré sa odohralo pred ich očami: Veľké je tajomstvo viery. Ľud na to reaguje prosbou o záchranu a tvrdí, že Spasiteľ, nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním: Spasiteľ sveta, zachráň nás, veď ty si nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním.
Podobne, ako je ten istý text pre premenenie vo všetkých štyroch kánonoch, aj texty slávnostných zvolaní po premenení sú spoločné pre všetky štyri kánony.

Modlitby kánona po premenení

V rímskom, a aj v prvom kánone, modlitby po premenení sú rozčlenené podobne ako pred premením. Sú to vlastne tri modlitby, zakončené zvyčajnou zatvárajúcou formou: Skrze Krista, Pána nášho. Amen. Prvá je obsahovo trojčlenná a posledná je zakončená dlhšou, slávnostnejšou doxologiou: ... ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmem presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista. Amen.

Rozpomienková modlitba

Správu o ustanovení svätej omše uzatvárajú vlastné Kristove slová: „Toto robte na moju pamiatku!“ (V starom kánone tieto slová zneli: „Kedykoľvek to budete robiť, čiňte to na moju pamiatku!“) Na tieto slová nadväzuje Cirkev a hovorí : Preto, Otče, my tvoji služobníci aj tvoj svätý ľud, slávime pamiatku požehnaného umučenia ... Cirkev si je vedomá, že má povinnosť rozpamätúvať sa na Pána, a teraz to aj koná. Výslovne vyzdvihuje dva stavy: služobníkov Cirkvi, klérus a veriacich, ktorých tu menuje v duchu starých čias „svätí“; v mnohonásobnom zmysle „svätí“: posvätení v krste, posvätení včlenením do tajomného Kristovho tela, ktoré teraz prináša obetu, odlúčení od sveta, Božie vlastníctvo. Pripomeňme si, že veriaci sa v starej Cirkvi volali svätí!
A teraz opäť nasleduje prekvapenie. Očakávame, že Cirkev bude označovať Pánovo utrpenie a smrť Pánovu ako predmet našej rozpomienky. K tej myšlienke nás privádza aj svätý Pavol, keď bezprostredne na správu o ustanovení nadväzuje: Lebo kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, budete zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde (1Kor. 11,26). Ale naša modlitba sa neuspokojuje s rozpomienkou na smrť, ale uvádza ešte dva iné vykupiteľské skutky z Kristovho života: zmŕtvychvstanie a slávne nanebovstúpenie. Z toho vidíme, že Cirkev nepozerá na svätú omšu čisto ako na slávenie pripomienky Kristovej smrti, ale ako na živé pripomenutie si celého jeho vykupiteľského diela. Ako už vieme, táto spomienková modlitba je jednou z najstarších častí liturgie vôbec. Všetky staré anafory
[1]
Opakovania častí modlitieb, zvolaní,...
, ktoré sa nám zachovali, obsahujú po konzekračných slovách túto modlitbu, napríklad najstaršia od Hypolita (okolo roku 220) a potom modlitba z Apoštolskej konštitúcie, a aj najstarší text rímskeho kánonu u Ambróza. Stojíme tak pred veľmi úctyhodnou modlitbou, ktorá najpravdepodobnejšie siaha až do apoštolských čias. Aj o tom sme sa už zmienili, že niektoré liturgie pripomínajú ešte aj iné udalosti z dejín vykúpenia ako Pánov druhý príchod, a aj vtelenie. O vtelení zmieňujú sa v 10. a 11. storočí aj západné misály, aj keď nie všetky.
Ešte si všimnime slová, ktoré vyjadrujú starokresťanské duchovné správanie sa pri svätej omši: kňaz aj ľud sa v činnej spoluúčasti rozpomínajú a prinášajú svätú obetu. Na Pánovo utrpenie nehľadia ako na „trpké“, ale ako na oblažujúce. Starodávna Cirkev vnímala kríž ako znamenie víťazstva a spásy, a nie ako drevo umučenia. Mimoriadne krásny je aj rytmus našej modlitby; pohybuje sa v dvojčlenných a trojčlenných skupinách.
Modlitba: Zhliadni na ne... patrí tiež k starému vlastníctvu rímskeho kánona. Je dosvedčená už v 4. storočí a znázorňujú ju aj mozaiky z Ravenny. Modlitba je myšlienkovo veľmi bohatá: Zhliadni na ne vľúdnym a láskavým okom a milostivo ich prijmi, ako si milo prijal obetné dary svojho služobníka Ábela, žertvu nášho praotca Abraháma i svätú a nepoškvrnenú obetu tvojho veľkňaza Melchizedecha.
Modlitba predvádza tri predobrazy: obetu spravodlivého Ábela, ktorý obetoval z prvotín svojho stáda, z ich tuku, a Boh zhliadol na Ábela a jeho obetu (Gn 4, 4); obetu praotca Abraháma, ktorá na prvom mieste bola obetou vôle a poslušnosti, keď ochotne viedol svojho syna, aby ho obetoval (Gn 22) a konečne obeta tajomného kráľovského kňaza zo Salemu (Jeruzalem) Melchizedecha, ktorý pred Abrahámovými očami obetoval chlieb a víno (Gn 14,18).
K čomu Cirkev prirovná tieto tri obety? Možno ich porovnávať z dvojakého stanoviska: na prvom mieste je treba náš obetný úmysel merať podľa Ábelovho, Abrahámovho a Melchizedechovho, lebo Cirkvi záleží na tom, aby Boh milostivo prijal túto svätú a nepoškvrnenú obetu, čo závisí od jej aj nášho obetného úmyslu. Obetný Baránok teraz leží v našich rukách, ale Boh ho iba vtedy milo prijme, keď naše ruky a srdcia budú čisté a náš obetný úmysel úprimný. Preto sú tieto tri osoby na prvom mieste predobrazmi a prirovnaniami nám samým. Ako spravodlivý a nevinný Ábel, tak máme aj my byť dokonalí a čistí ľudia; ako Abrahám proti nádeji priniesol vo svojej poslušnosti veľkolepú obetu, tak aj my máme svoju poslušnosť a vieru spojiť s Kristovou obetou; a ako kráľovský kňaz Melchizedech máme aj my svoje kráľovské kňazstvo uplatňovať vo svojom zmýšľaní.
Tieto tri obety sú aj predobrazmi Kristovej obety: ako Písmu, tak aj cirkevným Otcom, sú títo traja mužovia predobrazmi Krista a ich obeta je predobrazom obety kríža a omše. Ábel, ktorého práve pre jeho príjemnú obetu zabil vlastný brat, predobrazuje Spasiteľa, ktorý je na kríži spoluobetujúci kňaz aj obeta. Svätý Pavol tiež prehlasuje o Kristovej krvi, že ona hovorí výrečnejšie ako krv Ábelova (Hebr 12, 24). Ábelova krv volala o pomstu, Kristova krv prosí o milosť a zľutovanie.
Abrahám je najskôr predobrazom nebeského Otca, ktorý neušetril svojho jednorodeného Syna, ale dal ho za nás. Ako Izák si sám mlčky vyniesol na vrch drevo, tak to bolo aj s Pánom, ktorý si vyniesol kríž na Kalváriu. Abrahámova obeta poslušnosti, je aj predobrazom Kristovej poslušnosti až na smrť, až na smrť na kríži.
Melchizedech ešte zrejmejším spôsobom predobrazuje Krista. Vyslovil to už Dávid v Žalme 110: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho (Ž 110,4); teda, nie podľa radu židovských kňazov, ktorí prinášali krvavé obety zvierat, ale podľa Melchizedecha, ktorý obetoval chlieb a víno. Sám Kristus vzťahoval na seba tento Žalm (Mt 22,44.; Ž 110,1). V liste Hebrejom sa naširoko rozvádza, akým spôsobom Melchizedech predobrazuje kráľovského kňaza - Krista. Štylisticky pozoruhodný je výraz tvojho veľkňaza Melchizedecha, lebo Písmo sväté nikde neoznačuje tohto kráľovského kňaza ako veľkňaza (Gn 14,18; Hebr 7,1). Baumstark
[2]
Missale Romanum je uvedené: ... summus sacerdos , čo preložené do slovenčiny znamená najvyšší kňaz. Slovo summus je superlatív slova superus (horný, vrchný, pozemský oproti podzemský, alebo nebešťan, ale nie veľkňaz. Preklady Rímskeho misála v iných európskych jazykoch to uvádzajú správne „kňaza Melchizdecha“, nie najvyššieho kňaza
v tom vidí chybný preklad pôvodnej gréckej predlohy kánonu: Ten prosforan Melchisedech tu hiereos su tu hypsistu (obetný dar Melchizdecha, kňaza Teba, Najvyššieho). Teda slovo Najvyššieho (Gn 14,18, Hebr 7,1) omylom preniesli na kňaza miesto na su (Boha). Anglický preklad Rímskeho misála má túto časť preloženú: by your priest Melchisedech (...tvojim kňazom Melchizedechom). Predposledné slová svätú a nepoškvrnenú obetu (sanctum sacrificium, immaculatam hostiam) sú dodatkom, ktorý zaviedol pápež Lev I., ktorý má byť namierený proti manichejcom, ktorí požívanie vína pri eucharistii pokladali za hriech.
Pristupujeme k svätej omšovej obete s čistými rukami ako Ábel, odovzdanosťou vôle ako Abrahám a s Melchizedechovým kráľovským srdcom; a potom s úľubou bude Boh hľadieť na obetu svojho Syna, ktorú predobrazujú tieto tri obety.

Nebeský oltár

Nasleduje ešte jedna modlitba o prijatie obety. Kňaz skloní hlavu i plecia, zloží ruky pred oltárom, a tak hlboko sklonený hovorí: Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.
Táto modlitba znamená zasa krok vpred a je spoluvrcholom obetnej modlitby. Obsahove i formou patrí k najkrajším modlitbám našej liturgie. Inak je tajomná a vykladači v nej nachádzajú mnoho nejasností. ´
O čo prosí? Aby svätý anjel preniesol obetu zo zemského oltára na nebeský oltár; lebo len tak nám môže svätá obeta, z ktorej teraz požívame Kristovo telo a krv, priniesť nebeské požehnanie a milosť.
Objasníme si len obraz, podávaný touto modlitbou ako ho zachytil apoštol Ján vo svojom Zjavení. Píše, že v nebesiach je oltár, (Zjv 6,9) na ktorom vidieť Baránka akoby zabitého; a ďalej čítame o vznešenej božej službe, o akomsi druhu slávenia svätej omše v nebi. Z druhej strany vieme zo Starého zákona, že anjeli prednášali modlitby a dobré skutky pred Boží trón. Tento obraz Cirkev zapája do našej vznešenej modlitby. Prosí, aby anjel, (nie je menovaný určitý anjel; môže to byť anjel strážca Cirkvi Michal; alebo naši anjeli strážcovia; najstarší text zo 4. storočia má: „rukou tvojich anjelov“), položil svätú Pánovu obetu na nebeský oltár; lebo len obeta, ktorá bude prijatá Bohom, môže nám priniesť milosť a požehnanie. Aká úchvatná predstava: Kým Cirkev na zemi slávi svätú obetu, aj blažení v nebesiach obetujú nebeskú obetu a zo vzájomného súvisu oboch obiet dostáva sa nám jej ovocie.
Všimnime si ešte výrazu tieto (dary). Očakávali by sme: túto obetu. Ale toto slovo obsahuje oveľa viac: z prvého stanoviska, Kristovo obetné telo a obetnú krv, z druhého stanoviska, obetné dary veriacich a všetko, čo je za nimi - obetný úmysel, všetku prácu, bezprávie, modlitby... Toto slovo skrátka zahŕňa celú obetu tajomného tela Kristovho, tak hlavy, ako aj údov.
Vykladači svätej omše jednotne zdôrazňujú hĺbku a vznešenosť tejto modlitby, ktorú si treba viac s pokorou a svätým obdivom ctiť ako sa ju usilovať vyložiť.
Treba si tiež všimnúť gestá kňaza pri tejto modlitbe. Kňaz sa modlí hlboko sklonený. Podnetom sú slová: Pokorne ťa prosíme a v nemalej miere aj slová máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmem presväté telo a krv tvojho Syna. Na konci modlitby sa prežehná pri slovách naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť, čím chce vyjadriť, že všetko požehnanie Eucharistie pochádza z kríža.
Z pohľadu dejín liturgie je táto modlitba zaujímavá preto, že je na tom mieste, kde východné a všetky staré liturgie majú epiklézu, ktorá je modlitbou po konsekračných slovách, zvolávajúca Ducha Svätého na obetné dary, aby ich premenil na Kristovo telo a krv, a vyprosil veriacim úžitok zo svätého prijímania. Hypolitov kánon ešte má epiklézu; ale je sporné, či ju mal aj náš rímsky kánon. Epiklézu ako prosbu o premenenie (bez menovania Ducha Svätého), predstavuje modlitba pred konsekračnými slovami Prosíme ťa, Bože... Prosbu o obetné ovocie azda trochu naznačujú slová našej modlitby svätému anjelovi.
V tejto stati o modlitbách po premenení sme hovorili vlastne o trojčlennej modlitbe s trojnásobným stupňovaním: v prvej časti (anamnéza) prinášame obetu, v druhej sa usilujeme upraviť svoje obetné zmýšľanie s tromi starozákonnými obetami, v tretej vystupuje táto obeta, zahalená už do nášho obetného zmýšľania, k Bohu. Tým sa dokončuje obetný úkon. Táto trojčlenná modlitba patrí k najstarším starokresťanským častiam nášho kánonu.

Spomienka na zosnulých

Kňaz rukami urobí podobný pohyb ako pri spomienke za živých a pripomína Bohu, aby pamätal na svojich služobníkov a služobnice, ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery a spia spánkom pokoja. Potom so zopätými rukami sa chvíľu modlí za zosnulých, ktorých si chce osobitne pripomenúť a po chvíli ticha s rozopätými rukami pokračuje v modlitbe za zosnulých.
Za starých čias na tomto mieste prečítali z diptychov mená mŕtvych, ktorých mali zvlášť zahrnúť do obety. Na to ešte upomínajú písmená „M.“ a „M.“ v omšovej knihe. Mŕtvi, ktorých mená prečítali z diptychov, museli splniť dve podmienky:
  1. museli byť poznačení znamením viery, t.j. mať krstné znamenie;
  2. museli zomrieť v pokoji s Cirkvou.
Všimnime si krásne starokresťanské výrazy o smrti; slovo zomrieť sa nikdy nepoužíva, ale nahradzujú ho výrazy predišli nás a usnuli v pokoji, odpočívajú v Kristovi. Večná blaženosť sa označuje ako miesto oddychu, svetla a pokoja. Aj to sú staré liturgické výrazy, najmä svetlo (svetlo večné nech im svieti) a pokoj (vo význame nebeskej blaženosti). Všetky tieto slová môžeme doložiť starokresťanskými náhrobnými nápismi. Okrem zvlášť menovaných zosnulých sa odporúčajú Bohu všetci zomrelí kresťania, ktorí sa ešte nedostali k nazeraniu na Boha. Je to krásna myšlienka: Matka Cirkev pamätá pri každej omši na všetky trpiace duše, i keď už nemajú nikoho na zemi a nik si na ne nespomína zabudli.
Zo histórie dejín liturgie treba pamätať na to, že mementá síce pôvodne neboli v kánone, ale sú predsa jeho najstaršími vsuvkami. V Geláziovom Sakramentari vynechali memento za mŕtvych, čo vysvetľujú tak, že v nedeľných omšiach nebolo spomienky na mŕtvych, a až neskôr sa dostala do každej omše.
Cirkevní Otcovia zdôrazňujú, že modlitby za mŕtvych sú obzvlášť pôsobivé pri eucharistickej obete. Augustín hovorí,
[3]
De cura pro mortuis, n. 6
že je to povznášajúce a potešiteľné, keď Cirkev pamätá pri slávení obety na zomretých v Kristovi, a tak aspoň jedna matka, Cirkev, modlí sa aj za tých, čo nemajú, ani rodičov, ani detí, ani známych a príbuzných, a za ktorých sa nikto nemodlí. Cyril Jeruzalemský hovorí vo svojich katechézach: Pamätáme aj na tých, čo práve usnuli ..., lebo veríme, že táto prosba bude na najväčší úžitok oným dušiam, za ktoré bola prednesená práve v čase, keď pred nami leží najsvätejšia a najvznešenejšia obeta.“
Modlitbu zakončuje obvyklý záver: Skrze Krista, Pána nášho. Amen.“Kňaz inokedy len pri vyslovení mena Ježiš skloní hlavu, ale tu skloní tiež pri celom zakončení. Dôvod je ťažko zistiteľný. Stredovekí vykladači mysleli na Ježišovo sklonenie hlavy pri smrti (naklonil hlavu a vypustil ducha), ale také vysvetlenie nám zaiste nestačí.

Modlitba za nás samých

V tejto modlitbe prosíme za seba samých. V kresťanskej skromnosti sme už umiestili všetkých ostatných okolo obety: Cirkev, živých, svätých a mŕtvych; teraz sa konečne aj sami vrháme k drevu kríža, a ako Magdaléna ho objímame a prosíme o ovocie najsvätejšej obety. V čom spočíva? V účasti a spoločenstve so svätými, doslova, v „osudovom spoločenstve“ s nimi, čo je večná blaženosť. Myšlienkové spojenie tejto modlitby s predchádzajúcimi je niečo prekvapujúce a ťažko pochopiteľné, lebo tu musíme nadviazať až na miesto oddychu, svetla a pokoja.
Práve pri tejto modlitbe môžeme vidieť, že do kánonu sa dostali vsuvky, ktoré prerušili úzky súvis. Len paralelizmom častí pred premenením a po premenení vieme si vysvetliť, že práve sem vložili túto modlitbu. Ako pred premenením po memente nasledovala pripomienka svätých, tak vložili aj sem po memente prosbu o spoločenstvo so svätými. Naša modlitba teda patrí až ku skupine najstarších vsuviek prichádzajúcich v druhom rade. Za starých čias subdiakoni, ktorí boli cez kánon sklonení, sa vyrovnali pri slovách: Aj nás, svojich hriešnych služobníkov. Vtedy ešte obetujúci sa modlil kánon potichu, a práve tieto slová vyslovil nahlas, aby subdiakoni a okolostojaci počuli a rozumeli, a tak skončili svoje klaňanie.
Všimnime si, aká je táto modlitba pokorná; je to niečo podobné ako na konci prefácie, kedy sa cítime úplne nehodnými toho, aby sme boli prijatí do spoločenstva svätých. Preto používame aj vonkajší znak vyznania hriešnosti: bijeme sa v prsia, čo ďalej vidieť aj z celého radu zvratov: pre tvoje veľké zľutovanie. Napokon je zdôraznené, že Boh môže dožičiť túto účasť nie podľa zásluhy, ale čisto z láskavého svojho odpustenia.
Práve tak ako pred premenením, aj tu sa uvádza podľa mena celý rad svätých a mučeníkov, ktorý sa, podľa reformy, nemusí vymenovať. Slovami do spoločenstva svojich svätých apoštolov a mučeníkov sa nadväzuje na modlitbu v spoločenstve s ... pred premenením na katalóg svätých, ktorý tu dopĺňa. Najskôr uvádza Jána Krstiteľa, ktorý tak začína rad, menovanie prvého mučeníka Štefana nám vysvetlí veľkú úctu, ktorej sa mu dostalo po nájdení jeho pozostatkov (roku 415). Matej a Barnabáš dopĺňajú rad apoštolov, Ignáca, ctihodného biskupa z Antiochie, hodili v Ríme okolo roku 107 divým zverom. Pápež Alexander I. bol sťatý okolo roku 119. Jeho telo odpočíva v chráme svätej Sabiny v Ríme. Marcelin, kňaz, a Peter exorcista, patria spolu a boli sťatí okolo roku 304. Dosiaľ teda sú to všetko svätci, ktorých veľmi uctievali aj v Ríme. Nasleduje sedem svätíc: Felícia a Perpetua, ktoré síce zomreli v Kartágu ako mučenice v rokoch 202 alebo 203, ale ich uctievali aj v Ríme. To isté platí o dvoch sicílskych pannách: Agáte a Lucii. Tri posledné sú zas rímske svätice: Agnesa (zomrela roku 304, iba 13-ročná), Cecília (zomrela okolo roku 230) a rímska vdova Anastázia.
Kánon napokon vyvrchoľuje v oslavu Najsvätejšej Trojice, navonok síce nepatrnú, ale obsahovo vznešenú. Ešte pred touto konečnou doxologiou kňaz sa pomodlí krátku modlitbu, ktorá znie ako súhrn všetkého, čo predchádzalo, a vyzdvihuje, že Kristus je prostredníkom všetkých darov v prirodzenom i nadprirodzenom poriadku. Modlitba znie: Skrze neho ty, Bože, všetky tieto dary stále tvoríš, posväcuješ, oživuješ, požehnávaš a nám dávaš.
Opäť, nie je ľahké pochopiť úplný zmysel tejto krátkej modlitby a najmä stanoviť súvis s predchádzajúcou. Mohli by sme to asi opísať takto: Skrze Krista stvoril Boh chlieb a víno, ktoré predstavujú všetky prirodzené dary, v omši ich posvätil, urobil pokrmom a nápojom nadprirodzeného života, skrze Eucharistiu otvoril prameň hojného požehnania a teraz sa nám premenené majú podávať v obetnej hostine
[4]
Pred reformou liturgie Druhým vatikánskym snemom, pri posledných slovách modlitby kňaz urobil tri kríže nad obetnými darmi; to neznamenalo požehnanie, ale len vyjadrenie, že z kríža pochádza všetko požehnanie
.
Neporozumeli by sme však celkom tejto krátkej modlitbe, keby sme nevedeli, že je to ešte pozostatok dávneho žehnania nepremenených obetných darov. Ako je nám už známe, starí kresťania v obetnom sprievode prinášali prírodné dary rozličného druhu, na prvom mieste chlieb a víno, potom aj olej, vosk, vlnu, múku a iné. Ostatok ostal položený na „protéze“ (obetný stôl), lebo sa tieto dary nemali dostať od oltára k chudobným bez požehnania. Toto žehnanie vykonal (kňaz) na konci kánonu; a naša modlitba je krátkou záverečnou formulou tých žehnaní. Z toho vidíme, že sa toto žehnanie nevzťahovalo na eucharistické spôsoby, ale na prírodné dary veriacich. V starých Sakramentaroch sú ešte zvyšky takého žehnania. Napríklad na svätodušné sviatky bolo žehnanie mlieka, medu a vody, na Nanebovstúpenie Pána nového ovocia a bôbu, 6. augusta zasa hrozna. V misáloch pasovskej diecézy v kláštor Klosterneuburg bolo toto žehnanie až do konca 16. storočia a znie takto: Požehnaj, ó Pane, aj toto nové ovocie vinnej revy, ktoré si ráčil priviesť k dozretiu nebeskou rosou, hojným dažďom i teplým a pokojným počasím; a dal si nám ho užívať v ďakovaní v mene nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého, ó Pane, posväcuješ, oživuješ a nám dávaš.
Z toho vidíme, ako sa táto formula stáva hneď živou a zrozumiteľnejšou, keď ju predchádza úplná modlitba žehnania. Aj svätenie oleja chorých na Zelený štvrtok je v súčasnosti tu umiestnené.
Aké bolo krásne toto žehnanie! Keď sa už zhromaždil v kánone okolo eucharistickej obety bojujúca, oslávená a trpiaca Cirkev, patrilo sa, aby teraz prijala aj príroda posvätenie od Eucharistie. Prírodné dary si Kristus zvolil za mystické rúcho svojej prítomnosti a vyznamenal tak celé nerozumné stvorenstvo; teraz teda má prúdiť vykupiteľské požehnanie aj na prírodu, ktorá vzdychá a trpí.
Toto požehnanie možno hádam oživiť; v našej klosterneuburgskej chórovej omši, obec sa modlí na tomto mieste: Požehnaj, ó Pane, naše obetné dary a všetko, čo máme. Pritom vzbudzujeme úmysel, aby sa eucharistické požehnanie znieslo na naše obetné dary, ktoré sme priniesli pri obetnom sprievode (sú to zväčša prírodné dary), a na všetko pozemské, čo budeme dnes požívať.

Malé pozdvihovanie

Nasleduje ukončenie kánonu. Kňaz berie do rúk paténu (misku) s hostiami a kalich s premenným vínom, obidvoje naraz pozdvihne a pritom hovorí: Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov. Ľud odpovedá: Amen. Pred reformou liturgie kňaz v rámci tejto modlitby robil nad hostiou a kalichom štyri kríže štyrikrát ich požehnal.
Kánon sa končí slávnostnou doxológiou (chválorečou) Najsvätejšej Trojice. Cieľom celého diela spásy je Božia česť, ktorú ospevovali už anjeli na betlehemských poliach. Vykúpenie malo na prvom mieste obnoviť Božiu česť, ktorá bola olúpená hriechom. Eucharistia, ktorá sprítomňuje a uskutočňuje v nás vykupiteľské dielo, musí mať ten istý konečný cieľ. Preto je hodné povšimnúť si výraz: Skrze Krista, ktorý nám odhaľuje náš vnútorný vzťah ku Kristovi. On je prostredník a táto myšlienka je nám najznámejšia, lebo ju nachádzame vo väčšine modlitieb (Skrze nášho Pána Ježiša Krista ...). Všetky modlitby vysielame k Otcovi skrze Krista, ale najmä skrze Krista vyplýva pre Otca prinavrátená česť a velebenie. S Kristom“ - Kristus nechce byť sám, ktorý vzdáva Otcovi česť; jeho mystické telo - Cirkev a všetky jeho údy, Božie deti, majú s Kristom vzdávať chválu nebeskému Otcovi. V Kristovi, t.j. v životnom spojení s Kristom, a s jeho milosťou môžeme tak robiť aj my.
Tu sa vynára pred duševným zrakom obraz: Keď raz na konci vekov bude do mystického tela Kristovho začlenená už aj posledná duša, schopná vykúpenia, Pán predstúpi pred Otca so svojimi vykúpenými a povie: Otče, dokončil som dielo! Teraz sa zatvorila trhlina hriechu. Skrze mňa, so mnou a vo mne vzdáva sa ti, Otče, v jednote s Duchom Svätým opäť všetka česť a sláva. Vtedy celé vykúpené stvorenie padne pokorne na kolená a odohrá sa tak jedna z veľkých liturgických scén, ktoré opisuje Ján v Zjavení. Bude to posledným dejstvom vykupiteľského diela.
Pozdvihovanie oboch spôsobov práve na tomto mieste bolo jediné pozdvihovanie v starej Cirkvi; terajšie veľké pozdvihovanie hneď po premenení, zaviedli iba v stredoveku. Preto pozdvihovanie na konci vždy zmenšovali, takže dnes ostal z neho iba znak. A predsa je toto viac oprávnené: celý kánon bol za starých čias eucharistickou modlitbou premenenia, a až potom, na konci, ukazovali ľudu konsekrované spôsoby a súčasne ho pozývali k obetnej hostine. Treba však vedieť, že kňaz stál obrátený k ľudu, ako dnes, takže pozdvihovanie bolo omnoho účinnejšie: Hľa, tu je Kristovo telo a Kristovu krv! Znaky a kríže, ktoré sa používali pred reformou liturgie, boli zavedené v stredoveku. Podľa najstaršieho rímskeho omšového poriadku kňaz vezme jednu hostiu a dotkne sa okraja kalicha, ktorý diakon pozdvihuje. O krížoch tu nieto zmienky a možno aj preto v novej liturgii tieto kríže už nie sú.
Zakončením modlitby ...po všetky veky vekov sa zapája ľud do modlitby, tým, že odpovedá Amen - áno tak je! Toto bolo aj v najstarších kánonoch, už u svätého Justína mučeníka (okolo roku 150) a týmto vyzdvihnutím tela a krvi Kristovej končí kánon.

Porovnanie časti kánonov po premenení

Rozpomienková modlitba

V tejto časti 3. a 4. kánon sa zhodujú čo do obsahu a rozsahu. Dokonca aj prvé slová modlitby sú rovnaké. 2. kánon podobne vyjadruje rozpomienku, ale podstatne kratšie. Vynecháva druhú prosbu o prijatie obety.
V 3. kánone táto modlitba obsahuje nielen prosbu o prijatie obety, ale aj o zmierenie obetujúceho ľudu s Bohom, skrze prijímanie tela a krvi Krista. Ďalej prosíme o naplnenie Duchom Svätým, aby sme dosiahli skrze Kristovo telo a krv jednotu, a aby Duch svätý urobil z nás ustavičnú obetu pre Boha, aby sme dosiahli dedičstvo s Božími vyvolenými, Pannou Máriou, apoštolmi a mučeníkmi. Zvlášť je tu prosba k patrónovi kostola, farnosti alebo svätcovi dňa.
4. kánon v druhej modlitbe vyjadruje prosby ako tretí, len o niečo kratšie a vynecháva prosbu, aby sme sa stali ustavičnou obetou, a aj prosbu o dedičstvo. V tejto modlitbe prosíme len o prijatie obety, o účasť na obete a prosbu o združenie v jedno za cieľom, aby sme sa stali živou obetou na Božiu chválu a slávu.
Všetky tieto kánony neobsahujú odvolávku na obetu Ábela, Abraháma a Melchizedecha. Tým sa vyhýbajú spornému titulu veľkňaz Melchizedech, ktorý je v rozpore so Písmom, konkrétne s Knihou Genezis, o čom sme hovorili pri prvom kánone.

Modlitba za Cirkev

V 2., 3. a 4. kánone modlitba za Cirkev, za pápeža a sídelného biskupa, zbor biskupov, kňazov a diakonov koná sa až po premenení. Súčasťou tejto modlitby je aj prosba za všetkých veriacich: v 3. kánone končí prosbou Boha o privedenie k nemu všetkých roztratených detí. Vo 4. kánone končí prosbou za všetkých, čo úprimne hľadajú Boha.

Spomienka na zosnulých

Vo všetkých troch kánonoch, teda nasleduje za modlitbou za Cirkev a všetkých živých, modlitba za zosnulých. Pomerne široká je prosba za zosnulých v 2. a v 3. kánone. Vzájomne sa líšia v tom, že kým v 2. kánone v popredí je kladená modlitba za konkrétneho zosnulého a potom je modlitba za všetkých zosnulých, v 3. kánone je síce najprv uvedená modlitba za všetkých zosnulých, a potom za konkrétneho zosnulého, ale táto modlitba končí prosbou za všetkých zosnulých, a aj za privedenie do večnej spásy modliacich sa.
Vo 4. kánone je modlitba za všetkých zosnulých, chýba však možnosť modliť sa za konkrétneho zosnulého, ale obsahuje prosbu o dosiahnutie nebeského dedičstva všetkých veriacich, ako aj spoločenstva s Pannou Máriou, apoštolmi a svätými, za cieľom oslavovať Boha, skrze nášho Pána Ježiša Krista.

Malé pozdvihovanie – ukončenie kánonu

Ukončenie kánona je rovnaké u 2., 3. a 4. ako u 1., teda malým pozdvihovaním, ktorého text je spoločný pre všetky štyri kánony. Teda zakončenie eucharistickej obety je rovnaké, ako aj akt premenenia darov prebieha rovnako vo všetkých štyroch kánonoch.

Obetná hostina

Kánonom končí vlastná obeta, ktorou bola premenená, konsekrovaná, obetná látka, telo a krv Syna Božieho, ktorý sa obetoval na kríži. Veriaci predkladajú Bohu túto obetu rukami úradného liturga.
Teraz nasleduje posledná časť svätej omše: obetná hostina, ľudovo nazývaná prijímanie. Spýtajme sa najprv, akú úlohu má táto časť vo veľkej sústave svätej omše? Na hlbšie pochopenie nám tu opäť pomôže, keď budeme mať pred očami starozákonnú obetu. S väčšinou obiet Starého zákona bola spojená obetná hostina. Aký to malo zmysel? Keď niektorá rodina priniesla do chrámu teľa alebo baránka, kňaz ho prevzal, aby ho zabil. Potom bola na oltári spálená obetná časť v prítomnosti obetujúcich; to bol akoby „boží pokrm“, akoby „ohňový pokrm Večného“. Spálením bolo vyjadrené, že Boh rád prijal túto obetu ako „ľúbeznú vôňu“. Celé obetné zviera patrilo Bohu, bolo posvätené, bolo božím pokrmom, lebo jednu jeho časť použil sám Boh. Teraz však Boh pozýval obetujúcich k svojmu stolu, on bol akoby hostiteľom a všetci, ktorí sa zúčastnili na obete, boli spolustolujúci s ním, prijímali jeho pokrm a vnútorne sa s ním spájali. Toto zjednotenie s Bohom bolo konečným cieľom a ovocím ich obety.
Staré obety boli však len tieňom a predobrazom nekonečne dokonalej Kristovej obety na kríži. Aj tu bolo zabitie: Boží obetný Baránok bol zabitý. Boh rád prijal túto obetu za celú veľkú ľudskú rodinu. No pýtame sa, či mohla nenasledovať obetná hostina aj po tejto obete, ktorej Boh prejavil svoje zaľúbenie? Áno, Kristus vynašiel podivný prostriedok, ktorým nielenže nám sprítomnil samú obetu na kríži, ale spolu s ňou nám dáva aj svoje obetované telo a krv ako obetný pokrm; to je „prijímanie“ najsvätejšej Sviatosti. Teraz sa oveľa vznešenejším spôsobom opakuje to, čo sa dialo v Starom zákone: Božia rodina prináša svojho obetného Baránka, telo a krv Pána, prináša ho Bohu, ale Boh ju pozýva hneď k svojmu stolu a dáva jej skutočný „Boží pokrm“, a tak vstupuje s ňou do najvrúcnejšieho spojenia. V obetnej hostine Boh rozdáva ovocie a požehnanie obety. Tak Kristus urobil obetu Nového zákona súčasne hostinou a pokrmom Božieho života.
Teraz sme sa bližšie dostali k tomu, čo Kristus povedal vo svojom prisľúbení v kafarnaumskej synagóge o svojom tele a svojej krvi: A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta (Jn 6,51b) ... Kto je moje telo a pije moju krv, ten má život večný, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj (Jn 6,55). Kto je moje telo a pije moju krv, ten ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56). Porovnajme tieto slová so správou o ustanovení eucharistie: Vezmite a jedzte: toto je moje telo.... Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov (Mt 26,26-28). Z uvedeného je jasné, že k najsvätejšej obete patrí aj obetná hostina, aby sme v nej boli účastní na ovocí vykupiteľskej smrti. Tým ovocím je Boží život, zjednotenie s Kristom a slávne vzkriesenie v posledný deň, čím sa uskutoční naše vykúpenie.
To je proces, ktorým sa stáva strom kríža v najsvätejšej obete stromom života v raji Nového zákona, ktorý hlboko skláňa svoje konáre, aby Božie deti, ktoré si chcú zachovať Boží život, mohli vytrvale požívať jeho Božské ovocie. To nech nás pevne presvedčí, že k najsvätejšej obete nerozlučne patrí obetná hostina. Svätá omša bez prijímania, je ako prsteň, z ktorého vypadol drahokam. Lebo na obetnej hostine najdokonalejšie prejavíme svoju obetnú spoluúčasť a pritom hneď aj prijímame skutočné, vlastné ovocie najsvätejšej obety. Preto v starej Cirkvi všetci účastníci na svätej omši „prijímali“ a iba vylúčení zo spoločnosti Cirkvi – exkomunikovaní, nesmeli pristúpiť k svätému prijímaniu. Treba zdôrazniť, že obetná hostina je súčasťou svätej omše, a preto správne miesto prijímania je, vo svätej omši.
Najlepšou prípravou na sväté prijímanie je správna spoluúčasť pri svätej omši. Omšové modlitby nás najlepšie pripravia na prijímanie. Rovnako dlhšie ďakovanie po prijímaní ako je omšové, nie je záväzné, ale kto chce, môže aj dlhšie zostať v modlitbách a meditáciách o sviatostnom Kristovi, ktorý vstúpil do nášho života. Hlavnou záležitosťou je najsvätejšia obeta Krista a ovocím tejto obety je sväté prijímanie. Vychovávajme sa k pravidelnej obetnej hostine v spojení s najsvätejšou obetou!
Pri obetnej hostine prijímame naspäť ten chlieb, ktorý sme zložili pri obetnom sprievode pri svätej omši, ale už premenený a zbožštený, čo je hlbokým symbolom svätej omše. Náš ľudský chlieb sa stal Božím chlebom. Dar sa hneď odmeňuje darcovi, prirodzený človek prišiel na svätú omšu a zbožštený sa vracia domov: Stali sme sa účastní na Božej prirodzenosti. To je celý zmysel vykúpenia.

Dejinný pohľad na sväté prijímanie

Pozrime sa na túto časť svätej omše z pohľadu dejín. Pri poslednej večeri počujeme, že Pán lámal chlieb, ktorý premenil na svoje telo a podával ho svojim apoštolom a urobil tak aj s vínom, ktoré premenil na svoju krv. Je isté, že účastníci tejto hostiny zostali na svojich miestach. Lámanie chleba ostalo po všetky časy významnou obyčajou ako príprava na obetnú hostinu.
Keď v apoštolských časoch svätá omša prešla v podobu agapé (t.j. hostiny lásky), tu stálo v popredí skutočné jedenie a pitie konsekrovaných spôsobov a účastníci sedeli alebo skôr ležali okolo stola, lebo nemali ešte skutočný oltár.
Ku koncu apoštolských čias (koniec 1. storočia) máme významné svedectvo vyvinutého obradu prijímania v Didache (Náuka dvanástich apoštolov). Tu nachádzame aj doslovné znenie ďakovania po prijímaní: Ďakujeme ti, svätý Otče, pre tvoje sväté meno, ktorému si pripravil v našom srdci príbytok, i za poznanie, vieru a nesmrteľnosť, čo si nám dal, poznať skrze svojho Syna Ježiša; nech ti je sláva naveky. Ty najmocnejší, Pane, stvoril si všetko pre svoje meno, dal si ľuďom požívať pokrm a nápoj, aby ti ďakovali; nám však daroval si z milosti duchovný pokrm a duchovný nápoj, i večný život skrze svojho Syna. Predovšetkým ďakujeme ti, lebo si mocný; nech ti je sláva naveky. Pamätaj, Pane, na svoju obec, aby bola zachránená od všetkého zlého, a aby bola dokonalá v tvojej láske. Zhromaždi túto svätú Cirkev zo štyroch strán sveta vo svojom kráľovstve, ktoré si jej pripravil, lebo tvoja je moc a sláva naveky. Príď, milosť, k nám, nech zanikne tento svet. Hosana Bohu Dávidovmu! (Mt 21,9) Kto je svätý, nech pristúpi sem. Kto nie je, nech zmení svoj úmysel (= nech ľutuje)! Maranatha (príď, ó náš Pán)! Amen. Dovoľte prorokom, aby ďakovali. dokiaľ chcú.
Ďalšie svedectvo o vysluhovaní svätého tajomstva vo svojej prvej Apológii poskytuje svätý Justín (okolo roku 150), ktorý píše, že keď predstavený vzdal vďaky a celý ľud súhlasil, potom diakoni, dávali každému z prítomných z chleba, nad ktorým sa odriekalo ďakovanie, ako i z vína s vodou a zaniesli z toho i neprítomným. Traduje sa, že aj v 2. storočí bolo vo zvyku rozdávať konsekrované dary sediacim pri hostine. Vykonávali to diakoni; zdá sa, že sa biskup vtedy nezúčastnil na rozdávaní prijímania. Možno nepriamo vyrozumieť, že jestvovalo už aj „domáce“ sväté prijímanie, lebo diakoni donášali neprítomným eucharistické dary do ich vlastných domov.
Asi o sedemdesiat rokov neskôr poskytuje nám Hypolit (okolo roku 220) obšírny opis rozdávania svätého prijímania v Ríme. Nachádzame už prípravnú modlitbu, ďakovanie, formulu rozdávania, ako aj zmienku o žalme cez prijímanie. Počujeme tu tiež po prvý raz, že ľud pristupoval a biskup podával chlieb, diakon alebo kňaz zase kalich.Biskup hovorí: Znovu prosme všemohúceho Boha, Otca nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, aby nám dal prijímať s chválorečou túto svätú Sviatosť, aby nedal nikomu z nás upadnúť, ale aby učinil hodnými tých, čo prijímajú svätú Sviatosť tela a krvi Krista, nášho všemohúceho Pána a Boha! Diakon hovorí: Modlite sa! Všemohúci Bože, keď prijímame túto Sviatosť, nedaj nám upadnúť, ale všetkých požehnaj v Kristovi, v ktorom s ním a s Duchom Svätým nech sa ti vzdáva chvála a moc, teraz i na veky vekov. Amen. A pokračuje: Vy, ktorí tu stojíte, skloňte si svoje hlavy! Večný Pane, ty poznáš skryté veci, tvoj ľud sklonil pred tebou svoju hlavu a podrobil ti tvrdosť svojho srdca a tela. Zhliadni naň zo svojho stánku, na tých, ktorých si stvoril, a požehnaj ich, mužov i ženy! Nakloň svoje ucho k ním a vypočuj ich prosby! Posilni ich silou svojej pravice a chráň ich pred zlou náruživosťou! Chráň im telo i dušu! Rozmnož v nich a v nás vieru a bázeň božiu skrze tvojho jednorodeného Syna, v ňom s ním a so svätým Duchom nech sa ti vzdáva chvála a moc, vždy a po všetky veky. Amen. Potom diakon pokračoval ďalej: Pohliadnime .... atď.; a biskup: Sväté svätým! Ľud odpovedá: Jeden je svätý Otec, jeden svätý Syn, jeden Duch Svätý. Biskup hovoril: Pán s vami. Ľud odpovedal: I s duchom tvojím. Potom zaspievajú chválospev a ľud pristupuje, aby prijal spásny prostriedok svojej duše, ktorým sa odpúšťajú hriechy. Modlitba po rozdaní (najsvätejšej Sviatosti):Všemohúci Bože, Otče nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ďakujeme ti, že si nám dovolil prijať tvoje presväté tajomstvo; nech nám nie je na vinu a záhubu, ale na obnovenie duše, tela a ducha, skrz tvojho jednorodeného Syna, v ktorom s ním a s Duchom Svätým nech sa ti vzdáva chvála a moc po všetky časy, teraz i vždy a po všetky veky. Amen. Ľud odpovie: Amen. Kňaz potom hovorí: Otec s vami všetkými. Vystieranie rúk (žehnanie) po svätom prijímaní: Večný, všemohúci Pane, Otče nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, požehnaj svojich služobníkov a služobnice; chráň ich, pomáhaj im a chráň ich silou svojich anjelov; stráž ich a posilňuj svojou velebnosťou v bázni pred sebou; vyzbroj ich, aby pamätali na to, čo je tvoje; daj im, aby verili v to, čo je tvoje, a chceli, čo je tvoje; udeľ im milostivo jednotu bez hriechu a hnevu skrze svojho jediného Syna, v ktorom, s ním a s Duchom Svätým nech sa ti vzdáva chvála teraz ..., atď. Ľud odpovie: Amen. Biskup hovorí: Pán s vami všetkými. A ľud na to: I s duchom tvojím. Potom diakon hovorí: Choďte v pokoji. A tým sa eucharistická slávnosť skončila.
Na inom mieste sa zasa hovorí: „Teraz keď biskup rozlámal chlieb, nech podá každému kúsok so slovami: To je nebeský chlieb, telo Ježiša Krista. Prijímajúci odpovie: Amen. Keď nie sú prítomní viacerí kňazi, nech diakoni vezmú kalich a nech podávajú krv nášho Pána Ježiša Krista ako aj mlieko a med. Kto podáva kalich, nech povie: To je krv nášho Pána Ježiša Krista. A prijímajúci znovu odpovie: Amen.
Od začiatku 3. storočia sa všeličo zmenilo vo vysluhovaní svätého prijímania a zmena najmä v tom, že sa prešlo od pohodlného sedenia (ležania) pri hostine k terajšiemu úctivému prijímaniu.
Ďalšie svedectvo o vysluhovaní svätého prijímania nám poskytujú Apoštolské ustanovenia:
[5]
Apoštolské ustanovenia (konštitúcie), VIII, 13-15
Keď všetci odpovedali Amen, diakon nech hovorí: Dávajte pozor. A biskup takto prehovoril k ľudu: Sväté svätým . Ľud odpovedal: Ty jediný svätý, ty jediný Pán, Ježišu Kriste, na poctu Boha Otca si velebený na veky. Amen. Česť Bohu na výsostiach a pokoj na zemi, zhoda medzi ľuďmi, Hosana Synovi Dávidovmu; zvelebený, ktorý prichádza v mene Pánovom. Boh, Pán zjavil sa aj nám. Hosana na výsostiach. Potom prijímal biskup, kňazi, diakoni, subdiakoni, čítajúci (lektori), speváci a askéti a medzi ženami diakonky, panny a vdovy, potom deti a napokon po poriadku ostatný ľud, s úctou a bázňou, bez hluku. Biskup podával obetu so slovami: Telo Kristovo. Prijímajúci odpovedal: Amen. Diakon podával kalich so slovami: Krv Kristova, kalich života. A ten, ktorý prijímal krv Kristovu odpovedal: Amen. Kým veriaci prijímali, modlili sa Žalm 34 (33). Keď už všetci boli po prijímaní, muži i ženy, diakoni vzali pozostatky a doniesli ich do pastofória
[6]
Miestnosť alebo miesto na uschovanie hostií po prijímaní
.
Keď žalmový spevák dospieval, diakon povedal: Zúčastnili sme sa na drahocennom tele Kristovom a krvi Kristovej, sluší sa, aby sme mu poďakovali za to, že nás urobil hodnými zúčastniť sa na jeho svätom tajomstve, a prosme ho, aby nám neslúžilo na odsúdenie, ale na svätosť, na duševný a telesný úžitok, na ochranu nábožnosti, na zanechanie hriechov a pre život v čase, ktorý príde.
Vstaňme! V milosti Kristovej sa odovzdajme jedinému a nestvorenému Bohu a jeho Kristovi. Biskup potom predniesol ďakovanie:
Pane, všemohúci Bože, Otče svojho Krista, najchvályhodnejšieho Syna, ktorý vypočúva tých, čo vzývajú ho z úprimného srdca a pozná tých, čo mlčia. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných zúčastniť sa na svojich svätých tajomstvách, ktoré si nám pripravil, aby sme celkom chápali, čo sme už boli spoznali, aby sme si chránili nábožnosť a zanechali hriech. Ďakujeme ti, že sa nad nami vzývalo meno Krista a že sme s tebou úzko spojení. Ty si nás oddelil od spoločnosti bezbožníkov, spoj nás s tými, ktorí sú ti zasvätení, posilni nás v pravde, navštívením Ducha Svätého vyjav nám to, čo nevieme, doplň v nás to, čo chýba, a posilni to, čo už poznáme! Chráň kňazov v bezúhonnosti v tvojej svätej službe, zachovaj kráľov v pokoji, vrchnosť v spravodlivosti vzduch v dobrom stave, plody v hojnosti a svet vo svojej všemohúcej prozreteľnosti. Utíš bojujúce národy, blúdiacich priveď na správnu cestu! Spas svoj ľud, opatruj panny, chráň manželov vo vernosti, posilňuj zdržanlivých, veď nedospelých k zrelosti, posilňuj novopokrstených, vyučuj katechumenov, učiň ich hodnými posvätenia (krstu) a veď nás všetkých spolu do nebeskej ríše v Kristu Ježišovi, Pánovi našom, v ktorom buď tebe a Duchu Svätému sláva, česť a poklona naveky. Amen.
Tento práve opísaný spôsob svätého prijímania je pomerne presne zachovaný v liturgii svätého Jána Zlatoústeho.
Na konci ešte uvedieme ako vyzerala táto časť omše v prvom rímskom Poriadku (Ordo), okolo roku 700. Podľa opisu Jozefa Krampa
[7]
Jozef Kramp, S. J.: Eucharistia, Von ihrem Wesen und ihrem Kult. Freiburg i. Br.: Herder Verlagsbuchhandlung, 1926. str. 29 a nasl.
, pápež odlomil kúsok z hostie a položil ho na oltár, ostávajúcu časť položil na paténu, ktorú držal diakon a potom opustil oltár a išiel k svojmu trónu. Archidiakon vzal kalich z oltára a podal ho obvodnému subdiakonovi, ktorý ho držal v rukách na pravom boku oltára. Pristúpili aj ostatní subdiakoni so svojimi akolytmi, ktorí niesli malé vrecká, a pridŕžali ich archidiakonovi, aby do nich vložil z posvätených obetných darov. Potom akolyti odišli na pravý i ľavý bok oltára k biskupom a kňazom, aby títo polámali posvätené chleby na také kúsky, aby boli vhodné na sväté prijímanie. Dvaja subdiakoni obvodu niesli paténu, ktorú bol nechal pápež na oltári, pred jeho trón a tam ju dali diakonom, ktorí tiež čakali na pápežov pokyn na lámanie. Len čo sa oltár uvoľnil od obetných darov (okrem toho kúska, ktorý bol odlomil pápež a nechal na oltári: ostane tam položený až do konca svätej omše, aby oltár nebol bez obetného daru), pápež dal znak vedúcemu chóru, aby zaintonoval Agnus Dei, ktoré sa spievalo cez lámanie chleba. Akonáhle začal chór spievať, biskupi, kňazi a diakoni začali lámanie.
Medzitým sa priblížili správca dvora a notár k pápežovi, aby napísali pozvanie na obed, išli potom do kostolnej lode a pozvali označených hostí.
Po skončení lámania darov, priblížil sa diakon s paténou k pápežovi, ktorý prvý prijímal; sám si podal sväté prijímanie, a to postojačky, obrátený na východ. Potom ponoril kúsok hostie do kalicha, ktorý k nemu priniesli, a pritom hovoril: Nech nám prospieva toto zmiešanie a posvätenie tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista pri požívaní pre život večný. Amen. Potom sa prihovoril k archidiakonovi: Pokoj s tebou. – I s tebou. A archidiakon mu podal kalich na prijímanie.
Potom prišiel pred pápeža, podľa poriadku, vyšší klérus a prijímal od neho na ruku stojačky prijímanie pod spôsobom chleba. Prvý z biskupov sa postavil napravo od oltára, vzal do rúk kalich a podával prijímanie pod spôsobom vína každému, čo prichádzal od pápeža. Keď sa skončilo prijímanie kléru, sám archidiakon vzal opäť do svojich rúk kalich a prijal od subdiakona rúrku, pomocou ktorej rozdával prijímanie veriacim.
Pápež zišiel zo svojho trónu a odišiel k „senatoriu“, kde podával šľachte na ruku, tiež po poriadku, prijímanie pod spôsobom chleba, tak ako bol prijal od nich na počiatku obetné dary. Len čo pápež začal rozdávať, chór začal spievať pieseň pri svätom prijímaní. Archidiakon hneď za pápežom rozdával všetkým prijímanie pod spôsobom vína. Po prijímaní šľachty, biskupi rozdávali prijímanie pod spôsobom chleba ostatným veriacim. Diakoni podávali po nich kalich, pravda, kňazi opäť pomáhali, podľa počtu prítomných. Pápež sa vrátil k svojmu trónu a nakoniec tam podal prijímanie pod spôsobom chleba subdiakonom, akolytom a dvanástim spevákom z chóru; archidiakon im podal kalich. Keď sa končilo prijímanie veriacich (aj oni všetci prijímali telo Pánovo stojačky a na ruku), chór na znak pápežov zakončil žalm spevom Sláva Otcu a antifónou.
Potom pápež s archidiakonom vstali, išli k oltáru, pápež obrátený na východ, povedal Pán s vami, na čo prítomní odpovedali I s tebou
a modlil sa záverečnú modlitbu, čiže modlitbu po prijímaní. Archidiakon poveril diakona, aby rozpustil zhromaždenie. Na pápežovo znamenie zaspieval slávnostné Ite missa est (Iďte, omša sa skončila), na čo ľud odpovedal Deo gratias (Bohu vďaka).
Vidíme, že priebeh obetnej hostiny v tých časoch, keď sa ľud ešte činne zúčastňoval na svätej omši a kedy ešte všetci prijímali, bol celkom jednoduchý. Rozličné modlitby a spevy pridali sa až v neskorších dobách, zväčša v stredoveku. Tak Agnus Dei (Baránok boží) zaviedol pápež Sergius I. (†701); spev mal vyplniť prestávku, ktorá vznikla lámaním hostií. Prípravné modlitby na prijímanie boli prijaté až neskoro v stredoveku ako súkromná príprava celebrujúceho kňaza. Z toho je jasné, že jednotlivé čiastky a modlitby obetnej hostiny nie sú tak organicky spojené ako modlitby kánonu. Pochádzajú z rozličných dôb. Ak predsa chceme mať pred sebou rozdelenie tejto časti omše, tak by bolo asi takéto:
  1. Príprava prijímania: a) Otče náš s predhovorom a doslovom, b) lámanie a zmiešanie, c) bozk pokoja, d) prípravné modlitby.
  2. Hostina so spevom pri prijímaní.
  3. Záverečná slávnosť - Dooslavovanie: a) modlitby pri ablucii
    [8]
    Umytie úst, nádob a prstov po dotýkaní sa hostie pri svätom prijímaní
    , b) postkomunio – po prijímaní.
  4. Zakončenie a) rozpustenie a požehnanie, b) posledné evanjelium.
    [9]
    Čítaním začiatku svätého evanjelia podľa Jána sa končila tridentská omša – omša pred liturgickou obnovou

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00

Sviatosť zmierenia

Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Priznajme si pokorne, že niektoré argumenty prijímame veľmi ťažko, hoci nám ich predkladajú ľudia, ktorých si vážime a máme ich radi. Nejde nám to akosi do hlavy, že mohli by mať pravdu a riešenie, ktoré ponúkajú, je najlepšie možné. Až po čase, keď opadnú emócie a adrenalín, dáme im za pravdu, pričom zistíme, že riešenie navrhovali preto, lebo nás majú radi a ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Sobota - 19.9.
Svätého Januára, biskupa a mučeníka
Panny Márie v sobotu
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 20.9.
25. nedeľa v Cezročnom období
Pondelok - 21.9.
Svätého Matúša, apoštola a evanjelistu
(sviatok)
Streda - 23.9.
Svätého Pia z Pietrelčiny, kňaza
(spomienka)
Sobota - 26.9.
Svätých Kozmu a Damiána, mučeníkov
Panny Márie v sobotu
(ľubovoľná spomienka)
Viac ...


Často stačí jediné slovo, jediný milý úsmev, aby sme potešili znechuteného človeka. sv. Terézia z Lisieux

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Priznajme si pokorne, že niektoré argumenty prijímame veľmi ťažko, hoci nám ich predkladajú ľudia, ktorých si vážime a máme ich radi. Nejde nám to akosi do hlavy, že mohli by mať pravdu a riešenie, ktoré ponúkajú, je najlepšie možné. Až po čase, keď opadnú emócie a adrenalín, dáme im za pravdu, pričom zistíme, že riešenie navrhovali preto, lebo nás majú radi a ...
Celá homília ...