Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Posvätná Liturgia

Dielo ľudského vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha, ktorého predohrou boli veľkolepé činy Boha s ľudom Starého zákona, uskutočnil Kristus predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia: svojou smrťou našu smrť premohol a svojim zmŕtvychvstaním obnovil nám život. Z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi, ktorá vo svojej liturgii ohlasuje a slávi Kristovo tajomstvo, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete. Slovo liturgia, grécky leiturgia znamená konanie ľudu. V gréckom preklade Starého zákona predstavuje starozákonné obrady; v Novom zákone označuje celú oficiálnu bohoslužbu mystického Kristovho tela, totiž hlavy – Krista a údov – kňazov a veriacich. V pôvodnom význame znamená verejné dielo, službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na Božom diele. V liturgii, zvlášť vo svätej omši, sa totiž uskutočňuje dielo nášho vykúpenia, a preto vo zvrchovanej miere prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom zvýraznili a iným odhalili Kristovo tajomstvo a skutočnú povahu pravej Cirkvi, ktorá sa vyznačuje tým, že je ľudská a zároveň božská. Viditeľná, a pritom oplývajúca neviditeľnými skutočnosťami. Horlivá v akcii a oddaná kontemplácii. Liturgia, deň čo deň buduje z tých, čo sú v Cirkvi, svätý Pánov chrám a Boží príbytok v Duchu Svätom.
Aby sa veľké dielo vykúpenia a oslávenia Boha uskutočnilo, Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše, a to v osobe toho, kto ju slúži, keďže ten istý, čo raz obetoval sám seba na kríži, obetuje sa teraz prostredníctvom kňazov
[1]
Tridentský koncil, ses. XXII, 17. sept. 1562, Doctr. De ss. Missae sacrif., c. 2: Concilium Tridentinum, VIII. Actorum pars V, Freiburg im Brisgau 1919, p. 960
, a zvlášť je prítomný pod eucharistickými spôsobmi
[2]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. A str. 185. SÚSCM, Rím 1968
.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského Kristovho úradu. Liturgiou sa vnímateľnými znakmi naznačuje a v každom znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka. Okrem toho tajomné Kristovo Telo, Hlava i údy, preukazuje liturgiou všetok verejný kult Bohu
[3]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. A str. 185. SÚSCM, Rím 1968
.
Preto je každá liturgická služba dielo Krista kňaza a jeho Tela, to jest Cirkvi, obzvlášť posvätným úkonom, ktorému sa čo do účinnosti nevyrovná nijaká iná cirkevná činnosť. V liturgii vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila. Liturgia priam pobáda veriacich, aby nasýtení veľkonočnými sviatosťami sa stali v láske svornými a modlili sa, aby životom zachovávali, čo prijali vierou. Z liturgie a najmä z Eucharistie ako z prameňa prúdi do nás milosť a veľmi účinne sa dosahuje posväcovanie ľudí a oslavovanie Boha v Kristovi, ku ktorému ako k svojmu cieľu smeruje všetka ostatná činnosť Cirkvi
[4]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. A str. 184-87. SÚSCM, Rím 1968
.
Všetky apoštolské práce smerujú k tomu, aby všetci, čo sa stali vierou a krstom Božími deťmi, spoločne sa schádzali, chválili Boha uprostred Cirkvi, boli účastní na Obete a požívali večeru Pánovu
[5]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. A str. 184-87. SÚSCM, Rím 1968
.
Grécke slová eucharistein (Lk 22,19; 1Kor 11,24) a eulogein (Mt 26,26; Mk 14,22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
Eucharistia je večera, ktorú Pán slávil ako začiatok svojho utrpenia. Večera, ktorá sa stáva pre nás prítomnosťou. Ak to máme pochopiť, musíme uvážiť, čo sa stalo pri večeri Pána. Čo znamená, že sa táto hostina medzi nami stáva prítomnosťou? Čo urobil Pán, keď s apoštolmi slávil večeru? Odpoveďou je konštatovanie, že v túto hodinu Pán Ježiš prijal svoju smrť ako svoje odovzdanie sa Bohu. Prijal svoju smrť ako spásu sveta. Daroval sám seba ako daného na smrť a smrťou navráteného Bohu. Daroval sa ako večná zmluva spásy svojim učeníkom v udalosti a symbole hostiny.
Večera predstavuje predovšetkým spoločenstvo vernosti a lásky, ktoré sa stelesňuje v spoločnej účasti na chlebe a nápoji jedinej zeme, z ktorej a v ktorej majú všetci žiť. Ježiš naposledy sedel so svojimi učeníkmi, ktorí v neho verili a ktorí boli začiatkom jeho spoločenstva pri večeri. Ježiš vedel, že musí ísť osamelý a opustený do najväčšej temnoty a smrti, ktorá stála pred ním. Jeho smrť je absolútne nepochopiteľné tajomstvo. Smrť žijúceho človeka a Boha, ktorého bytie je tak odlišné od nášho. Smrť, ktorá je stelesnením viny, smrť, ktorá je našim údelom, smrť, ako náš jediný vlastný čin, ktorý nás, tak ako ho žijeme a trpíme, premáha zničujúcim spôsobom, v ktorom sa to najvlastnejšie stáva najcudzejším.
Túto smrť berie Ježiš na seba, ide jej v ústrety, dovolí, aby jeho život, ktorý je absolútna jednota a čistota padol do priepasti pekelnej nezmyselnosti, s ktorou on nemá úplne nič spoločného. On nekonečné a úctyhodné tajomstvo poslušnosti a lásky dokázal zostať aj v priepastnej prázdnote a osamelosti smrti v jednote s Bohom aj s ľuďmi. On so smrťou prijíma aj všetko ostatné, čo ešte k mŕtvej a smrtiacej prázdnote patrí: tuposť sŕdc svojich učeníkov, ich nevera, bolesť, zrada, vylúčenie zo svojho ľudu, brutálna hlúposť politiky, ktorá ho zabíja, krach svojho poslania a životného diela... Chytá sa bezodného kalicha svojho života, pozerá sa do jeho temnej priepasti, nesie ho k ústam s plným súhlasom s tým, čo nazývame jeho utrpením, utrpením Syna človeka, umieraním do dôsledku. Toto prijatie neprijateľného, stotožnenie života so smrťou, objatie hriechu svätou poslušnou láskou, pád neuhasiteľného svetla do nekonečnej temnoty, to všetko sa deje v tichej a nenápadnej obyčajnosti ľudského života. Vedome a pohotovo sa stavia čelom k smrti a to je spása sveta. To je naša spása a súd, ktorý prináša milosť. Je to zjavenie našej zamotania sa do vlastnej viny a bezvýchodiskovosti, že sme prijatí a milovaní. Vo večeradle je stanovený počiatok spásneho utrpenia. Je to počiatok prijatia a vyhlásenia spasiteľných pašií. Toto prijatie je v geste a vo svätom slove. Prejavuje sa tu zasvätenie sa reálnej smrti a čisté odovzdanie sa Otcovi v kultovom obetnom úkone.
Pán stojí pred svojimi učeníkmi ako ten, ktorý sa zasväcuje smrti. Chýba už len jedno, aby sa hmatateľne a vo svojej telesnosti účinne zjavilo to, že každý z nich už je skrze smrť Pána prijatý, a že to myslí skutočne a konkrétne. Ďalej, že táto skutočnosť životodarnej smrti, ktorou je sám Pán, skutočne a pravdivo prenikne do bytostného vnútra každého z učeníkov. Spoločenstvo, ktorým sú, ktoré majú a prejavujú vo večeri, siaha až k nesmiernym tajomstvám bytia, tam, kde prebýva vina a smrť, súd a večná zodpovednosť, večné zatratenie i večná spása. Pán mieni úplne jednoznačne a telesne obetovať sám seba v najtvrdšej realite svojho obetovaného bytia, seba ako Spasiteľa a Spásu, seba ako Smrť a Život. Preto hovorí: Telo, ktoré sa vydáva, krv, ktorá sa prelieva. Toto telo a krv dáva mocou svojho stvoriteľského slova. Toto slovo premieňa základy skutočnosti a mení našu každodennú skúsenosť v jednoduché zdanie. Preto ju môže svojim učeníkom zanechať v podobe chleba a vína, aby vyšlo účinne najavo, že to všetko, t.j. On sám, im skutočne patrí a chce preniknúť do stredu bytia každého z nich. Vezmite a jedzte, to je moje telo, pite, to je moja krv, ktorá sa vylieva za všetkých. Učeníci berú a zároveň sú braní. Uchopujú uzmierujúcu moc Pánovej poslušnosti a lásky, akceptujú Pánovu smrť, ktorá zo svojej hroznej prázdnoty rodí nový život, objímajú Božiu lásku, ktorá zjednocuje nepochopiteľnú a stravujúcu sviatosť, a to nie ničivo, ale spásonosne. Sú objatí láskou, ktorá ich vzájomne zjednocuje, a to aj tam, kde každý vo svojej konečnej osamelosti v bolestiach umiera. Zatiaľ, čo požívajú súd Božieho milosrdenstva, predprijímajú večnú hostinu, ktorá sa stáva večnou hostinou vykúpených, nie v pozemských znakoch, ale v dokonalosti zjavenej Božej slávy. Keď takto jedia, očakávajú deň, v ktorý Pán „znova príde“ a bude tu úplne. Slávia novú večnú zmluvu, ktorá je im daná darom. Slobodné prijatie tohto daru nimi samými sa im daruje v sile tohto chleba, ktorý ich zjednocuje k večnému životu s Pánom, ktorý je zmluvou medzi svetom a medzi nimi navzájom.
Cirkev napĺňa Pánov ustanovujúci príkaz: toto robte (to, čo on sám urobil v noci, keď sa za nás vydal) na moju pamiatku. Cirkev robí, čo robil Pán so slovami, ktoré sám vyslovil, keď pod spôsobmi chleba a vína vydal učeníkom svoje telo a svoju krv, seba samého ako zálohu večného života. Cirkev slávi anamnézu, „pamiatku“ ustanovujúcu hostinu nového zákona. Keď svojím konaním napodobňuje to, čo sa vtedy stalo, nedochádza k opakovaniu vtedajšej skutočnosti, nekoná sa znovu to, čo bolo vtedy, ale to, čo sa vtedy stalo, preniká k nám a do nášho času, dosahuje prítomnosť a spasiteľnú moc v našom vlastnom bytí.
Je to možné preto, že posledná večera nie je minulosťou. Slobodné rozhodnutie absolútnej poslušnosti a bezpodmienečnej lásky bez akýchkoľvek výhrad je jedným z okamihov, v ktorom sa stáva z časného konečne platné a trvalo večné. V žiadnom prípade len okamih, v ktorom sa čosi rozplynie do prázdna minulosti. To, čo sa tam raz navždy odohralo, to je. Jednoducho je. Je prijaté do Božej večnosti, ktoré vstúpilo do dokonalosti, do ktorej vstupuje všetko, aby jednoducho bolo. Pán pri Poslednej večeri vykonal to všeobecne trvalé, a ako sám hovorí, to nové, konečnou zmluvou. Preto je On tým neustále a večne, kým bol aj vtedy vo svojom utrpení. On je ten, ktorý bol, a keď vo svätej anamnéze zvestujeme jeho smrť, dokiaľ nepríde v sláve, potom nehovoríme zašlej minulosti, ale vyhlasujeme raz navždy uskutočnenú prítomnosť večnej platnosti. Na tejto hostine prijatej smrti je minulé len to, čo sa muselo pominúť, aby mohla nastúpiť večná prítomnosť. Vo vzkriesenom a vyvýšenom Pánovi sa platnosť jeho životného príbehu stala a zostáva trvalou prítomnosťou. A ako taká prítomnosť je jeho spásna smrť prítomná uprostred nás, v našom okamihu, v našom živote. Táto skutočnosť prijatej spásonosnej smrti pri večeri objíma náš život vždy a všade. Stále sme tí mnohí a jediní, pre ktorých zomrel. Sme navždy vykúpení, Bohom omilostení, navždy sa náš život zakladá na tejto jedinej udalosti. Preto táto neustále trvajúca udalosť chce zjavne preniknúť do nášho času a miesta na povrch nášho bytia. Chce osloviť našu slobodu a vieru, preto aby ju umožnila a niesla. Táto udalosť je raz navždy stále platným a stále trvajúcim zákonom nášho života pre spásu alebo odsúdenie. Preto sa nám Pán pri slávení svätého spoločenstva, ktoré On sám ustanovil, stáva prítomným, dáva svoje telo a krv ako potravu tým, ktorí v neho veria, ktorí ho milujú a obetou vstupujú do tajomstva jeho smrti. Cirkev vo svojom svätom poriadku robí to, čo On robil a prikázal nám konať. On je tu, uprostred nás ako Veľkňaz svojho spoločenstva pred Bohom, je tu ako naša vlastná obeť. Preto môžeme stavať naše povolanie na poslušnosti a láske nášho Pána pred majestátom svätého Boha. Je tu ako naša obeť, ktorá sa sama vkladá do našich rúk preto, aby naša kultová slávnosť mohla opätovne liturgickým obetným gestom zjaviť to, čo sa raz a navždy uskutočňuje v obete jeho života večnému Bohu. Je prítomný ako dar, ktorý sa znižuje k nám v podobe zálohy pre večný život. Je prítomný ako jednota lásky medzi nami, je tu so svojou smrťou a životom, ktorý od smrti vydobyl, je prítomný ako počiatok premeny sveta, a ako záloha Božej slávy, ktorá nezadržateľne preniká do temnoty hriechu. Je tu ako sila života a ako moc, ktorá strháva nás do jeho smrti, aby nás svojím životom omilostila od našej smrti, je tu ako priateľ, spolupútnik ako brat a účastník nášho údelu.
Pán sa nám vydal práve ako pokrm k jedlu, ale podľa jeho vlastných slov to, čo nám podáva, je jeho telo a krv, aby sme ho týmto spôsobom prijímali. Teda prijímané sa nestáva telom a krvou až vtedy, keď ho prijímame, ale vtedy keď On hovorí, že toto je moje telo a moja krv. Preto môže byť ako pozemský, tak aj nebeský pokrm uchovaný pre večný život k požívaniu pre hladujúcich a svojím bytím nás vyzýva a napomína k prijatiu jeho tela a krvi. Tak sa telesná hostina lásky môže šíriť ďalej aj pre tých, ktorí nemohli byť fyzicky prítomní pri jej prvej príprave. Preto sa Cirkev po celý čas svojho trvania nedomnievala, že by jej bolo odopreté uchovávať premenený chlieb večného života uprostred veriacich, aby mohol slúžiť tiež mimo veľkej eucharistickej slávnosti obci aj jednotlivcom ako chlieb života. Nakoľko Cirkev vie, že v tejto uchovávanej sviatosti je Pán sám skutočne podľa svojich slov podstatne prítomný telom, krvou, dušou, božstvom ako aj človečenstvom, preto ho vždy v tejto sviatosti uctieva ako svojho Pána, ako Slovo Otca, ktoré sa stalo telom. Preto sa mu klania a zahŕňa ho úctou a láskou, aká náleží len Spasiteľovi a Pánovi Cirkvi.

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00 (latinská), 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00
Pondelok - Sobota30 minút pred sv. omšou
Prvý piatok6:30 - 7:00, 11:00 - 12:00, 17:00 - 17:30

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Štvrtok - 3.12.
Svätého Františka Xaverského, kňaza
(spomienka)
Piatok - 4.12.
Svätého Jána Damascénskeho, kňaza a učiteľa Cirkvi
Svätej Barbory, panny a mučenice
(ľubovoľná spomienka)
Nedeľa - 6.12.
2. adventná nedeľa
Pondelok - 7.12.
Svätého Ambróza, biskupa a učiteľa Cirkvi
(spomienka)
Utorok - 8.12.
PRIKÁZANÝ SVIATOK – Nepoškvrnené počatie Preblahoslavenej Panny Márie
(slávnosť)
Viac ...


Lásku treba vložiť viac do skutkov ako do slov. sv. Ignác z Loyoly

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116

Homília

Ján Adamus
Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu ...
Celá homília ...