Kňazi
Sväté omše
Homílie
Farské oznamy
Farnosť
Publikácie
Z Prameňa
Kontakt

Farnosť Najsvätejšej Trojice

Bratislava, Staré mesto

Lámanie chleba

Kňaz vezme hostiu, rozlomí ju nad paténou a kúsok hostie vpustí do kalicha. Pritom hovorí: Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista, spojené v tomto kalichu, nech nám prijímajúcim osožia pre život večný.
Lámanie svätej hostie patrí k najstarším zvykom liturgie. Konal ho už aj sám Pán pri ustanovení Eucharistie pri poslednej večeri. Odvtedy sa koná po všetky veky a vo všetkých liturgiách. Predovšetkým musíme mať na zreteli, že kedysi mali iný tvar chleba ako my dnes. U nás by nebolo lámanie chleba, ale krájanie. Židia piekli okrúhle chleby, veľké ako tanier, asi na prst hrubé, ktoré bolo potrebné pred jedlom rozlámať. Preto výraz „lámať chlieb“ platil vôbec o jedení. Toto lámanie chleba bolo čestným právom otca alebo hosťa. Pekný príklad nám podáva emauzská scéna, kde Kristus, ako hosť, lámal chlieb a vtedy ho poznali (Lk 24,30-32). „Lámal“ tiež konsekrovaný chlieb pri poslednej večeri (Mt 26,26; Mk 14,22-24; Lk 22,19; 1Kor 11,24) a potom podával apoštolom, aby ho požívali. Aj pri rozmnožení chleba výslovne počujeme, že Ježiš pohliadol k nebu, požehnal chleby, lámal ich a dával učeníkom, aby ich rozdeľovali (Mt 14,19). Lámanie chleba malo dvojaký význam: praktický a ideový. Bolo nevyhnutné, ale bolo aj slávnostným úvodom do hostiny. Tak už môžeme chápať, že v apoštolských časoch nazývali eucharistickú hostinu jednoducho „lámanie chleba“. Lámanie chleba, bolo prvým názvom svätej omše (Sk 2,42-46; 20,7.11; 1Kor 10,16). Nakoľko sa pri svätej omši udržal starý tvar chleba, lámanie zostalo aj cez storočia dôležitou prípravou svätej hostiny a udržalo sa vo všetkých liturgiách.
Stredovek, nebral zreteľ na dejinný vývoj omše, ale obľuboval alegorické výklady. V lámaní svätej hostie videl Kristovo utrpenie a násilnú smrť, v nasledujúcom zmiešaní, jeho zmŕtvychvstanie, pri ktorom sa spojila krv a duša s Pánovým telom.
V rímskom obrade lámeme svätú hostiu na tri čiastky (možno to dokázať už od 9. storočia, Amalárius †850); stredoveký výklad myslel na trojdielnu Cirkev: oslávenú (malý kúsok, ponorený do kalicha), bojujúcu (prvá časť, ktorú predtým slúžiaci kňaz sám požíval) a trpiacu (druhá časť, ktorú predtým uschovávali na prijímanie pre chorých a zomierajúcich. V pápežskej omši aj dnes pápež požíva iba prvú časť, druhú prijíma diakon, pri posviacke biskupa a opáta - novoposvätený). Svätý Tomáš Akvinský nám podáva hexameter
[1]
Suma teol. III, 83, 5
: Hostia je delená na čiastky: namočená znamená svätých, úplne suchá živých a zachovaná pochovaných. V iných liturgiách delia hostiu na viac častí a čiastky zoskupujú podľa zvláštnych predpisov.
V gréckej liturgii sa už na začiatku (v proskomidii) svätej omše kladú partikuly podľa určitého poriadku na tanierik (diskos). Najväčšia čiastka, ktorá má na sebe vytlačený znak a volá sa „baránok“, pred prijímaním býva lámaná na čiastky, ktoré sa potom kladú na diskos v tvare kríža. Najzložitejšie je delenie a usporiadanie častí v mozarabskej liturgii, kde má každá z častí vlastné meno, podľa životných výkonov Krista: vtelenie (corporatio), narodenie (nativitas), obrezanie (circumcisio), zjavenie sa (apparitio), muky (passio), smrť (mors), zmŕtvychvstanie (resurrectio), sláva (gloria), kráľovstvo (regnum). V tomto obrade môžeme vidieť veľký rozdiel medzi východom a západom; tam až prehnaná symbolika, v západnom zase umiernenosť a rovnováha rímskeho ducha.
V tridentskej omši kňaz s tretím malým kúskom robil tri krížiky nad kalichom a pritom vyprosoval ľudu „pokoj Pánov“, a potom vyriekol prosbu podobného obsahu ako sme už vyššie uviedli. Toto posvätné zlúčenie Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista nech nám prijímajúcim slúži k večnému životu. Amen. V dnešnej svätej omši tento úkon kňaz už nerobí, ale hneď po vpustení kúska hostie do kalicha, doprevádzané prosbou uvedenou vyššie, začne sa modliť spolu s ľudom Baránok Boží ...
Z dejín lepšie pochopíme zmiešanie Tela a Krvi Krista v kalichu. Na začiatku pápežskej omše dvaja akolyti niesli k oltáru nádobku s kúskom Eucharistie z predchádzajúcej svätej omše. Tento kúsok (nazývaný „sancta“) bol tu na tomto mieste ponorený do kalicha. Cieľom bolo vyjadriť jednotu a vnútorný súvis (kontinuitu) predošlej a prítomnej svätej omše. Ponorenie partikuly do kalicha malo pôvodne celkom praktický význam: nakysnutý chlieb
[2]
V počiatkoch kresťanstva sa pri svätej omši používali normálne chleby, teda kysnutý chlieb
za niekoľko dní stvrdne. Preto bolo potrebné namočiť ho pred používaním do konsekrovaného vína. V iných rímskych biskupských kostoloch vložili do kalicha tzv. „fermentum“, t.j. kvások. Bola to konsekrovaná partikula, ktorú posielal pápež v nedele a vo sviatky do ostatných rímskych kostolov na znak spoločenstva s apoštolskou stolicou. V nedeľu pred Kvetnou nedeľou pápež posielal fermentum aj susedným biskupom pre najbližší veľkonočný sviatok. Novovysväteným kňazom pápež podával konsekrovaný chlieb, z ktorého za osem dní odlamovali kúsok a ponárali do kalicha.
O rozosielaní fermenta je známe, že svätý Irenej písal priveľmi prísnemu pápežovi Viktorovi, že jeho predchodcovia posielali na znak jednoty Eucharistiu aj maloázijským biskupom, ktorí sa práve zdržovali v Ríme, hoci tí svätili Veľkú noc proti rímskemu zvyku neskoršie. Laodicejský koncil (343- 381) zakazoval v štrnástom kánone posielať Eucharistiu na vidiek, z čoho vyplýva, že takáto zvyklosť tu musela byť. Veľmi významný je list pápeža Inocenta I. Decentiovi z Eugubia, ktorý sa pýtal pápeža, ako sa treba zachovať pri posielaní Eucharistie. Pápež v odpovedi opisuje rímsku prax, podľa ktorej kňazi (rímskych kostolov), čo sa nemohli pre duchovnú správu zúčastniť na pápežských službách, dostávajú od pápeža Eucharistiu. Posiela im ju po akolytoch. Neposiela ju do okolitých diecéz, ani do cintorínových bazilík, lebo svätú Sviatosť nie je dovolené ďaleko roznášať. Zo spisu Liber pontificalis môžeme vyrozumieť, že v 6. storočí bolo zvykom posielať z biskupskej omše Eucharistiu tak v Ríme ako aj v iných biskupských mestách pre omše kňazov. V Ríme sa zvyk posielať fermentum na Zelený štvrtok, udržal až po 8. storočie.
Toto donášanie a miešanie utešene symbolizuje a naznačuje jednotu Cirkvi a jednotu obety. No v 9. storočí prestalo.
Mimo tohto v starej Cirkvi bolo ešte druhé zmiešanie tesne pred pápežovým prijímaním pod spôsobom chleba. Pápež odlomil čiastku z hostie, ktorú mal prijať a so slovami Haec commixtio et ...
[3]
Toto zmiešanie .....
ju ponoril do kalicha. Len toto druhé zmiešanie sa udržalo dosiaľ a neskôr v 9. storočí bývalo konané po želaní pokoja.
Zmiešanie malo byť prípravou na prijímanie laikov, lebo laikom telo Pánovo podávali spolu so svätou krvou malou lyžičkou z kalicha ako sa to robí vo východnom obrade u gréckokatolíkov a pravoslávnych. Do obnovy našej liturgie sa nechápali slová vyslovené pri zmiešavaní tela a krvi v kalichu. Obnovená liturgia uplatnila prosbu ambrozianskeho rítu, že táto modlitba obsahuje želanie, aby sa požívanie Eucharistie pod oboma spôsobmi, stalo všetkým prijímajúcim prameňom večného života.
Ale aj prianie pokoja si vyžaduje dejinné vysvetlenie. Buď je verejným vyznaním k bozku pokoja, alebo môže znieť aj ako požehnanie pred rozpustením ľudu. Nemeckí a francúzski biskupi až po pontifikát Pia V. († 1572) pred výzvu: Pokoj pánov udeľovali slávnostné požehnanie dlhšou formulou, ktorá sa menila podľa sviatkov. V starom galikánskom ríte toto požehnanie dávali kňazi. Zaiste bolo to iba požehnanie a rozpustenie tých, čo neprijímali, teda akási náhrada za prijímanie. Zdá sa však, že v Ríme toto požehnanie nikdy neudeľovali.
Kým kňaz láme Chlieb, ľud hovorí alebo spieva:
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: zmiluj sa nad nami.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: zmiluj sa nad nami.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta: daruj nám pokoj.
Už za starých čias, kedy lámanie hostií pre kňazov a laikov si vyžadovalo dlhší čas, platila zásada, že takto vzniknuté prestávky je potrebné vyplniť spevom. Od čias pápeža Sergia I. (†701) spieval klérus a ľud na tomto mieste „Baránok Boží“, čo sa aj v súčasnosti robí. Je otázka, prečo práve tento spev? Sergius I. bol rodom Sýrčan, a tak pri voľbe spevu mohol byť ovplyvnený gréckou liturgiou: v byzantskej svätej omši sa pri lámaní tiež prednáša spev (koinoikon), ktorý bol známy aj v západných liturgiách, ovplyvnených východom (galikanska, španielska a ambrozianska). V liturgii svätého Jána Zlatoústeho, keď kňaz rozdeľuje hostiu na štyri čiastky, modlí sa: Lámaný a rozdelený je Baránok Boží, Syn Otcov, lámaný, a predsa nerozdelený, povždy požívaný a predsa nikdy nestrávený, ale posväcujúci tých, čo ho prijímajú. Za starých čias, aj v súčasnosti v obnovenej liturgii, klérus a ľud spieval Baránok Boží (Agnus Dei) dotiaľ, kým trvalo lámanie chleba, vtedy ho zakončievali slovami „zmiluj sa nad nami“ (misrere nobis), dnes daj (daruj) nám pokoj. Neskôr, keď bolo lámanie zjednodušené, ohraničili počet na tri zopakovania, čo sa dá vidieť už v 12. storočí. Slová Daj/daruj nám pokoj (Dona nobis pacem)
[4]
V lateránskej bazilike sa ešte aj v prvej polovici 20. storočia po treťom raze spievalo „misrere nobis“
boli zavedené po treťom „Agnus“, podľa slov pápeža Inocenta III, (†1216), za čias veľkého utláčania Cirkvi a v 12. storočí ho už určite používali. V súčasnej liturgii sa spieva dvakrát Baránok Boží, ... zmiluj sa nad nami a tretí krát sa zakončuje prosbou daj/daruj nám pokoj, čo už bolo aj v tridentskej omši.
Aké myšlienky v nás vzbudzuje Agnus Dei? Na oltári leží svätá Hostia, zlomená a zmiešaná, pripravená na hostinu. Aká je to hostina? Toto je telo moje, ktoré sa vydáva za vás. Je to obetné telo a krv Pánova. Pán oboje vydal na kríži za spásu človeka. Baránok Boží sňal na kríži hriechy sveta a ten istý Baránok teraz leží na oltári, zabitý a oslávený a pripravený na požívanie. Obeta sprítomnila Kristovu smrť na kríži a obetná hostina nám má poskytnúť plody vykúpenia, a to sňatie hriechov a pokoj duše. Tento pokoj je ovocím Baránkovej smrti a jeho utrpenia.
Do stredoveku po stolovej modlitbe „Otče náš“, príprave na hostinu (lámaní a zmiešaní) a po osvedčenej rodinnej spolupatričnosti (bozk pokoja) ,svätá obec išla na obetnú hostinu. Prvý požíval otec rodiny (kňaz), potom podával deťom (veriacim). V stredoveku sa modlili pred prijímanie ešte rad modlitieb, ktoré znamenali vniknutie subjektívnej pobožnosti do objektívnej liturgie. Boli to z časti súkromné modlitby kňaza, z časti modlitby, ktoré vzišli zo silnejšieho vedomia hriešnosti v stredoveku. Tieto modlitby sa zachovali aj v obnovenej liturgii a bolo správne, že sa zachovali.
Dve prípravné modlitby kňaz vyslovuje v úklone, ticho a s pohľadom upreným na svätú hostiu. V obnovenej liturgii kňaz si môže vybrať jednu z dvoch modlitieb a s úklonom sa modlí jednu z nich.Tieto modlitby majú svoj pôvod v súkromnej omši a v súkromnej pobožnosti. V stredovekých omšových knihách (misáloch) ich nachádzame už od 9. storočia v rôznom usporiadaní a premiešané s inými modlitbami. V obnovenej liturgii obidve modlitby sú v podstate zhodné s modlitbami tridentskej omše.
V prvej modlitbe, či už v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom alebo v obnovenej liturgii, sa modliaci na prvom mieste obracia na Pána Ježiša, Syna živého Boha a pripomína vyznanie apoštola Petra: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Toto oslovenie v oboch prípadoch vyjadruje vyznanie viery. Veľmi pekne sa tu vyslovuje aj účasť troch božských osôb na diele vykúpenia: Otec svojím rozhodnutím, Duch Svätý svojím spoluúčinkovaním a Syn svojou obetnou smrťou, dokonali dielo spásy, dali svetu (božský) život. Kňaz po tejto motivácii prosí o tri veci: 1. o oslobodenie od viny hriechov a od všetkého zlého, 2. o verné plnenie Božích príkazov, 3. o zotrvanie pri Kristovi až do konca. Vrúcne znejú dve posledné prosby: vždy zachovávať tvoje príkazy a nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba. Modlitba pôsobí vo chvíli najvrúcnejšieho zasnúbenia s Kristom v Eucharistii dvojnásobne hlboko. V týchto troch prosbách sa dožadujeme vlastného ovocia svätého prijímania.
Druhú modlitbu preniká pokora a svätá bázeň. Na prvom mieste je tu prosba o uchránenie od nehodného svätého prijímania, a potom o požehnané účinky svätej hostiny. Táto prosba hovorí o vlastných účinkoch svätej Eucharistie. Je ochranou a hojivým liekom - ochranou pred nebezpečenstvami duše i tela a liekom na rany padlej prirodzenosti. Eucharistia završuje dielo spásy, začaté pri krste, ale ešte nie celkom dokonané. Eucharistia predpokladá skutočnosť padlej prirodzenosti - možnosť hriechu. Krst a Eucharistia patria k sebe; čo krst začal, to Eucharistia dokončuje.
Po tejto modlitbe kňaz pokľakol, vzal hostiu do ľavej ruky, pričom hovoril strelnú modlitbu: Nebeský chlieb prijmem a meno Pánovo budem vzývať. Potom sa sklonil a bil sa tri razy skrúšene do pŕs, pričom si požičiaval slová kafarnaumskeho stotníka vo variácií: Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovom a uzdravená bude moja duša. Aj táto modlitba sa dostala do omšovej knihy zo súkromnej pobožnosti. Potom kňaz prijímal najprv Telo Kristovo a potom Kristovu Krv. Po prijímaní kňaza nasledovalo prijímanie veriacich.
Veriaci najprv vyznávali svoju hriešnosť odriekaním „Confiteor“, potom nasledovalo rozhrešenie od hriechov a po ňom kňaz vzal do rúk Telo Kristovo a ukázal ho veriacim, pritom hovoril: Ajhľa, Baránok Boží, ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta. Potom veriaci trikrát opakovali vyznanie svojej nehodnosti stotníkovými slovami z Kafarnauma ako kňaz pred jeho prijímaním. Pri podávaní Eucharistie kňaz hovoril: Telo Pána nášho † Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný. Amen. Krížik v texte znamená prežehnanie hostiou prijímajúceho. Veriaci neodpovedali nič, len v tichosti otvorili ústa a kňaz im vložil hostiu do úst.
V obnovenej liturgii kňaz pokľakne, podobne ako v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom, vezme rozlomenú veľkú hostiu, drží ju trochu pozdvihnutú nad paténou, obrátený k ľudu nahlas hovorí: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Potom spolu s veriacim iba raz povie: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie. Kňaz potom potichu hovorí: Telo Kristovo nech ma zachová pre život večný. Úctivo prijme Kristovo Telo. Potom vezme kalich a potichu hovorí: Krv Kristova nech ma zachová pre život večný. Úctivo prijme Kristovu Krv. Potom vezme paténu alebo pyxidu (misku) a ide k prijímajúcim. Pozdvihne hostiu, ukáže ju prijímajúcemu a povie: Telo Kristovo a prijímajúci odpovie: Amen a príjme Kristovo Telo, buď tým, že kňaz mu ho položí na jazyk alebo ako je to povolené biskupskými konferenciami v západoeurópskych krajinách, na ruku a veriaci si sám dá Telo Kristovo do úst. Ten istý obrad zachováva aj diakon, akolyta alebo laik, poverený rozdávať sväté prijímanie.
Keď sa prijímanie vysluhuje pod oboma spôsobmi, treba sa riadiť smernicami o prijímaní pod oboma spôsobmi, ktoré sú uvedené v Rímskom misáli pod č.240 až 252
[5]
Rímsky misál, uvedený do platnosti pápežom Pavlom VI. Typis polyglottis Vaticanis, 1981. Všeobecné smernice - Misál, smernice č. 240 – 252
. Keď podáva prijímajúcemu kalich, povie: Krv Kristova a prijímajúci odpovie: Amen. Je výslovným želaním Cirkvi, aby veriaci pri omši prijímali, a to nie pred omšou, ani po nej, ale cez omšu, po prijímaní kňaza. Lebo nijakým iným činom neosvedčia lepšie svoju činnú účasť na svätej obete, čo od nich žiada Kristus a Cirkev, ako účasťou na obetnej hostine po prinesení obety.
V starej Cirkvi, kde účinná účasť veriacich bola celkom zrejmá, všetci prijímali, a to pod oboma spôsobmi; len kajúcnici (exkomunikovaní) boli vylúčení. Ako sme to už uviedli v dejinnom prehľade, veriaci prijímali pod obojím spôsobom. Biskup podával obetu so slovami: Telo Kristovo. Prijímajúci odpovedal: Amen. Diakon podával kalich a pri podávaní hovoril: Krv Kristova, kalich života. Pijúci odpovedal: Amen. Počas rozdávania svätých darov ostatný ľud spieval žalm 34 (33).
Zvyk klásť svätú hostiu mužom priamo na ruku a ženám na šatku (šatka Pánova – dominicale), rozprestretú na ruke, sa zachoval až do počiatku stredoveku. V 9. storočí na istom koncile zakázali dávanie na ruku a na šatku v Ríme, čo sa rozšírilo na celú západnú Cirkev.
Dnes je opäť naliehavým želaním Cirkvi, aby veriaci, pokiaľ možno, prijímali cez svätú omšu a nie mimo svätej omše, a to hneď po prijímaní celebrujúceho kňaza v rámci svätej omše
[6]
Z rozumných dôvodov možno udeľovať sväté prijímanie aj mimo svätej omše, a to bezprostredne pred ňou alebo po nej
, lebo aj modlitby, ktoré sa modlíme pri omši po prijímaní, netýkajú sa len kňaza, ale aj veriacich. Prijímanie veriacich bezprostredne po prijímaní celebranta, je úplnou samozrejmosťou, lebo veriaci prítomní na svätej omši sú spoluobetujúci
[7]
Zvýrazňuje to zvlášť modlitba, ku ktorej kňaz vyzýva na obetovanie po umytí si rúk: Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu
, a tak majú právo na obetnú hostinu pri omši. Je potrebné postaviť sa proti zlozvyku niektorých zbožných duší, prijímať pred svätou omšou, len aby mohli potom konať cez celú omšu ďakovanie. Týmto svätú omšu znižujú na obyčajnú pobožnosť. V súčasnosti, keď svätá omša sa slúži v reči ľudu, všetok ľud prítomný na svätej omši sa priamo má podieľať na všetkých úkonoch pri svätej omši účasťou na modlitbách doprevádzaných pri jednotlivých aktoch v omši a bolo by absurdné správať sa ako účastník nejakej ďakovnej pobožnosti. Kňazi aj veriaci si musia neustále uvedomovať, že prijímanie patrí k obete, že je ovocím a účinkom svätej obety. Musí sa to stať celkom zrejmým, že pri spoločnej obete spoločne požívame ovocie obety. Je veľmi želateľné, aby sa sväté prijímanie podávalo veriacim „ex hac altaris participatione“, t.j. hostiami premenenými pri tejto obete
[8]
Toto želanie sa nedá vždy uskutočniť, ale je potrebné prijímanie mimo omše čo najviac obmedziť
. Želateľné je, aby sa sväté prijímanie veriacim podávalo pod oboma spôsobmi. Týmto sa dosiahne plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania. V tejto forme sa dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi hostinou v Otcovom kráľovstve. Túto formu prijímania pod oboma spôsobmi pre grécky obrad povolil pápež Pius X. a pre celú západnú Cirkev to plne obnovil Druhý vatikánsky snem v obnovenej liturgii.
Cirkev vyzýva duchovný pastierov, aby sa usilovali čo najvhodnejším spôsobom pripomenúť katolícke učenie o spôsobe svätého prijímania podľa Tridentského koncilu tým veriacim, ktorí prijímajú pod obidvoma spôsobmi, ako aj ostatným prítomným, že aj pod jedným spôsobom sa prijíma celý a úplný Kristus a opravdivá Sviatosť, a preto tí, čo prijímajú len pod jedným spôsobom, čo do úžitku nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie
[9]
Tridentský koncil, sesia XXI, dekrét o prijímaní Eucharistie, hl. 1-3: Denz. 929-932 (1725-1729)
.
Tu je potrebné aj povedať, že Cirkev pri vysluhovaní sviatostí má moc – ak pri tom zachová ich podstatu – určovať alebo meniť to, o čom myslí, že lepšie poslúži úcte sviatosti alebo osohu prijímajúcich, aby sa čím horlivejšie zúčastňovali na tomto posvätnom obrade, ktorým sa plnšie vyjadruje znak eucharistickej hostiny.
Biskupské konferencie môžu stanoviť, v akej miere, podľa akých kritérií a pod akými podmienkami môžu ordinári dovoliť prijímanie pod obidvoma spôsobmi v prípadoch, ktoré majú veľký význam pre duchovný život určitého spoločenstva alebo skupiny veriacich. Ordinári môžu určiť konkrétne prípady, pod podmienkou, že sa dovolenie nebude dávať bez rozlišovania, ale že sa jasne určia slávenia, pri ktorých možno prijímať pod obidvoma spôsobmi a upozorní sa na to, čoho sa treba vystrihať. Okrem toho, nech sa nedáva prijímanie pod obidvoma spôsobmi, keď je veľký počet prijímajúcich.
Prijímanie z kalicha, podľa úsudku ordinára a po predbežnej katechéze, povoľuje sa v týchto prípadoch:
  1. dospelým krstencom pri omši, ktorá sa slávi po krste; dospelým birmovancom v omši birmovania; pokrsteným, ktorých Cirkev prijíma do plného spoločenstva;
  2. novomanželom v omši ich sobáša;
  3. diakonom v omši ich svätenia;
  4. opátke pri omši, v ktorej dostáva žehnanie, pannám pri omši, v ktorej sa zasväcujú; pri omši skladania prvých sľubov, pri omši obnovenia sľubov a pri skladaní doživotných sľubov: tým, čo skladajú sľuby, ich rodičom, príbuzným a celej komunite, ak sa sľuby skladajú alebo obnovujú cez omšu;
  5. tým, ktorým sa zveruje služba v Cirkvi, v omši ich ustanovenia; laickým misijným pomocníkom v omši, v ktorej dostávajú verejné poslanie, ako aj iným, ktorí pri omši dostávajú cirkevnú misiu;
  6. pri vysluhovaní viatika chorému a všetkým prítomným, ak sa slávi omša podľa právnych ustanovenív dome chorého;
  7. diakonovi a posluhujúcim, ktorí konajú svoju službu pri omši;
  8. pri koncelebrácii:
    a) všetkým, ktorí pri nej liturgicky posluhujú, ako aj všetkým chovancom seminárov, ktorí sú prítomní;
    b) všetkým členom inštitútov, ktorí sa rozhodli žiť podľa evanjeliových rád, ako aj všetkým členom iných spoločností, v ktorých sa zasväcujú Bohu rehoľnými sľubmi, alebo zasvätením, alebo iným sľubom, v ich kostoloch a oratóriách; okrem toho všetkým, čo trvalo bývajú v dome takýchto inštitútov a spoločností;
  9. kňazom prítomným na veľkých slávnostiach, ak nemôžu sláviť omšu ani koncelebrovať;
  10. všetkým, čo sa zúčastňujú na duchovných cvičeniach, pri omši, ktorá sa slávi osobitne pre nich a na ktorej sa aktívne zúčastňujú; všetkým, čo sa zúčastňujú na schôdzi nejakého pastoračného zhromaždenia pri ich spoločnej omši;
  11. tým, čo sú uvedení pod číslom 2 a 4 pri jubilejných omšiach;
  12. krstnému otcovi, krstnej matke, rodičom a manželom, ako aj laickým katechétom dospelého krstenca pri omši jeho začlenenia do Cirkvi;
  13. rodičom, príbuzným a veľkým dobrodincom, ktorí sa zúčastňujú na primíciách novokňaza;
  14. členom spoločenstva pri konventuálnej alebo komunitnej omši podľa smernice o slávení týchto omší
    [10]
    Rímsky misál, uvedený do platnosti pápežom Pavlom VI. Typis polyglottis Vaticanis, 1981. Všeobecné smernice - Misál, smernica č. 76
    .
Okrem toho biskupské konferencie môžu stanoviť, v akej miere, podľa akých kritérií a pod akými podmienkami môžu ordinári dovoliť prijímanie pod obidvoma spôsobmi aj v iných prípadoch, ktoré majú veľký význam pre duchovný život určitého spoločenstva alebo skupiny veriacich.
V týchto medziach môžu ordinári určiť konkrétne prípady, pod podmienkou, že sa dovolenie nebude dávať bez rozlišovania, ale že sa jasne určia slávenia, pri ktorých možno prijímať pod obidvoma spôsobmi a upozorní sa na to, čoho sa treba vystríhať. Okrem toho, nech sa nedáva prijímanie pod obidvoma spôsobmi, keď je veľký počet prijímajúcich, a skupiny, ktorým sa dáva dovolenie, nech sú presne určené a dobre usporiadané.
Podľa Kán. 912 CIC každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje podľa kánonov 914, 915, 916 CIC, môže byť pripustený na sväté prijímanie. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijať Pánovo Telo. Kánon 914 hovorí: Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára, postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto Božským pokrmom. Úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené. Deťom nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti je možné vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo Telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať (Kán. 913 CIC).
K svätému prijímaniu sa nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu (Kán. 915 CIC). Nasledujúci Kánon 916 sa týka kňazov a hovorí, že kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede, nesmie sláviť omšu ani prijímať Pánovo Telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť vedomý, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie, čo najskôr sa vyspovedať.
Podľa Kán. 917 CIC ten, kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri slávení Eucharistie (pri sv. omši), na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu Kán. 921, § 2 CIC, ktorý hovorí: Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť prijímali. Kánon 922 CIC zdôrazňuje, aby sväté viatikum sa chorým príliš neodkladalo, duchovní pastieri majú horlivo dbať, aby sa chorí ním posilnili, kým sú pri plnom vedomí.
Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom eucharistickom slávení (pri sv. omši). Mimo omše sa im má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov (Kán.918 CIC).

Spev na prijímanie

Počas prijímania veriacich sa spieva vhodná pieseň na oslavu Eucharistie alebo krátky úryvok z Písma, charakterizujúci obsah liturgie slova príslušnej nedele, sviatku alebo liturgického obdobia, ktorý sa spieva alebo sa recituje. Tento krátky spev je pozostatkom dlhého spevu pri prijímaní v starej Cirkvi. Ako sme už aj spomenuli, kedysi veriaci spievali žalm 34 (33), a to po verši Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!. Žalm bol vtedy po dlhý čas jediným spevom pri prijímaní. Apoštolská konštitúcia vraví: Pokým všetci ostatní prijímajú, spieva sa žalm 34 (33). V klasickom čase rímskej liturgie (Gregor I.) spievali komúnio rovnako ako introit. Vyberali rozličné žalmy, ktoré odpovedali sviatku alebo obdobiu cirkevného roka. Spravidla to bol ten istý žalm ako pri vstupe (introite). Komúnio bolo pôvodne sprievodným spevom na sväté prijímanie veriacich a malo za úlohu, tak ako ofertóriový spev
[11]
V obnovenej liturgii už nie je
, udržovať ľud pri „procesii“ v nábožnom nasledovaní.
Čo sa týka obsahu komúnia (spevu pri prijímaní) v obnovenej má spravidla liturgii vzťah k myšlienke liturgie dňa. V stredoveku bývalo prijímanie veriacich cez omšu zriedkavejšie, preto sa vždy viac a viac skracoval liturgický spev na prijímanie, až zostala iba antifóna bez žalmu. Komúnio sa v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom ani nepokladalo za „spev na prijímanie“ a kňaz sa ho modlil po skončení obetnej hostiny, čím vlastne stratilo význam a zmysel. Omša zasa tým veľa stratila zo svojej dramatickosti a živosti. V obnovenej liturgii spev na prijímanie sa spieva alebo recituje, počas rozdávania svätého prijímania, čím sa zdôrazňuje, čo sa práve deje. Vzhľadom na to, že ide o krátky verš, dnes sa v omši recituje len pri tzv. recitovaných omšiach bez účasti spevokolu a organu. Lektor ho recituje raz počas podávania svätého prijímania.
V pápežských omšiach sa komúnio spievalo spolu so žalmom. To sa dialo, a aj sa deje, pri slávnostnej chorálovej omši. Novšia doba povzniesla prijímanie k samostatnej veľkosti, lebo predtým bolo iba plodom svätej obety. Pôsobenie Ducha Svätého vo svete sa ukáže práve Eucharistiou; Kristov Božský život, vyvierajúci z Eucharistie a utváraný v nás Duchom Svätým. Všetky spevy a recitácie majú ukazovať na veľkosť udalosti, t.j. príchodu eucharistického Krista do srdca človeka, čo si Božský Vykupiteľ obzvlášť želal a želá, veď preto sa stal človekom a trpel za človeka, aby mohol žiť spolu s ním.

Po prijímaní - Postkomunia

Po ukončení svätého prijímania veriacich, kňaz, diakon alebo akolyta, vykoná očistenie patény alebo misky nad kalichom, a potom aj kalicha. Pri čistení (purifikovaní) potichu hovorí: Pane, čo sme prijali ústami, nech očistí a posvätí naše srdce, a čo sme prijali pod spôsobom časných darov, nech sa nám stane zárukou večného života. Následne ich posluhujúci odnesie na prípravné miesto.
Potom sa kňaz môže vrátiť k sedadlu a chvíľu s celým spoločenstvom prežíva prítomnosť Krista v jeho srdci. Možno zachovať chvíľku ticha alebo recitovať nejaký ďakovný žalm, poprípade spievať primeranú pieseň, podľa toho, čo sa uzná za vhodnejšie.
Po chvíľke živého spoločenstva s Kristom nasleduje spoločné vzdávanie vďaky za dary, ktoré sme obdržali pri svätej omši. Potom kňaz, stojac pri sedadle alebo pri oltári, povie: Modlime sa...Všetci zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe, ak tak neurobili po prijímaní. Na to kňaz s rozopätými rukami prednesie modlitbu po prijímaní. Obsah modlitby po prijímaní súvisí s úmyslom svätej omše príslušného liturgického dňa. Na konci modlitby ľud zvolá: Amen.
Slávnostná modlitba po prijímaní je vo všetkých liturgiách. Kým však na východe prevláda vďaka za prijatie Sviatosti, v rímskej omši vystupuje do popredia prosba o pôsobenie milosti prijímania. Vo východných rítoch je táto modlitba stále rovnaká. Menlivá prosba po prijímaní je rímska špecifická zvláštnosť. Toto platí aj v obnovenej liturgii.
Skladba modlitby po prijímaní (postkomunia) nie je taká jednoduchá ako skladba kolekty (cirkevnej modlitby dňa). Modlitba spravidla vychádza z myšlienky, že všetci účastníci svätej omše prijímali a obsiahli tak veľké milosti, osviežení, alebo posilnení boli nebeským jedlom a nápojom..., alebo nasýtení boli svätými darmi..., alebo prosbou o účasť na večnom živote... a podobne. Na toto poďakovanie kňaz nadväzuje nové prosby o dobrá prirodzené a nadprirodzené, nakoľko sa dajú nejako uviesť do súvisu s myšlienkami sviatku alebo liturgického obdobia. Máme iba veľmi málo modlitieb, ktoré obsahujú formálne ďakovanie. Modlitba je poučná aj pre cirkevné ponímanie svätého prijímania. Zakiaľ dnešná pobožnosť má na zreteli viacej osobnú prítomnosť Krista, liturgické modlitby po prijímaní hovoria stále o prijímaní svätej veci; ba v uvedenej modlitbe vyprosujeme si ešte väčšie dobrodenia, teda nebeské dobrá. Eucharistia dáva milosť, v nebi očakávame oslávenie, čo je iste väčšie dobro.
Prosby postkomunia sú obrátené na pozemský život, ale už hľadia aj na budúci, nebeský. V prvom prípade si radi vyprosujeme sily, aby sme plnili Božie príkazy: Daj, aby sme poslúchali tvoje prikázania... alebo nauč nás opovrhovať tým, čo je pozemské a milovať to, čo je nebeské... Niekedy sa sústreďujú iba na nebeský život a prosia: Dopraj nám, Pane Ježišu, aby sme vo večnosti dosiahli plnú radosť z tvojho Božského života, ktorú nám už teraz dávaš okúsiť v prijímaní tvojho predrahého tela a krvi.

Záverečné obrady

Pred požehnaním a rozpustením ľudu je ešte čas na oznamy pre veriacich. Potom nasleduje pozdravenie veriacich, ktorých pozdraví slovami: Pán s vami. Ľud odpovie: I s duchom tvojím. Potom kňaz požehná ľud slovami: Nech vás žehná všemohúci Boh, Otec i Syn † i Duch Svätý. Ľud odpovie: Amen. Diakon alebo kňaz, obrátený k ľudu, so zopätými rukami povie: Iďte v mene Božom. Ľud odpovie:Bohu vďaka.
Následne kňaz pobozká oltár ako na začiatku omše, spolu s posluhujúcimi urobí patričnú poklonu a odídu. Ak bezprostredne po omši nasleduje iný liturgický úkon, záverečné obrady sa vynechajú.

Slávnostné požehnanie

Obnovená liturgia na záver svätej omše zaviedla miesto jednoduchého požehnania aj slávnostné požehnanie, ktoré môže kňaz použiť podľa vlastného uváženia na konci omše, liturgie slova, liturgie hodín alebo po vysluhovaní sviatostí.
Diakon (alebo ak ho niet, sám kňaz) osloví veriacich slovami: Prijmite slávnostné požehnanie. Potom vystrie ruky nad ľud a povie alebo spieva formulu požehnania. Všetci odpovedajú: Amen.
Formuly požehnaní v rôznych liturgických obdobiach sú uvedené na konci liturgie svätej omše v Omšovej knihe (Misáli), alebo na konci knihy Spoločné modlitby veriacich.
Požehnanie trojjediného Boha ešte raz zahŕňa milosť svätej obety. Je to požehnanie Syna, ktorý zomrel za nás na kríži, a ktorého obetu sme práve priniesli a je to požehnanie Ducha Svätého, ktorý udržuje v nás božský život, ktorý sme dostali v Eucharistii. Požehnanie je však najmä požehnaním Otca, ktorý sa lúči s deťmi, lebo odchádzajú do cudzieho sveta, do práce, školy...
Pri tejto príležitosti nám môže prísť na um scéna z Pánovho života, keď pred svojím nanebovstúpením navštívil učeníkov vo večeradle, jedol s nimi a povedal im posledné slová, až napokon ich vyviedol na Olivovú horu. Tam zdvihol ruky k poslednému požehnaniu a požehnávajúc ich vystupoval k oblohe. Učeníci zostali stáť ako prikovaní, až napokon dvaja anjeli, ktorí sa im zjavili, opäť ich priviedli do prítomnosti a pripomenuli im, ich poslanie. Niečo podobné je v tomto prípade. Pán bol cez svätú obetu uprostred nás a teraz nás opúšťa, nekoná sa už sväté tajomstvo, ale žehnajúc sa s nami lúči. Ite missa estChoďte, omša sa skončila! Týmito slovami diakon alebo kňaz nás volajú späť do drsného všedného života a posielajú nás von, na omšu nášho života.
Udelenie požehnania pri omši vzniklo pravdepodobne z biskupského požehnania, ktoré veriacim udeľoval pápež alebo biskup na ceste od oltára do sakristie.
Podľa tridentského cirkevného snemu svätá omša sa končila čítaním úvodu Jánovho evanjelia. V starej Cirkvi však tento zvyk bol celkom neznámy. A starí liturgisti by to ťažko pripustili, lebo mali lepšie vyvinutý zmysel pre liturgické formy. V stredoveku Jánovmu evanjeliu pripisovali silu svätenia, preto na žiadosť veriacich, kňazi, vracajúci sa od oltára, často odriekali toto evanjelium na ochranu od všetkého zla. V obnovenej liturgie svätej omše sa toto evanjelium na konci svätej omše nečíta. Omša sa končí požehnaním a rozpustením.

Ako sa máme zúčastniť na svätej omši

Pouvažujme o múdrosti, ktorou Boh dal človekovi ako prostriedok na spásu a o tom, čo urobil, aby táto obeta v každom ohľade bola mu milá a príjemná. Pri obete je podľa svätého Augustína potrebné pozerať na štyri veci:
  1. komu sa obetuje;
  2. kto obetuje;
  3. čo sa obetuje;
  4. za koho sa obetuje
Božia Múdrosť usporiadala túto obetu tak, že ten, kto ju prináša, aby nás zmieril s Bohom, je ten istý, komu ju prináša, spája sa v jedno s tými, za ktorých ju prináša. Takto je obeta v každom ohľade prijatá, milá a účinná. Preto má takú cenu a účinok, že stačí Bohu zadosťučiniť nielen za naše hriechy, ale aj za hriechy celého sveta. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1Jn 2,2). Teológovia hovoria, že táto obeta je nielen dostatočným zadosťučinením a vynáhradou za naše hriechy, ale aj hojným obdarovaním, lebo tu sa viac dáva a obetuje, ako sme my dlžní. Táto obeta sa viac páči nebeskému Otcovi, než ako sa mu protiví urážka. Preto ak by kňaz bol aj zlý, aj hriešnik, neprestane táto obeta osožiť tým, za ktorých sa prináša, pričom nič nestratí zo svojej ceny a účinku. Kristus je nielen obeta, ale aj kňaz, ktorý ju prináša. Tridentský snem hovorí: Tá istá obeta je ten istý, ktorý sa teraz skrze kňazov obetuje, ako ktorý sa kedysi obetoval na kríži; iba spôsob obetovania je odlišný. Snem ďalej hovorí, že obeta na kríži bola krvavá, bola spojená s vylievaním krvi a Spasiteľ trpel, kým omša je nekrvavá obeta, bez vylievania krvi, lebo Spasiteľ bol vzkriesený a teraz je oslávený a už nemôže viac trpieť, ani umierať. Apoštol Pavol píše: Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych, už neumiera, smrť nad ním už nepanuje (Rim 6,9). Evanjelisti hovoria, že Spasiteľ sveta tým, že sa obetoval a zomrel na kríži, aby nás vykúpil, nechcel, aby obeta prestala, lebo bol on bol kňazom naveky (Hebr 5,6). Chcel, aby ju Cirkev mala navždy. Bol kňazom podľa rádu Melchizedechovho, ktorý obetoval chlieb a víno, preto sa svedčilo, aby sa nám nechal v obete pod spôsobmi chleba a vína.
Apoštol Pavol hovorí: Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: Toto robte na moju pamiatku (1Kor 11,23-25) . Vtedy, keď ľudia zamýšľali ako ho zabiť, on rozmýšľal ako im dať život. Cirkvi, svojej neveste, chcel zanechať viditeľnú obetu ako to vyžaduje ľudská príroda. Tá má nielen predstavovať a pripomínať krvavú obetu na kríži, ale má mať tú istú moc a účinnosť, odpúšťať hriechy a zmieriť nás s Bohom. Má byť tou istou obetou. Premeniac chlieb v svoje telo a víno v svoju krv, obetoval sa nebeskému Otcovi. Bola to prvá omša na svete, pri ktorej svojich učeníkov vysvätil za kňazov Nového Zákona a rozkázal im, a aj ich nástupcom, obnovovať túto obetu: Toto robte na moju pamiatku! (Lk 22,19) Preto niektorí hovoria, že sviatok Božieho Tela je najväčší, ktorý Cirkev o Kristovi slávi. Ostatné sú totiž iba spomienkou na jeho vtelenie, narodenie, vzkriesenie a nanebovstúpenie. Boží Syn sa už nestane človekom, ani nenarodí, ani nevstane z mŕtvych, a ani znovu nevystúpi do neba. Tento sviatok nie je preto spomienkou, lebo Kristus znovu prichádza a je prítomný pod sviatostnými spôsobmi a to každý raz, keď kňaz vyriekne slová konsekrácie nad chlebom a vínom. V omši sa každý deň obnovuje tá istá obeta, ktorá sa uskutočnila, keď Kristus zomrel za nás na kríži.
Rozmýšľajme o veľkej láske, ktorou nás Pán miluje a o tom, za čo mu môžeme ďakovať. Neuspokojil sa raz obetovať na kríži za naše hriechy, ale chcel nám zanechať obetu, ktorú by sme nielen raz, ale do konca sveta, mohli prinášať a ktorá by bola milá nebeskému Otcovi. Chcel nám dať dar, nad ktorý nie je nič väčšie, drahšie a milšie a ktorým by sme ho mohli dať Bohu a uzmieriť ho. Čo by sa stalo s kresťanským ľudom, keby nemal túto obety, ktorou uzmierujeme Boha? Svätý Tomáš hovorí, že vlastný účinok tejto obety je v tom, že Boha ňou uzmierujeme, ako píše apoštol Pavol: ... a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône! (Ef 5,2)
Človek sa udobrí aj urážku prepáči, keď mu preukážu dajakú službu alebo dar. Podobne Bohu je milá aj táto obeta a dar, ktorý mu dávame, že sa preň udobrí, a my sa môžeme pred ním objaviť a on na nás hľadí láskavými očami. Keby sme stáli pod krížom na Veľký piatok, keď Pána ukrižovali a bolo by na nás padlo niekoľko kvapiek jeho predrahej krvi, akú silu bol sme cítili v duši a akú silnú nádej bol by sme čerpali z toho, že budeme spasení! Lotor, ktorý celý život iba zbíjal, sa tak posilnil na duchu, že sa stal svätým a z kríža šiel rovno do neba. Ten istý Syn Boží, ktorý sa kedysi obetoval na kríži, obetuje sa aj teraz v za nás omši. Táto obeta má práve takú cenu a moc, ako obeta na kríži. Preto sa Cirkev modlí pri omši: Keď sa slávi pamiatka tejto obety, vykonáva sa dielo nášho spasenia. Tie veľké účinky krvavej obety kríža, plynú ďalej na nás skrze nekrvavú obetu svätej omše.
Táto obeta je taká veľká a vznešená, že možno ju prinášať iba Bohu. Tridentský snem hovorí, že hoci Cirkev slúžieva omšu ku cti a na pamiatku svätých, predsa ju neprináša svätým. Kňaz nehovorí: Obetujem ti, svätý Peter alebo svätý Pavol, ale ju obetuje Bohu a ďakuje Bohu za víťazstvo a slávu, ktorú dal svätým, ktorých pamiatku slávime na zemi, a ktorých prosí, aby orodovali za nás v nebi.
Toto Božské tajomstvo je nielen sviatosť, ale spolu aj obeta. Medzi sviatosťou a obetou je veľký rozdiel. Obeta sa prináša skrze kňaza pri omši. Všeobecná mienka bohoslovcov je, že podstata obety pozostáva v konsekrovaní oboch spôsobov, a tým sa končí. Kristus vtedy dokončil svoju krvavú obetu na kríži, ktorú priniesol za nás svojmu nebeskému Otcovi, keď vydýchol ducha. Podobne i obeta omše, sa dokončí vtedy, keď sú vyrieknuté slová prepodstatnenia nad chlebom a vínom. Lebo vtedy, mocou slov, telo je v chlebe a krv v kalichu. Pri konsekrovaní vína, ktoré nasleduje po konsekrovaní chleba, predstavuje sa vylievanie Kristovej krvi, a aj oddelenie duše od tela, ktoré nasledovalo po vyliatí krvi. Sviatosť dovtedy ostane, dokiaľ trvajú spôsoby chleba, či ju do položia tabernákula, či k zanesú chorým, alebo ju dajú prijať. Lenže vtedy už viac obetou nie je.
Iný rozdiel je v tom ako sviatosť osoží tomu, kto ju prijíma a ako zas nielen osoží tomu, kto ju prijíma, ale aj iným, za ktorých sa obetuje. Tridentský snem hovorí, že Kristus pre dve príčiny ustanovil toto Božské tajomstvo.
  1. Aby ako sviatosť slúžilo duši za pokrm, udržovalo a obnovovalo duchovný život;
  2. aby Cirkev mala večnú obetu, ktorú by prinášala Bohu, aby nám odpúšťal hriechy, pomáhal nám v núdzi a dával nám nové milosti a dary.
Táto obeta pomáha však nielen živým, ale aj mŕtvym, ktorí zomreli v stave posväcujúcej milosti a sú ešte v očistci. Práve v tom je veľká potecha, že keď kňaz slávi omšu, obetuje ju nielen za seba, ale aj za iných a tí, ktorí ju sledujú a aktívne odpovedajú na výzvy kňaza, obetujú ju spolu s ním za seba aj za druhých. To je asi tak, ako keď ľudia darujú niečo svojmu pánovi. Prídu traja-štyria, jeden z nich hovorí, ale všetci mu dávajú dar a mu ho obetujú. Podobne je tomu aj pri svätej omši. Hoci hovorí len sám kňaz a svojimi rukami túto obetu prináša, predsa jeho rukami ju všetci obetujú. Rozdiel je v tom, že v príklade, ktorý sme spomínali, si jedného zvolili, ktorý hovoril, a mohol to urobiť hockto, pri svätej omši to nie je možné, lebo je tu kňaz, ktorého si vyvolil Boh na to, môže konsekrovať a robiť príslušné úkony pri slávení svätej omše. Ale všetci, čo pomáhajú pri omši alebo ju sledujú, prinášajú obetu. Preto sám kňaz hovorí: Modlite sa, bratia a sestry, aby moja i vaša obeta bola milá Bohu, Otcu všemohúcemu. A v kánone sa modlí: Za ktorých ti obetujeme, alebo ktorí ti obetujú. To by malo v nás vzbudiť veľkú túžbu aktívne sledovať omšu a pomáhať pri nej.

Pravidlá kresťanskej slušnosti pri svätej omši

Prvé pravidlo: Si doma zaujatý nejakou prácou a zrazu sa objaví v tvojom dome (byte) vzácna návšteva. Povedz mi, čo urobíš? Necháš všetko a ideš v ústrety vzácnej osobe, pozdravíš ju a už nemyslíš na prácu, ktorú si zanechal, ale sa venuješ návšteve. Rovnaká situácia nastáva keď ťa v nedeľu alebo vo sviatok volá Pán na svätú omšu. Či je to priveľa, keď žiada od teba, aby si aj ty odložil všetku prácu, záujmy a šiel do kostola, privítať ho a venovať mu pozornosť? Veď to robí kvôli tebe, že prichádza na slová kňaza znovu sa obetovať aj za teba, pritom ty si často nepozorný a nezaujíma ťa, čo sa deje na oltári.
Druhé pravidlo: Vezmime prípad, že by si mal priateľa, lekára, ktorý ťa navštívi pri dobrom zdraví. Slušne ho privítaš a pohovoríš si s ním o všetkom. Ale celkom inak ho privítaš, keď ochorieš a cítiš bolesť. Vtedy budeš po ňom túžiť a vzdychať: Ó, len aby čím skôr prišiel. A keď príde, povieš mu: Ach, milý priateľ, dnes si mi veľmi vítaný! Potom obšírne rozpovieš, čo ťa bolí a budeš ho naliehavo prosiť, aby ti pomohol. Tak prichádza vo svätom premenení aj nebeský lekár a aby jeho návšteva bola spasiteľná, musíš po ňom túžiť. Docieliš to veľmi ľahko, keď si uvedomíš, aký si biedny a chorý, a ako veľmi potrebuješ lekára. Na vzbudenie tejto túžby je najsúcejšia svätá omša. Na začiatku si kňaz spolu s prítomnými veriacimi spytuje svedomie a vyznaním hriechov, vrúcne prosia Boha o milosrdenstvo a o zmilovanie v modlitbe Pane, zmiluj sa. Pri spytovaní svedomia nahliadni do svojho predošlého života, spočítaj všetky hriechy, ktorých si sa dopustil proti Pánovi a blížnym a pohliadni na choroby a rany svojej duše. Oplač a bolestne precíť, že si ešte vždy telesný a svetu oddaný, že si tak málo umŕtvil svoje náruživosti, žiadosti tela, zmysly, neopatrnosť v užívaní zmyslov, spontánne správanie, nerozvážnosť v reči, v skutkoch, v posudzovaní... Ak to úprimne urobíš, určite sa zamyslíš nad sebou a svojím správaním a po vzbudení ľútosti a predsavzatia bude tvoja myseľ a zmysly upriamené na to, čo sa deje na oltári a odpadne nepozornosť či roztržitosť.
Tretie pravidlo: Mudrci z Východu, keď spoznali, že sa už narodil očakávaný kráľ, hneď sa vybrali na ďalekú cestu, aby mu vzdali poklonu a úctu, lebo vedeli, že on je niečo viac, že je Spasiteľ sveta. Nehľadeli na ťažkosti cestovania, na posmešky iných, ale túžili uvidieť dieťa, budúceho židovského kráľa. Ich viera bola taká silná, že napokon dosiahli cieľ.
Vznešený skutok viery môžeš každodenne konať aj ty. Ak máš silnú vieru, nebudeš sa obávať ničoho a túžba po vznešenom Spasiteľovi ťa určite privedie do kostola. Veď koľkí idú len s takým úmyslom ako išli traja králi: aby sa mu poklonili, aby mu niečo obetovali a nie preto, aby tam žobrali? Určite, ak niečo potrebuješ, Kristus je pripravený vypočuť tvoju žobravú reč, ale skús ísť na svätú omšu aj tak ako traja králi - pokloniť sa Kristovi a priniesť mu obetu nielen za seba, ale obetuj aj seba. Po premenení pouvažuj, čo by si mu mohol istý obetovať ty: napr. trpezlivosť pri práci alebo v nejakom protivenstve; skutok milosrdenstva k blížnemu; vernú poslušnosť k rodičom alebo predstaveným; opustenie nejakej nebezpečnej schôdzky, alebo vynechanie nejakého čítania alebo pozeranie televízneho programu, videa, ktoré by ti mohlo podkopať vieru a dobré mravy. Ak si zaumieniš, že to aj dodržíš, prinášaš svojmu Spasiteľovi dar, ktorý mu je tisíc raz milší, ako zlato, kadidlo a myrha. Dávaš mu srdce a to je tvojmu Spasiteľovi zaiste najmilšie a pre teba najspasiteľnejšia pobožnosť k jeho Božskému Srdcu.
Štvrté pravidlo: vychádza z 3. Božieho a 2. cirkevného prikázania, ktoré ukladajú veriacim: Deň Pána svätiť a v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši
[12]
Katechizmus Katolíckej Cirkvi: SSV – Trnava, 1998, č. 2042, str. 501
. Tieto prikázania, alebo lepšie povedané, normy kresťanského života, pochopíme lepšie na príklade: V kaplnke večnej poklony sa k pobožnosti zhromaždili deti. Pobožnosť sa začala s vyložením Sviatosti Oltárnej. Kňaz sa obrátil k deťom a upozornil ich, aby sa slušne správali, aby sa neobzerali a nezhovárali, lebo – je tu Ježiš a ukázal pritom na svätú hostiu v monštrancii. Potom im povedal krátku kázeň, potom odspievali niektoré piesne, napokon dal im požehnanie a rozdal im obrázky. Po pobožnosti prišla ku kňazovi istá pani so svojím štvorročným chlapčekom a povedala: Dôstojný pane, dnes ste obrátili môjho chlapca. Dosiaľ býval v kostole nepokojný, zhováral sa, obzeral sa a hľadal nejakú zábavu. Všetka moja namáha bola dosiaľ márna. Keď ste však na začiatku pobožnosti ukázali na Sviatosť Oltárnu a povedali: Deti! Ježiš je tu – zrazu stíchol a bol pokojný počas celej pobožnosti. A keď som mu po ukončení pobožnosti čosi potrebné chcela povedať, položil si prst na ústa, a pošepkal mi: Mama, ticho! Ježiš je tu! Čo k tomu dodať? Ježiš je skutočne prítomný vo svätej omši a skutočne sa za nás obetuje.

Sväté omše

vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)

Nedeľa:7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00
Pracovný deň a sobota7:00, 17:30
Prvý piatok v mesiaci7:00, 12:00, 17:30
Prikázaný sviatok v pracovný deň7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116
Pay Square

Homília

Ján Adamus
Dnešným dňom začína v Katolíckej cirkvi tzv. Veľký týždeň. Veľkým je preto, lebo nám pripomína najväčšie udalosti zo života Krista, a teda z dejín spásy. Máme silné pokušenie úctivo stáť nie pri slovách Pašií, ale na začiatku svätej omše pri svätení ratolestí. Povznáša to človeka, keď počúva o triumfálnom vstupe Pána do Jeruzalema. V duchu vidíme ...
Celá homília ...

Liturgický kalendár

Sobota - 30.3.
Biela sobota
Nedeľa - 31.3.
Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
(slávnosť s oktávou)
Viac ...


Správne verí ten, kto svoju vieru nepopiera tým, čo koná. sv. Gregor

Úradné hodiny na farskom úrade

Pondelok8:30 - 12:00Matrika
Utorok19:00Predkrstné stretnutie s rodičmi
Streda13:30 - 17:00Matrika
Štvrtok19:00Stretnutie so snúbencami
Piatok8:30 - 12:00Matrika
Viac informácii ...

Kontakt


Farnosť Najsvätejšej Trojice
Veterná 1
811 03 Bratislava
IČO: 30806291
Matrika a kaplán
+421 2/5441 5106
Farár
+421 2/5441 2745
ba-trojicaba.ecclesia.sk
IBAN: SK37 0900 0000 0000 1147 5116
Pay Square

Homília

Ján Adamus
Dnešným dňom začína v Katolíckej cirkvi tzv. Veľký týždeň. Veľkým je preto, lebo nám pripomína najväčšie udalosti zo života Krista, a teda z dejín spásy. Máme silné pokušenie úctivo stáť nie pri slovách Pašií, ale na začiatku svätej omše pri svätení ratolestí. Povznáša to človeka, keď počúva o triumfálnom vstupe Pána do Jeruzalema. V duchu vidíme ...
Celá homília ...